Kapitola:
Pridaná: 7.3.2011, 18:12:47
Čítaná: 727×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Záškodníci, Camille Madynsová, Lilly Evansová a i.
Stručný dej: Camille a jej romantické dobrodružstvá s...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika

Kapitola: 1 » 1. kapitola 2 » 2. kapitola 3 » 3. kapitola 4 » 4. kapitola 5 » 5. kapitola 6 » 6. kapitola 7 » 7. kapitola 8 » 8. kapitola 9 » 9. kapitola 10 » 10. kapitola 11 » 11. kapitola 12 » 12. kapitola 13 » 13. kapitola 14 » 14. kapitola 15 » 15. kapitola 16 » 16. kapitola 17 » 17. kapitola 18 » 18. kapitola 19 » 19. kapitola 20 » 20. kapitola 21 » 21. kapitola 22 » 22. kapitola Epilóg

ďakujem vám za komentáre :) veľmi ma potešili :) ďakujem, že si už aj viacej verím :) v tejto kapitole už nejdem dávať úvodzovky, lebo všade mám aj tak znak " a momentálne mám čas len na pridanie tejto kapitoly :) dúfam, že vás ani táto kapitola nesklame

Po celkom krátkej chvíli, čo sme strávili zazeraním na seba, sa zpoza rohu vynorili James a Lilly. Až vtedy som si uvedomila, ako blízko pri sebe stojíme.

Hneď som sa od neho odtiahla, keď som si všimla, že on sa k tomu nejako nemá. Tí dvaja však len pokrútili očami, chytili sa za ruku a vrátili sa do chodby z ktorej vyšli, pričom sa zaobišli bez všetkých zbytočných rečí. Ja som ich rýchlo nasledovala a Remus sa pobral len chvíľu po mne. Obaja sme sa na to neveriacky pozreli ale nechali sme to tak. Bolo fajn, že boli konečne spolu.

"Aj tak si podvádzala," šepol keď bol dostatočne blízko aby som ho mohla počuť.

Len som na neho pozrela pohľadom: ´´Povedz to ešte raz a zabijem ťa.´´

Ostatok dňa prebehol už stereotypne alias nič zaujímavé sa nestalo.

Nasledujúce ráno sme sa s Lilly pobrali do Veľkej siene. Na moje nešťastie išiel s nami aj James, ktorý sa ¸op䝸 zaľúbil do Lilly. Celú cestu sa až nepríjemne smiali. Začala som rozmýšľať nad tým, že ak to budem musieť počúvať ešte dve hodiny tak zošaliem. Vtom sa ku mne James naklonil, a tak aby som to počula len ja, zašepkal: "Ďakujem."

Len som sa na neho usmiala. Aspoň niečo mi vychádzalo podľa plánu.

Vo Veľkej sieni sme sa usadili. Sedela som medzi Lilly a nejakou babou z inej koľaje, ktorá bola minimálne o tri roky mladšia ako ja. Mala som sto chutí sa jej spýtať čo tam robí, ale nechala som to tak. Hneď na to, prišli sovy. Takmer každý dostal soviu poštou, no našlo a aj pár ľudí, ktorý nedostali nič. Ku mne priletela hnedo sfarbená plamienka driemavá. Formálne dosadla k mise plnej rôzneho ovocia. Celý jej vzhľad bol akýsi formálnejší na rozdiel od ostatných sov. Na nohe mala list. Pomaly som jej ho dala dole z nohy. Hneď na to odletela.

Zistila som, že to bol list z ministerstva.

"Čo myslíš? Čo od teba chcú?" spýtala sa ma Lilly, ktorá pohľad len na chvíľu odtrhla od Jamesa.

Ja som len pokrčila plecami a prečítala si prednú stranu.

List pre Camille Jessicu Madynsovú

Rokfort

Pomaly som otvorila list. A začala som čítať.

Drahá slečna Madynsová,

S veľkou ľútosťou Vám musíme oznámiť, že dnes,

o 4-tej hodine ráno sme našli vašich rodičov, pani Elizabeth

Tinu Madynsovú, rod. Osmenovú a pána Luka Briana

Madynsa, mŕtvych vo vašom rodnom dome v Londýne.

S najväčšou pravdepodobnosťou ich zabili prívrženci

Toho-Koho-Netreba-Menovať.

Trezory vašich rodičov v Gringottbanke budú presťahované do vašeho súkromného trezoru číslo 573.

Alexander Mitcherov

Minister Mágie

Z očí mi vytryskli slzy. Vôbec ma nezaujímalo, čo sa píše v druhej polke listu. Pre mňa bolo podstatné to prvé. Moji rodičia boli mŕtvy. Zabil ich odpor voči Voldemortovi. Ešte teraz som si pamätala ako mi vraveli, že je tu možnosť, že ich zabijú, no tá možnosť je len malá, takmer nulová. Ja som im vtedy verila, no teraz sa všetko zmenilo. Cítila som vinu na ich smrt. Mala som ich presvedčiť na nejaké ochranné kúzla. Jediný raz, keď som im to navrhla, tak mi povedali, že im nič nehrozí. Mala som si za tým stáť.

