Kapitola:
Pridaná: 26.2.2011, 10:13:41
Čítaná: 1121×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Kinsley Claydenová, Ginny Weasleyová, Draco Malfoy
Stručný dej: Na Rokfort prichádza nová študentka. Pozor na ňu, sebavedomie má veru dosť veľké!

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Senilné klobúky 2 » Ulízané fretky 3 » Roztrhané nohy 4 » 4. kapitola 5 » Prerastené jašterice 6 » Hromobušné prskavky 7 » Severné veže 8 » Dračie praženice 9 » Skryté tajomstvá

Ahoj ahoj...tak sa hlásim s poviedkou z mojej dielne... je vcelku dlhá a prvá kapitola pôsobí nudne....ale ono sa to rozbehne, sľubujem :)

Taktiež, všetky kapitoly sú dosť dlhé.

Upozorňujem, dej sa odohráva cez 5 ročník v HP, ale dej som si kompletne vymyslela a prispôsobila pár skutočností - napríklad, profesor Lupin ešte stále učí.

Dajte mi vedieť čo si myslíte, respektíve, či mám pridávať ďalšie kapitoly.

1. kapitola - Senilné klobúky

Tisíce drobných svetielok žiarilo na oblohe a vypomáhalo sviečkam levitujúcim nad radmi stolov. Sieň sa ozývala vzrušeným šeptom žiakov a rinkotom pohárov, tanierov či iných vecí, čo stáli položené na stole. Hostina ešte nezačala a čaše spolu s taniermi boli prázdne, no hluk i tak išiel z každého kúta.

V strednom koridore medzi stolmi stál dlhý rad drobných prváčikov ktorých výrazy tváre tvorili celú škálu - vydesené, nedočkavé, v tranze, zelené ako lístočky mandragory... Pohľady vyšších ročníkov však spadali na dievča stojace na konci radu, jasne vekovo nepatriace medzi ostatných. Mohla mať 15-16 rokov, no bola drobného vzrastu. Mala dlhú tvár s oválnymi, miestami až bacuľatými črtami, ktorú zdobili veľké striebristo-modré oči. Hustá čierna hriva jej spadala ledva po bradu. Ofina sčesaná na stranu neposlušne skrývala celé čelo a vyzerala, akoby sa každú sekundu svojej existencie pokúšala majiteľke vypichnúť oči.

Dievča sebaisto hľadelo pred seba a vyzeralo, že pozornosť, ktorú priťahuje, jej vrelo vyhovuje.

Zvedavo, už po niekoľký krát prebehla sieň pohľadom, skúmajúc a nasávajúc do seba každý detail, o ktorý zavadila.

Volala sa Kinsey Claydenová a toto mal byť jej prvý rok na Rokforte - škola, na ktorú chodila predtým musela byť kvôli istým nezrovnalostiam s ministerstvom (konkrétne s Oddelením pre reguláciu dekontamináciu magických parazitov) zavretá. Jej rodina túto príležitosť využila na odsťahovanie sa z jej rodného mesta, štátu, do Anglicka.

Odkašľanie - pre vyššie ročníky známe - prerušilo rozhovory, ktoré zapĺňali miestnosť a upútalo pozornosť na seba.

"Vitajte," ozval sa silný hlas, nabitý optimizmom ktorého ohlušujúca sila bola určite zapríčinená zaklínadlom. "...v ďalšom roku štúdia na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej. Pravdaže, pre niekoho je tento rok prvým." Povedal bielovlasý muž ktorému hlas patril a ponad polmesiačikové okuliare vrhol vrelý usmievavý pohľad na veľkú skupinku drobcov, ešte stále stojacich medzi lavicami. "Tento rok začínam krátkym prejavom pred hostinou, aby som vám oznámil, že prváci nebudú jedinou zmenou a novou krvou v škole. Ako si zvedavá väčšina z vás stihla všimnúť, piatemu ročníku pribudne nová študentka. Preto jej zaradenie zaháji aj zaraďovanie prvákov. A teraz, nech sa triediaci klobúk a profesorka McGonagallová ujmu slova." Dokončil svoju reč a teatrálne tleskol. Znovu sa posadil na stoličku z ktorej kvôli prejavu vstal.

