Kapitola:
Pridaná: 9.3.2011, 20:12:58
Čítaná: 764×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Záškodníci, Camille Madynsová, Lilly Evansová a i.
Stručný dej: Camille a jej romantické dobrodružstvá s...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » 11. kapitola 12 » 12. kapitola 13 » 13. kapitola 14 » 14. kapitola 15 » 15. kapitola 16 » 16. kapitola 17 » 17. kapitola 18 » 18. kapitola 19 » 19. kapitola 20 » 20. kapitola 21 » 21. kapitola 22 » 22. kapitola Epilóg

"Čo je?" spýtal sa, keďže nechápal zmenu mojej nálady. Ale pravdupovediac som ju nechápala ani ja sama. Pri ňom mi však prišlo také automatické sa usmievať, že som takmer hneď ako sa ma to spýtal, zabudla na môj smútok. Bohužiaľ sa mu ho nepodarilo odohnať úplne. Podarilo sa mu to iba z časti. Už som nepociťovala potrebu plakať.

"Sľúbiš mi, že sa nebudeš pýtať, keď sa ja nebudem dožadovať odpovede na ani...?" spýtala som sa ho už pokojným hlasom. Nechcela som mu vysvetľovať jeho vlastné výrazy. Nebolo by mi to práve trikrát príjemné.

Na chvíľu sa zamyslel, no potom asi prišiel k tomu, že je to výhodný nápad, lebo prikývol. "Ideme?"

"Hej," vykročila som, ale hneď som sa zastavila a obrátila som sa na neho. "A kade?"

Jeho samoľúby výraz sa nedal prehliadnuť. "Tadeto," vykročil chodbou, ktorá už nápadne pripomínala chodbu, na ktorej mal kabinet profesor Slughorn. Vtedy som si všimla jednoduché tmavohnedé dvere v čiernej stene. Takže sme boli na tej chodbe.

"Remus?" šepla som mu potichu pre istotu, že by Slughorn bol v kabinete. Keby nás počul, poslal by nás na vyučovanie. Rem sa otočil. "Asi by si mal ísť na hodinu. Nech niečo nezmeškáš."

Vedela som, že mu klamem, lebo som chcela byť na chvíľu sama aby som si v hlave uložila dnešný deň. Prišlo mi to sebecké, ale jednoducho som si dnes tej samoty príliš neužila, kedže aj tých pár minút osamote mi prekazil.

"A nechať ťa samú?" uškrnul sa. "Pri tvojej terajšej nálade? Hrozilo by mi, že keby som sa vrátil späť z vyučovania, tak by si mi vynadala, prečo som s tebou neostal. Tak to asi ťažko. Zostanem s tebou. Vyučujúcim to už nejako vysvetlím."

Zaškrípala som zubami a opäť som sa vydala za ním, lebo on už kráčaj.

´Jeho sa tak ľahko nezbavím. On sa ma bude držať zubami-nechtami,´ pomyslela som si. ´Možno keby som mu utiekla. Dokelu, je rýchlejší. Pôjdem na babské toalety. Tam nepôjde.´

Vtom som si spomenula, že minulý polrok kvôli stávke so Záškodníkmi vliezol bezproblémov na babský záchod. Pamätám si ako vtedy chalani nadávali, lebo každý prišiel o drahocenné galeóny.

Tak a tým mi došli nápady ako sa ho zbaviť. Porazene som si vzdychla. Hneď sa obzrel. "Čo ti je?" spýtal sa zhrozene, akoby sa bál, že sa mi vrátila nálada z rána.

"Ako sa ťa mám zbaviť?" priznala som sa mu.

"Jednoducho," odvetil mi z úsmevom. "Mňa sa nezbavíš."

S odutou perou som pridala do kroku a rýchlo som okolo neho prešla. On mi bol však v pätách. Takmer som z neho cítila ako sa usmieva. Bez jediného slova sme prišli ku obrazu Tučnej pani.

Medzitým som si však uvedomila, že by som už nemala svoj smútok ukazovať najavo. Veď aj tak som bola ten typ, ktorý sa radšej vyplače doma pod perinou. Už teraz som nechápala ako som sa mohla takto zložiť pred Remusom. Ostatný si aj tak mysleli, že budem celé dni plakať, ale priznajme si to. Kedy som urobila niečo, čo si ostatný mysleli, že urobím?

"Dame grasse," povedala som heslo bez najmenšieho záujmu. Tučná pani si najnovšie vymýšľala také heslá, ktoré znamenali jej meno, pričom boli zakaždým v inom jazyku. Bolo jej jedno či ich vymýšľa spisovne. Jednoducho ich vždy povedala ako jej prišlo. Tentokrát to bola francúzština. Nedávno ma nepustila do veže, lebo heslo, ktoré som vedela bolo z iného jazyka. Teraz sa však bez slova odklopila a ja som bezproblémovo vošla dovnútra.

V klubovni bolo len zopár študentov, no všetci boli z nižších ročníkov, a snažili sa na poslednú chvíľu dopísať eseje na rôzne predmety.

