Kapitola:
Pridaná: 9.3.2011, 21:08:04
Čítaná: 737×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Záškodníci, Camille Madynsová, Lilly Evansová a i.
Stručný dej: Camille a jej romantické dobrodružstvá s...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » 11. kapitola 12 » 12. kapitola 13 » 13. kapitola 14 » 14. kapitola 15 » 15. kapitola 16 » 16. kapitola 17 » 17. kapitola 18 » 18. kapitola 19 » 19. kapitola 20 » 20. kapitola 21 » 21. kapitola 22 » 22. kapitola Epilóg

"Uhni!" štekla som.

Vyzeral byť prekvapený, no nepohol sa zo svojej pozície.

"Cam," povedal sladko. "Nerob hlúposti." Jemne ale isto posunul svoju ruku k môjmu prútiku. Poodtiahla som ho však práve vtedy, keď sa pokúsil vytiahnuť mi ho z ruky.

Zrazu som začula, ako niekto zakričal moje meno.

"Camille Jessica Madynsová!" Bola to Lilly, ktorá práve s ostatnými siedmakmi vošla cez portrét do klubovne. Zas hysterčila a rýchlym krokom prišla ku mne. "Čo si myslíš, že robíš?" skríkla po mne a vytrhla mi môj prútik z ruky.

"Neviem čo ju to napadlo," povedal Remus smutne a nevinne.

Trochu pri tom ustúpil, čo som ja využila a pretiahla som sa popri ňom. Do pár sekúnd som už bola v izbe, pričom som začula ako zdola Remus nadáva. V duchu som sa usmiala. Konečne sa mi ho podarilo striasť.

Vtom som však začula, ako niekto ťažko došľapuje na schody a ide hore. Spozornela som. Zrazu som uvidela vo dverách Remusovu, momentálne strapatú hlavu.

"Ako si sa sem dostal?" spýtala som sa ho prekvapene. Veď schody do dievčenských internátov boli predsa zabezpečené kúzlom, ktoré malo zabrániť chalanom dostať sa hore.

"Obyčajným Imobilusom," odpovedal jednoducho. "Nechápem prečo na to pri vytváraní týchto schodov nemysleli." Ľahol si na moju posteľ, pričom sa tváril, akoby mu to tu partilo.

"Prečo ma nechceš nechať samú?" spýtala som sa ho porazene a zúfalo. Sadla som si na posteľ napravo od mojej. Na Lillinu posteľ.

"A chcela by si radšej počuť pravdu alebo lož?"

"Pravdu," povedala som po chvíli rozmýšľania. Muselo to byť naozaj zlé. Obrátil sa na mňa.

"Ráno, keď si odišla z Veľkej Siene," začal. "Nám to Lilly povedala. Všetko. O tom, že tvoji rodičia zomreli a aj o tom aby sme ti to nehovorili, lebo ti sľúbila, že to nikomu nepovie. Chalani hneď na to dostali nápad ako dostať odo mňa svoje už dávno zabudnuté galeóny. Presnejšie, po 5 galeónov každému z nich. Dohodli sme sa, že ak pri tebe budem celý deň, dajú mi od iných stávok pokoj. Ak nie, tak ja im vrátim tých 15 galeónov. Myslel som si však, že to bude ľahké, a tak som to prijal. Ale pri tvojej nálade. Povedzme však, že to nie je najľašie."

Chvíľu som na neho neveriacky pozerala.

"Po prvé. Ako je možné, že sa o mne uzatvárajú stávky. Po druhé. Prečo mi to hovoríš? Veď si mi nemusel nič povedať, a život by išiel ďalej," dokončila som svoju reč, tváriac sa stále kľudne. Na moment na ňom bolo vidno, že sa rozhoduje, či mi to má povedať a či nie. Nakoniec sa rozhodol.

"Musel som ti to povedať, lebo ja tých 15 galeónov nemám, a pochybujem, že by si ma nechala pri sebe celý deň," nesmelo sa usmial.