Žena s územčitým pohľadom a zamatovým klobúkom, ktorý jej zakrýval vypnuté vlasy, zobrala do jednej ruky ošarpaný klobúk a položila ho na vysokú stoličku po jej pravici. Ten po chvíli ticha, cez ktorú akoby všetci na niečo čakali, začal spievať. Kinsey nevnímala, o čo v jeho piesní išlo. Radšej sledovala na nadšené pohľady prvákov okolo nej a na tie naopak, čisto zaujaté, ktoré vrhali vyššie ročníky. Spievajúci klobúk bol asi tradíciou.

Keď skončil, profesorka McGonagallová vytiahla zoznam študentov na pergamene, ktorý sa tiahol až po zem.

"Claydenová Kinsey," prečítala rezonujúcim hlasom prvé meno zo zoznamu. Staršia čiernovláska na konci skupiny nových žiakov sa usmiala a vykročila. Deti jej z inštinktívneho rešpektu voči starším uhýbali z cesty. Počas celej cesty k stoličke s 'triediacim klobúkom', alebo tak nejak ho riaditeľ nazval, nevzhliadla inam ako priamo pred seba. Úprimne, nevedela sa dočkať toho, čo jej klobúk povie.

"Polož si ho na hlavu, on ťa zaradí do fakulty," povedala jej profesorka stojaca pri klobúku dostatočne nahlas, aby ju počuli aj ostatný žiaci.

Kinsey ho poslušne zdvihla zo stoličky a sama si na ňu sadla. Klobúk si položila na hlavu a... čakala.

"Hm...tak čo to tu máme..." počula zrazu tichý hlas, ktorý akoby znel v jej hlave, no dobre vedela, že bol nahlas. "Namyslená, samoľúba, povýšenecká, cieľavedomá, často až skoro bezcitná... povedz mi jeden dôvod, prečo by som ťa nemal poslať do slizolinu." Povedal nezúčastneným tónom (ktorý bol od klobúku, úprimne, dosť očakávateľný).

Čiernovláska sa len uškrnula, keďže o fakultách rokfortu - rovnako ako o škole ako takej - si toho pred príchodom dosť prečítala.

"Toľko komplimentov..." odšepkala mu naspäť. "Ale je mi to jedno, daj ma tam, kam uznáš za vhodné," dodala ako len tak mimochodom, sledujúc svoje nohy, ktorými kývala.

"Hm, tak jedno... ale pravdu povediac, tvoja odvaha a hrdosť, rovnako aj obetavosť a zmysel pre spravodlivosť, ktoré si snažíš nepriznávať..." pri týchto slovách Kinsey podráždene pch-kla a tvárila sa, že klobúk nič nepovedal. "CHRABROMIL!" vykríkol zrazu klobúk ohlušujúco a spoza stola nad ktorými viseli šarlátové závesy sa ozval hurónsky potlesk.

Dievča sa prekvapene postavilo a zažmurkalo. Čo robí v chrabromile? Zo všetkých fakúlt typovala túto najmenej...teda, až po bifľomore. Nič proti tým dobrým dušiam, ale dúfala, že až taký veľký skrachovanec zatiaľ nie je. Okrem iného spomínal slizolin a pokiaľ vie, ten je predsa pravý opak chrabromilu... Možno ten klobúk senilnel.

Po rýchlych sekundách uvažovania vystrelila k stolu, ktorý ešte stále tlieskal. Ako sa približovala, uvoľnilo sa jej miesto medzi dvoma dievčatami, ktoré sa zoširoka usmievali spôsobom, že hrozilo, že im sánka každú chvíľu odpadne. Čiernovláska otrávene prevrátila oči no na miesto čo jej ponúkali si predsa len sadla.

"Ahoj, som Lavender Brownová," povedala hnedovláska s bacuľatou tvárou a drobnými perami.

"Parvati Patillová," ozvalo sa dievča na druhej strane. Čierne vlasy mala úhladne zopnuté do copu a do hnedastej tváre, ktorá značila indický pôvod, jej padalo pár prameňov.

"Sme spolu v ročníku," povedala Lavender, skôr ako stihla Parvati v predstavovaní pokračovať.

"Teší ma, myslím," odpovedala im Kinsey a sledovala prváčika, ktorému sa tak klepali nohy, až nemohol vyjsť k stoličke s triediacim klobúkom.

"Odkiaľ si sem prišla?"

"A prečo?" predbiehali sa s otázkami Lavender a Parvati, buď ignorujúc alebo si nevšímajúc jej nezaujatý tón, ktorým ich počastovala.