List som opatrne podala Lilly. Hneď ho prečítala, zatvárila sa vystrašene a chytila ma za ruku.

"Je mi to ľúto," povedala. Ja som sa na ňu smutne pozrela. Zobrala som si od nej list a strčila som ho do vnútorného vrecka v mojom habite. Postavila som sa.

"Prosím, nikomu to nepovedz. Ani Jamesovi," stihla som jej šepnúť a vybehla som z miestnosti. Dúfala som však, že ma poslúchne. Ani ma nenapadlo si to overiť. Rýchlo som vbehla do jedného z opustených žalárov a rozplakala som sa.

Sama som tam bola asi len pár minút, keď vtom ma niekto chytil okolo pliec. Hneď som sa mu vytrhla ale všimla som si, že je to Remus. Opať sa usmieval. Ja som však teraz nemala vôbec náladu na jeho úsmev.

"Remus niečo by si mal vedieť," šepla som smutne ale on sa na mňa stále usmieval. "Prestaň sa už usmievať! Vieš čo, nič ti nepoviem!" Otočila som sa a snažila som sa odísť, ale Remus ma chytil za zápästia a pritiahol si ma ku sebe.

"Prosím. Povedz mi to," zašepkal a zapozeral sa na mňa tými jeho úžastnými hnedými očami. Bolo zvláštne, že si nič nevšimol, keďže som mala oči určite červené a napuchnuté z toho plaču. V tej chvíli som mu to sice chcela povedať, no uvedomila som si zrazu, že by som nemala. Bolo to príliš súkromné. Lilly mi bola ako sestra. Tá mala právo to vedieť. Ale on? Možno sa mi trošku páčil, ale nič viac.

Vytrhla som sa mu a utekala som preč od neho. Na moje nešťastie mal však dlhšie nohy a bol aj rýchlejší. Asi po piatych sekundách môjho behu už bol pri mne. Chytil ma za plecia

"Čo sa deje?" spýtal sa, keď ma zastavil. "Ty plačeš?" utrel mi slzy, ktoré mi vyšli z očí.

"Nie," snažila som sa utrieť si tie slzy, ale nevyšlo mi to. Až príliš silno ma držal za ruky.

Pomaly s jeho pomocou som si sadla na zem a on si ku mne prisadol. Jemne si ma k sebe pritiahol a pohladkal ma po vlasoch. Teraz mi to už nevadilo. Až príliš som už prepadla smútku.

"Čo sa ti stalo?"

"Dnes... Mi prišiel list... Z ministerstva..." fňukajúc a koktajúc som sa rozhovorila. Netušila som, prečo mu to vlastne hovorím. "Moji rodičia... Sú mŕtvy... Zabili ich smrťožrúti... Dnes..." Na konci som už plakala.

"Pššt," tíšil ma. "No tak. Tíško. To bude dobré. Uvidíš."

"A-ako si ma našiel?" spýtala som sa ho po chvíli ticha ešte stále chrapľavým hlasom od toľkého plaču. Ja osobne som v tejto časti hradu ešte nebola. A to som si myslela, že ho už dobre poznám.

"To je tajomstvo," povedal a pozrel sa mi do očí. "Mali by sme ísť hore. Čo povieš?"

"Uhm," zahmkala som a postavila som sa, lebo som ešte stále s ním sedela na zemi. On sa tiež postavil.

"Tak poď," chytil ma za ruku a začal ma viesť spletitými chodbami, ktoré som ešte v živote nevidela. "Na hodiny dnes nemusíš ísť. Stačí, keď povieš Dumbledorovi čo sa dnes stalo. Ale myslím, že on to už vie. On vie takmer všetko."

"Takmer?" spýtala som sa so snahou zmeniť tému. Potrebovala som ju zmeniť. Naozaj som teraz nechcela hovoriť o mojich už mŕtvych rodičoch. Remusovi sa však vrátil ten jeho úškrn.

"Áno, takmer. Ani on nie je vševediaci. Napríklad nevie o tom, že Zaškodníci sú ani..." vtom sa zasekol.

"Ani... čo?" zastavili sme sa.

"To ti nemôžem povedať," pozrel sa na mňa. "Poď už," potiahol ma so snahou zbaviť sa povinosti odpovedať na otázku.

"Odpovedz mi," povedala som zaťato a ani o milimeter som sa nepohla z miesta. Namiesto odpovede sa však na mňa len pozrel prosebným pohľadom. Bol to však tak nepodarený pohľad, a tak mu na jeho tvári nesedel, že napriek tomu čo sa mi dnes stalo, tak som sa musela zasmiať.

"Čo je?" spýtal sa, keďže nechápal zmenu mojej nálady. Ale pravdupovediac som ju nechápala ani ja sama. Pri ňom mi však prišlo také automatické sa usmievať, že som takmer hneď ako sa ma to spýtal, zabudla na môj smútok. Bohužiaľ sa mu ho nepodarilo odohnať úplne. Podarilo sa mu to iba z časti. Už som nepociťovala potrebu plakať.

[ » na začiatok « ]