Bola som len blízko k tomu, aby som vybuchla. Bol pri mne iba kvôli tomu, že nechcel stratiť svojich neexistujúcich 15 galeónov a ja som sa pri ňom dokonca rozplakala. Som slaboch.

Ja som sa postavila, čo on uvidel ako povel na to, aby sa postavil aj on. Pomaly som podišla k nemu a... Vlepila som mu. Zrejme to nečakal, lebo sa mierne zakymácal. Jeho ruka mu automaticky vyletela k jeho už červenému lícu.

"Prečo...?" chcel sa spýtať, ale predbehla som ho.

"Prečo?! Prečo?!" rozkričala som sa. Ešteže boli dvere izieb do internátov zakúzlené Silenciom. "Ty máš ešte tú odvahu sa pýtať?! Dnešok bol pre mňa ten najhorší deň v živote! Zomreli mi rodičia, ak si to nepostrehol! A ty mi tu teraz povieš, že si na mňa stavil 15 galeónov! A ty sa ma ešte pýtaš prečo?!"

"Ale, Cam..."

"Ale čo?! Vypadni Remus! Nechcem ťa vidieť," otočila som sa k oknu. Potichu som sa rozplakala.

"Cam," šepol ešte raz, pričom ma chcel upokojiť. Dal mi ruku na plece. Myklo ma, lebo som nepočula, kedy ku mne prišiel. Ruku som hneď striasla a potlačila som vzlyky.

"Nechaj ma na pokoji, Remus."

Zaznelo pár ľahkých krokov, kroré zrazu prestali. Jemne som pootočila hlavu, aby som videla čo sa deje. Remus stál pri dverách a ruku mal položenú na kľučke. Hlavu mal však obrátenú ku mne. V jeho očiach sa zrkadlil smútok, ktorý prevládal, a aj otázka, či má naozaj odísť. Odvrátila som tvár a zadívala som sa na oblaky, pričom mi po tvári tiekli prúdi sĺz. Začula som otvorenie a následné prudké zabuchnutie dverí.

Zhrútila som sa na zem. Doľahol na mňa všetok smútok. Smútok za rodičmi a smútok kvôli Remusovi.

Ako mi to mohol urobiť? Verila som mu. Vždy som mu verila. Nikdy ma ani nenapadlo, že by niečoho takéhoto bol schopný. Chápala by som to možno ešte od Siriusa, alebo Jamesa. Ale Remus? Ten starostlivý Remus, ktorý každému pomáhal, keď mu bolo zle. Ten Remus, ktorý bol prefekt a svoje povinnosti bral vážnejšie ako ktokoľvek iný. Ako ho k tomu mohli prinútiť? A čo keď ho ani nútiť nemuseli? Veď sám povedal, že si myslel, že to bude ľahké.

K mojim slzám pridali aj vzlyky. V tej chvíli vošla do izby Lilly. Výraz jej tváre sa zmenil hneď, ako ma uvidela. Pribehla ku mne.

"Pššt. Čo sa stalo? spýtala sa, i keď vedela, že jej neodpoviem. Ale namiesto toho, aby ma to ukľudnilo, ma to rozplakalo ešte viac. Príliš mi pripomínala Remusa v to ráno. Obetavého a ochotného pomôcť mi.

Keď sa mi po pol hodine konečne podarilo vytvoriť súvislú vetu, zašepkala som.

"Ne-máš hodi-nu?"

"Mám, ale ty si prednejšia," povedala rozhodne.

konečne sa mi podarilo aj túto kapitolu ako tak prepísať do počítača a tak tu je :) je v ňom menší zvrat, ktorý ma napadlo napísať pri hodine matiky :) však kto by dával na matike pozor keď má na práci lepšie veci :) niečo podobné sa stalo teno týždeň aj mne... strašne som sa zmýlila v niektorých ľuďoch a až na tu už spomínanej matike som zistila, že ten pocit musím niekde napísať na papier :) venujem túto poviedku: Marika Scrooge

[ » na začiatok « ]