"Z ďaleka. Asi to tam nepoznáte. A presťahovali sme sa a taktiež mi minulú školu zrušili," povedala Kinsey unudene, akoby ich ani nevnímala. To už si dve kamarátky všimli.

"A ako sa volala škola kam si chodila?" skúsila ešte čiernovlasá Indka.

"Nepoznáš," znela jediná odpoveď, ktorú dostali. Tmavovlasé kamarátky si vymenili veľavravné pohľady.

Lavender pokrčila plecami a Parvati nasledovala jej príklad. Potriasla vlasmi a ponorila sa do rozhovoru s druhou dievčinou, podľa všetkého rozhodnutá ignorovať prítomnosť Kinsey. Tá sa spokojne usmiala a s hlavou podopretou o ruku sledovala zaraďovanie študentov s takým záujmom, akoby to bol svetový pohár v metlobale.

"Vďaka veľkodušnosti si sa sem teda nedostala." Vytrhol ju z rozjímania čísi hlas, adresovaný jej. Teda, pravdepodobne, podľa obsahu usudzovala, že áno. Zdvihla pohľad a pozrela sa na ryšavku ktorej tvár zdobil široký (no nie čeľuste-trhajúci) úsmev, sediacej o miesto-dve ďalej oproti.

'Prijateľnejšia ako hentie dve.' prebleslo Kinsey hlavou a lenivo zdvihla kútik úst, čím si na tvári vyčarovala pseudo úsmev.

"Za to, že budeš na každého bez výnimky milá nič nezískaš. Iba skupinu trúdov čo ťa bude nasledovať. Okrem iného, nie každá špina si taký prístup zaslúži." Povedala flegmatickým tónom čiernovláska, akoby oznamovala, že im došli vajíčka. Lavender vedľa nej rozhorčene zhíkla a spolu s Parvati sa takmer naraz postavila a presadili sa o 4 miesta ďalej. Predtým než si sadli vrhli na čiernovlásku pohľady plné hnevu. Tá sa však tvárila, že o ich existencií ani netuší.

Ryšavka sa nahlas rozosmiala. "Asi to zobrali osobne." Povedala s úškrnom, na čo Kinsey iba pokrčila ramenami a v kútiku úst mala nenápadný tik.

"Ginny Weasleyová." Predstavila sa a v hnedých očiach jej žiarila drobná iskrička.

Nové dievča si ju iba ešte raz prehliadlo skoro rentgenovým pohľadom a po nenápadnom rezignovanom vzdychnutí pokývala hlavou na znak toho, že ju tiež teší a očakáva, že jej meno si zapamätala.

"Nebudem sa ťa pýtať to isté čo ony." Povedala ešte stále s úsmevom a kývla hlavou smerom k Lavender a Parvati, ktoré sa teraz o pár miest ďalej chichotali s inými dievčatami.

"Ďakujem." Povedala Kisney rýchlo a priamo, bez zmeny výrazu, no v jej tóne bolo počuť, že to myslí vážne. Vždy jej síce lichotil záujem ľudí, no neznášala, keď sa o nej snažil niečo zistiť niekto, kto jej nebol dokonca ani sympatický.

"V pohode," Usmiala sa Ginny. "Ale asi nie si z Anglicka, že?" opýtala sa, opierajúc si bradu o ruku.

"Je to tak vidieť?" opätovala otázku sa čiernovláska prekvapene. "Nie, nie som. Ale rodičia sú Angličania, teda, z časti. Preto to meno."

"Máš ale dobrú angličtinu." Povedala Ginny uznanlivo.

"Prosím ťa," dievčina so zdvihnutým obočím a mávla rukou. "To je jazykový elixír. S mojím prízvukom a výslovnosťou by ste mi nerozumeli."

Ryšavka s úškrnom zdvihla obočie. "To je šikovné. Pripravili ti ho rodičia či ty? Sú čarodejníci?"

"Nie, popravde, sú muklovia. Teda, moja pra-pra-babka bola šmukel..." no skôr než Kinsey stihla pokračovať, vyrušilo ju čiesi odkašľanie. Vrhla smerom odkiaľ sa ozval vražedný pohľad. Prerušovať ju ľudia nezvykli.

"Oh," povedala Ginny, akoby jej práve dopla dávno známa skutočnosť. "Skoro som zabudla. Toto je Aldercy Smithová." Predstavila zelenooké dievča s dlhými blonďavými vlasmi, ktoré sa pobavene usmievalo zatiaľ čo ju Kinsey ešte stále prepaľovala pohľadom.

