Poviedka:
Pridaná: 19.2.2011, 12:57:05
Čítaná: 6422×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Typ: Fiction
Postavy: Salome
Stručný dej: Salome na chvíľu dostane možnosť zahliadnuť Krajinu snov, kde sa jej všetky túžby splnili.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Salome sa, tak ako každé popoludnie prechádzala po Waselskom lese. Vdychovala vôňu mokrého lístia, počúvala škriekanie vrán a snívala o živote za krajinou snov. Veľa už o nej počula, ale to najzákladnejšie o nej nevedela. Nevedela ako sa tam dostane. Do krajiny snov mohli iba vyvolení. No ona ňou istotne nebola. Deduško jej o krajine snov rozprával každý deň a aj tak milovala jeho príbehy. On tam totiž bol. A sám vtedy nevedel ako sa tam dostal. Ale vždy Salome hovoril že raz sa tam aj ona dostane Na druhý deň, tak ako všetky desaťročné dievčatá, sa vybrala do školy. Vonku, na jej veľké prekvapenie- snežilo. Krásna biela vločka jej pristála na nose keď iba v pyžame a v papučkách stála na verande a obdivovala krásu zasneženej krajiny. Rýchlo sa poobliekala,umyla a naraňajkovala a utekala von robiť anjelov do snehu. Už bol čas odchodu a tak zobrala batoh a poskakujúc a pospevujúc s dobrou náladou si kráčala do školy. Do školy to nemala ďaleko a tak pobehla aby sa mohla ešte s priateľmi guľovať. Už mala iba zabočiť do druhej ulice, prejsť okolo obchodíku, okolo kvetinárstva, prejsť cez cestu...a vtedy sa to stalo. Už iba videla čierne auto a potom náraz....tma. Nič nevidela. Zrazu pocítila zvláštny pocit akoby sa prebrala, ale zároveň akoby ešte stále spala. ten pocit v nej vyvolával pocity neskutočného šťastia a nevedela prečo je taká šťastná. Cítila, že je taká šťastná že sa od šťastia nadnáša. A zrazu ozaj zistila že sa nadnáša. A z hrôzou sa dívala na seba ako leži na ceste, celá od krvi, a okolo nej ľudia. Nechápala to. Veď ten náraz nemohol byť....nie...odmietala to...Veď je tu, vie kto je, vidí, počuje a rozmýšľa. Nemôže byť predsa mŕtva. Ani si neuvedomila že už vidí seba ako malú bodku. Vznášala sa, lietala, stúpala k nebu a nevedela to zastaviť. No bol to krásny pocit a šťastie jej dušu zaplavilo. Bola neskutočne šťastná. Zrazu videla seba o dvadsať rokov ako je veterinárkou. Videla krásny veľký dom s kráľovskou záhradou a rybníkom po akom vždy túžila, 3 krásne dlhovlasé deti ako sa šantia na záhrade...zrazu sa obraz zmenil a ona videla seba asi o 2 roky staršiu ako sa prechádza a drží za ruku s chlapcom, ktorý jej bol povedomý. Ale veď to je...ozaj je to... Mirko! Do toho chlapca bola zamilovaná už od škôlky. Obraz sa zase zmenil a ona videla ich zasnežený dom, v ktorom okolo vianočného stromčeka sedela celá jej rodina. Začula štekot šteniatka, obzerala sa po tej bielej ničote okolo nej a cítila pád. Padala, padala a ocitla sa v obývačke s vianočným stromčekom okolo ktorého sedela celá jej rodina a ona sedela vedľa mamy a ocka a ten vtedy už vedela že ten štekot vychádza s krabice. Rýchlo ju otvorila a z nej vyskočilo šteniatko, biely labrador jej začal oblizovať tvár. Bola taká šťastná že sa začala smiať a nevedela sa prestať smiať. Smiala sa tak dlho až ju začali ústa bolieť. Ani si neuvedomila že sa ocitla na prekrásnej lúke po ktorej k nej kráčala jej mŕtva babička. Neverila že by to mohla byť ona. Tak sa za ňou rozbehla. Bežala najrýchlejšie ako vedela. Ako tak bežala, obraz babičky sa približoval a ona od radosti začala utekať ešte rýchlejšie. Keď sa stretli, babička ju objala a povedala: „Dieťa moje, ty sem ešte nepatríš. Musíš sa vrátiť." Salome nevedela čo na to povedať. cítila sa tu dobre, nechela odťiaľto odísť. A tak babičke povedala: „ Babka ale ja tu chcem ostať, je mi tu dobre. Všetky sny sa mi tu splnili!". a Babička jej s pokojným hlasom povedala.: „ Salome, všetky svoje sny môžeš prežiť aj na zemi. Tvoj čas ešte neprišiel, musíš sa vrátiť aby si splnila svoje poslanie na zemi. Dovidenia Salome, aj keď ma nebudeš vidieť, budem na teba dávať pozor a budem stále s tebou." Vtom Salome otvorila oči a videla svetlo. Tma. Svetlo. Tma. Začala počúvať. Počula nezrozumitelný hlas nejakého pána. zistila, že leží. Opatrne sa pokúsila vstať a zrazu sa všetko zomlelo tak rýchlo, že ani nestihla spozorovať ako znova leží a nad ňou sa skláňajú jej rodičia. A znova zatvorila oči. Nevedla, koľko čaasu prešlo odvtedy čo zazrela svojich rodičov ale keď sa prebrala, zbadala svoju mamu. Tá jej všetko porozprávala. Ale nepovedala jej to, ako videla krásny dom, šteniatko a babičku. Vtedy zistila, že tam bola iba ona a nikto o tom nevie. Ale, kde tam???...Nemohla to byť nič iné ako krajina snov. A bolo to ono. Bola v krajine snov. A s úsmevom na tvári zaspala a ponorila sa do ríše svojich vlastných snov. :)

[ » na začiatok « ]