Nevšímajúc ich, som si sadla do voľného kresla rovno pri krbe a bezmyšlienkovito som si zobrala zo stola prvú knihu ktorá bola po ruke. Bola to Všeobecná príručka kúziel od Mirandy Goshawkovej pre tretí ročník. Unudene som ju otvorila, pričom som sa snažila ignorovať fakt, že Remus si sadol tak, aby na mňa videl. Čiže rovno oproti mne. Prečítala som si názov kapitoly. Červený pikulíci. Nuda. Išla som o stranu ďalej. Kappovia. Tiež nuda. Zobrala som hrsť strán a pretočila ich. Bola som na strane 394 čo boli akurát vlkolaci. Tak čo. Aspoň niečo na čo sa dalo pozerať. Už som si nič z tretieho ročníka nepamätala, ale osviežiť pamäť by mi neuškodilo.

Začala som čítať.

...Vlkolak sa vyskytuje na celom svete, hoci údajne pochádza zo severnej Európy. Ľudia sa menia na vlkolakov iba po uhryznutí. Nedá sa to nijako vyliečiť. Raz za mesiac pri splne sa postihnutý, inak duševne zdravý a normálny človek alebo mukel mení na vražedného netvora. Vlkolak takmer jediný spomedzi fantastických tvorov aktívne vyhľadáva človeka, ktorého uprednostňuje pred ostatnými korisťami... (pozn. autora: toto je vytiahnuté z P-I.sk zo Zázračných zverov)

"Čo čítaš?" spýtal sa ma zničoho nič ten dotieravý chalan čo sedel oproti mne.

"Nič čo by ťa malo zaujímať," odvrkla som mu.

"Daj to sem," povedal a vytrhol mi knihu.

"Zober si vlastnú!" zakričala som po ňom tak hlasno, až sa všetci v miestnosti otočili na nás. Snažila som sa mu ju vytrhnúť, no on ma jednou rukou zadržiaval a druhou si čítal knihu. Všimla som si však, že hneď ako si prečítal názov zbledol a doslova skamenel. Nechápala som ho.

"Prečo si to čítaš? spýtal sa ma tak potichu, že som ho ledva počula.

"Je to to najzaujímavejšie čo tam je," mykla som plecami. Využila som toho, že nedával pozor a knižku som mu na oplátku vytrhla ja, pričom som sa hodila späť do kresla. On ma chvíľu pozoroval, no potom si sadol aj on. Zobral si zo stola pergamen a brko, a začal si niečo písať. Tým zaujal celú moju pozornosť. Knihu som zavrela a položila som ju späť na stôl.

"Čo píšeš?" spýtala som sa ho zvedavo.

"Nič čo by ťa malo zaujímať," povedal so sarkazmom, ale usmieval sa pritom. On si to možno neuvedomoval, ale bol krutý. Používať moju vlastnú metódu proti mne.

Radšej som sa rozhodla, že ho budem ignorovať. Snažila som sa upútať moju pozornosť rôznymi vecami. Chvíľu som hľadela do kozuba, hľadala som v stenách obrazce alebo som jednoducho zatvárala oči a oddychovala. Nevydržalo mi to však dlho. Moju pozornosť stále upútaval jediný chalan. Nakoniec sa aj tak môj zrak zastavil na ňom. A tak som si ho namiesto ignorovania začala všímať.

Sedel vo vysokom kresle ale bol skrčený nad malým stolom. Jantárovými očami pozeral do pergamenu a horlivo písal. Jeho polodlhé hnedé vlasy mu padali z čela do tých jeho krásnych očí, ale on ich vždy naštvane zhrnul na stranu aj keď vedel, že o chvíľu ich bude opäť musieť dávať na to isté miesto.

O pár sekúnd na to, zdvihol ten text a usmial sa nad svojim výtvorom. Ten si však nanešťastie hneď strčil do vrecka v nohaviciach na školskej uniforme a tak som nemala najmenšiu šancu uvidieť jeho obsah. Povýšenecky a trochu nechápavo sa na mňa pozrel.

"Si OK?" spýtal sa ma.

Až vtedy som si uvedomila, že sa na neho až nezdravo pozerám. V momente som si to však uvedomila a zatvárila som sa aspoň trochu normálne, na čo sa zasmial. Nahnevane som sa postavila a následne otočila pripravená odísť do mojej izby. Kútikom oka som zahliadla, že okrem nás dvoch v klubovni už nie je nikto. Všetci sa už rozpŕchli. Stihla som prejsť asi tri kroky, keď vtom ma predbehol a sadol si na schodisko do izieb tak, že som nemala ani najmenšiu šancu prejsť popri ňom.

Vytiahla som prútik. Už mi liezol na nervy.

"Uhni!" štekla som.

Lilly Heatcliff tak túto kapitolu si ešte nevidela tak dúfam, že sa ti bude páčiť prinajmenšom tak veľmi ako tie ostatné :) a to isté prajem aj ostatným, ktorým sa moja poviedka páči

[ » na začiatok « ]