"A vedľa teba sedia Baxter Carlingová a Ackley Tompson." Povedala blondínka veselým tónom, za ktorým však bolo počuť výrazný hlas.

Kinsey prvý krát pozrela na ľudí ktorý po novom sedeli vedľa nej.

Po pravej strane mala asi vysokú čiernovlásku, ktorej havranie vlasy poslušne spadali vo vlnách až po lopatky. Mala výrazné lícne kosti, čo jej dodávalo istý šarm, ak nie priam aristokratický vzhľad. Pozrela na ňu jasno modrými očami, krivo sa usmiala a jednou rukou jej lenivo zakývala.

Keď sa otočila naľavo, pohľad jej padol na vychudnutého hnedovlasého mladíka, ktorý sa nervózne usmial a keď dvíhal ruku aby tiež zakýval, prevrhol našťastie ešte prázdnu čašu. So strachom v očiach tekal pohľadom po ľuďoch sediacich vedľa neho. Po chvíli sa rozhodol, že sledovať zaraďovanie prvákov ktoré ešte prebiehalo bude oveľa bezpečnejšie. Mal chudú tvár , vďaka čomu mal výrazné črty. Neprimerane veľké hnedé oči trónili pod hustou rovnako hnedou šticou, ktorá mu neposlušne stála do všetkých strán.

"Eh...Ackley je vždy trochu nervózny..." povedala Aldrecy s ospravedlňujúcim tónom, zatiaľ čo chlapec červenel.

"S Baxter chodíš do ročníku," vmiesila sa do rozhovoru opätovne Ginny. "Ja, Ackley a Aldrecy sme o rok nižšie."

Kinsey pokývala hlavou. Príliš veľa nových ľudí na jedno zoznámenie, prebleslo jej hlavou. Všetkých ešte raz prebehla pohľadom a usúdila, že to mohlo byť aj horšie. Teda, až na Aldercy. Snažila sa presvedčiť samú seba, že nesympatie ktoré voči nej pociťuje nepramenia z toho prerušenia pred pár minútami.

"Teší ma." Povedala však po chvíli zamyslenia. Oni si trochu viac prívetivosti možno zaslúžia.

"Aj nás." Odvetila Aldrecy, zatial čo Ginny otvárala ústa, že povie to isté. Čiernovláska potláčala chuť prevrátiť oči. Nie, asi ju naozaj nebude mať rada.

"Tam na druhom konci sedí môj brat." Ujala sa znovu slova ryšavka a ukázala smerom doľava. Kinsey tam strelila očkom a pohľad jej ihneď uchmatla ďalšia ryšavá hlava.

"A?" opýtala sa a so znechutene pokrčeným nosom sledovala, ako sa prstom s neprítomným pohľadom špáral v uchu. Dievča s hnedými vlasmi vedľa neho ho však ihneď buchlo po ruke, na čo sa strhol.

"No, len som myslela, že ťa to bude zaujímať, ste spolu v ročníku. Aj s jeho priateľmi." Hovorila Ginny usmievavo, ignorujúc, ako odmerane čiernovláskine "A?" znelo.

Kinsey nadvihla obočie. "To je výhra." Zašomrala, čo asi prešlo bez povšimnutia. Teda, až na Baxter, ktorá vedľa nej súhlasne zakašľala.

Zrazu sa pred nimi začalo vynárať jedlo.

"Kedy skončili so zaraďovaním?" opýtala sa Aldercy. Vyzeralo to, že všetci boli príliš zabraný do rozhovoru a ani si nevšimli ako všetko prebehlo a skončilo.

"Koho to zaujíma, jedlo!"

zvolal Ackley nadšene bez ostichu. Vyzeralo to, že ho jedlo zbavuje všetkej hanblivosti, ktorá z neho predtým vyžarovala.

-----

Po večeri mal riaditeľ ďalší prejav. Kinsey vnímala každé druhé slovo a radšej sa v ruke hrala s vidličkou. Z toho čo zachytila vedela povedať, že riaditeľ predstavoval profesorov, prizvukoval pravidlá (podľa toho ako sa starší žiaci tvárili usudzovala, že ich opakuje každý rok) a zdôrazňoval, aby ľudia nebrali na ľahkú váhu svedectvá Harryho Pottera o návrate Temného pána. Keby mala veriť každému bláznovi, tak ju každý tretí týždeň zráža vlak, prípadne je už osemkrát mŕtva iným, viac originálnym, spôsobom. Osobne jej bolo jedno, či Potter hovorí pravdu alebo nie. Len poukazovala na psychickú labilitu sveta a ľudí v ňom, nič iné.

Keď riaditeľov príhovor skončil, celá škola sa zborovo postavila a začala sa zberať smerom k svojim klubovniam. Kinsey si uvedomil že netuší ktorým smerom a kam vlastne ísť, až keď sa postavila aj ona.

"Zavediem ťa do našej klubovne." Ozvalo sa pri nej a ona sa prudko otočila za hlasom. Baxter sa usmievala a rukou ukazovala na východ z veľkej siene. Drobnejšia čiernovláska trochu prekvapene prikývla a nechala sa viesť.

Baxter vyzerala pri večeri dosť utiahnuto a nekomunikatívne, preto ju náhli záujem o jej osobu prekvapil.

"Mám ťa rada." ozvalo sa zrazu od dievčiny kráčajúcej popredu, určujúcej cestu.

"Pardón, ešte raz?" zareagovala Kinsey prekvapene, odtrhávajúc pohľad od koňa na obraze, ktorý na ňu podráždene zaerdžal, keď okolo neho prechádzali.

"Hovoríš, čo si myslíš, neobľúbiš si len tak hocikoho, máš úroveň. A vyzerá to, že nemáš rada Aldrecy. Mám ťa rada." Zopakovala a vysvetlila Baxter s úsmevom.

"Oh." Povedalo druhé z dievčat a so spokojným výrazom v tvári pokračovala v ceste. Zdalo sa, že jej Baxter bude vyhovovať.

"Tekvicové pirohy," povedala, keď prilši k portrétu tučnej panej, vo voľných ružových šatách. "To heslo je pre tento mesiac, budúci sa mení. Včas sa ho dozvieš." Vysvetľovala, ako preliezali portrétovou dierou, ktorú tučná pani odhalila.

Klubovňa už bola plná žiakov ktorý sa so smiechom rozprávali. Keď vošli, pár pohľadov sa uprelo na Kinsey. Ona, pozornosť si všímajúc, vystrela hlavu do výšky.

"Baxter, Kinsey, tu!" ozval sa známi hlas a keď sa čiernovlásky otočili, uvideli mávajúcu Ginny. Sedela v spoločnosti ryšavo-vlasého chlapca, v ktorom Kinsey spoznala jej brata, dievčaťa s bohatými hnedými kučerami, ktoré pri večeri pacifikovalo ryšavca a čiernovláska v okuliaroch, ktorý bol... Harry Potter a ona si ho predtým nevšimla?

"Ahoj Ginny," pozdravila ju s jemným úsmevom, keď podišli k nej.

"Toto je Ron, môj brat. Spomínala som ti ho, ten s ktorým si v rovnakom ročníku," predstavovala hneď všetkých ryšavka s úsmevom. Ron sa hneď na Kinsey zoširoka usmial no tá len pohŕdalo zatriasla hlavou a nevenovala mu ani pohľad.

"Toto je Hermiona Grangerová." Pokračovala Ginny. Tento krát Kinsey

na predstavovanie reagovala - šklbnutím jedného kútika.

"A Harry Potter, myslím, že toho ti predstavovať nemusím."

Čiernovlások s jazvou na pozdrav zdvihol ruku a usmial sa. "Keby si hocičo potrebovala, radi ti pomôžeme." Ponúkol sa s úsmevom.

Kinsey sa na neho len so zdvihnutým obočím pozrela. Prvý dojem? Banda príliš milých skrachovancov bez zdravého rozumu, ktorý by obetovali ľavú nohu aj za človeka, ktorého poznajú päť minút.

"Myslím, že si poradím aj sama. Nie, ďakujem." Povedala neidentifikovatelným tónom a otočila sa smerom k Baxter. "Ktorým smerom sú spálne?" opýtala sa vysokej dievčiny a tá ju s pobaveným úsmevom znovu viedla.

"TROCHU namyslená? TOTO je podľa teba TROCHU namyslená?" doliehal k nim priškrtený hlas, ktorý asi patril Ronovi. "U merlina, ty si sa zbláznila Ginny! Tej harpye by sa zľakol aj Malfoy!"

Ozval sa čísi smiech. Kinsey sa usmiala tiež. Síce nevedela, kto ten Malfoy je, ale brala to ako kompliment.

[ » na začiatok « ]