Kapitola:
Pridaná: 15.1.2011, 20:57:17
Čítaná: 1669×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Upíri

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Krvavé sny 2 » Poznanie 3 » Spomienky 4 » Lúčenie 5 » Výber 6 » Kamarádstvo 7 » Sen 8 » Ples

Počula som, ako poštár opatrne hádže poštu pri môj dom. Nikdy tu nebol, a bál sa. Chcel byť čo najďalej od tohto miesta.

Keď odišiel, vyšla som z domu, a zobrala som poštu. Žiadna mi neprišla za posledných dvesto rokov. Obálka bola hrubá a ťažká. Keď som ju otvorila, vnútri som našla svadobné oznámenie. Takže predsa len. Moja sestra sa ide fakticky vydávať. Zaujímalo by ma za koho. Ale to ma ani netrápilo. Pozrela som na dátum, a ostatné som si ani nevšimla. Je to o tri mesiace. No, to budem musieť dlho bežať. Ktovie, ako ďaleko má ten svoj palác. Ach.. ja som sa nikdy vydávať nechcela. Ani nechcem. Ale raz... možno, keď príde osudová láska. Naozaj s ktorou budem môcť ostať. Smutne som si povzdychla. Ale to nebude asi nikdy.

Obálku som opatrne vložila do šuplíka a ľahla som si na posteľ. V poslednom čase veľa premýšľam o mojom živote. Nikdy som si nemyslela, že to bude takto komplikované. Mám byť s tým, koho nemilujem alebo mám prísť za tým, ktorého milujem ale môžem mu veľmi ublížiť? Keby som mu čo i len niečo spravila, cítila by som sa strašne. Už nikdy by som nebola šťastná..ale bez neho tiež nie, bez neho môj život nemá zmysel. Vladimir sa mi páči, veď je to jasné, je to Ericove dvojča! A keby som si s ním niečo začala, ublížila by som Ericovi! A to si neodpustím. Nikdy v mojom posmrtnom živote! Takto každý deň rozmýšľam. Musím sa čo najskôr rozhodnúť, pokým bude neskoro.

Začula som zvonček pri dverách. Čakala som Jess, takže som rýchlo prišla k dverám a otvorila ich. Za dverami nestála moja najlepšia kamarátka. Stál za nimi ten, o ktorom rozmýšľam deň i noc. Ten, ktorého neodolateľne milujem. Bol tam Eric. Chcela som za ním rýchlo zatvoriť dvere ale on bol rýchlejší.

„Anna, nerob to! Aspoň mi vysvetli, prečo ma už nikdy nechceš vidieť, prečo si ma znenávidela!“ povedal on a mne sa z oka zkotúlaľa slza. On si to všimol a pozrel na mňa svojím ustarosteným pohľadom.

„Nie!! Neznenávidela som ťa!! Len..ti nemôžem ublížiť.“ dostala som zo seba, teraz už s očami plnými sĺz.

„Ako ublížiť? Piješ ľudskú krv? Znova? Prečo?“

„Keby len to, Eric..som silnejšia ako keby som vypila 5 tiel denne. Som už stará upírka a starý upíri sú veľmi silný. Silnejší než ktokoľvek.“ povedala som.

„A s Vladimirom sa stretávať môžeš?“ toto som mu nevedela vysvetliť.

„Nie je to o tom...“ povedala som, a na ďalšie slová som sa nezmohla kvôli mojim slzám . Chcela som zatvoriť, ale on chytil dvere tak, aby som ich nemohla zatvoriť.

„Anna, nerob to. Neotáčaj sa mi chrbtom. Ja som tu pre teba a už asi nikdy nebudeš mať na výber tak veľa možností. Prosím... Anna, nechaj ma, aby som bol s tebou.“ povedal, a ja som ho objala. Asi naposledy.

„Ľúbim Ťa, Eric! Ale ak by som ti niečo urobila, neodpustila by som si to. Rozumieš mi? Nemôžeme byť spolu! Vladimirovi neublížim lebo viem, že by sa ubránil. Ale ty si slabý. Oproti mne až veľmi slabý.“ vysvetlila som mu.

„Ublížiš mi len vtedy, keď chceš...“ povedal, a v očiach som mu videla nádej. Som v kritickej situácií. Milujem ho. Ale zasa by som ho mohla aj zabiť.

Skôr než som si mohla všetko rozmyslieť, nakláňal sa ku mne, a chcel ma pobozkať. Takže použil takú taktiku ako jeho brat. Nikdy by som neverila, že sa to stane. Ale zrazu som ho chcela. Celého. Začala som ho bozkávať a on mi to prekvapene opätoval. Miloval ma. A ja som to cítila rovnako. Cítila som jeho túžbu po mne. Takú nepreniknuteľnú túžbu, že sa to nedalo vydržať. Je môj. Konečne je len môj! Konečne môžeme byť spolu. Nevedela som prečo som tak rýchlo zmenila rozhodnutie. Ale vedela som, že sme pre seba stvorený.

Bozkávali sme sa ako keby som ho práve neodmietala, a tak vášnivo, že by celý môj dom zhorel do tla. Myslela som len naňho. Prečo som ho to vlastne odmietala? Už som ani nevedela. Všetko sa mi zdalo vzdialené. Teraz bol taký nádherný, že sa to ani popísať nedalo.

Bozkával ma na každom kúsku tváre a hrdla, a keď si práve uvoľnil pery, tak hovoril moje meno. Tak ako dávno. Dávno sme spolu boli každú noc. Ale vtedy som ho len zneužívala. A potom premenila. Ale nechcela som teraz na to myslieť. Moje myšlienky boli nasmerované len na neho. Po chvíľke sa potichu zasmial. Asi som mu dovolila čítať moje myšlienky. Ale mne to bolo jedno. Hlavne, že som teraz s ním. Konečne som ho mohla po 500 rokoch pobozkať.

Keď sme prišli do mojej izby, počula som zvuk. Prestala som sa s ním bozkávať, ale on nevedel prestať. „Eric... nie... prestaň!“ povedala som mu, a on prestal. „Čo...?“ „Pšššt!“ rozkázala som mu, a započúvala som sa lepšie do okolia. Keď vedel, o čo mi ide, započúval sa tiež. A počul to čo ja. Niekto bol veľmi blízko pri mojom dome. A približoval sa. Vykukla som spoza hustých závesov, a videla som.... Vladimira. Tak som sa na neho nahnevala, že ma stále navštevuje, že som praskla najbližšiu lampu, čo bola popri mne.

„Anna.. nie, upokoj sa. Niečo mu poviem, a on pôjde preč. Počkaj...“ povedal mi, a chytil ma za ruky. Potom zatvoril oči, a poslal telepaticky myšlienku jeho bratovi. Keď som o tridsať sekúnd vykukla z okna, bol preč. Nedokázala som tomu uveriť. „Ale... ako?? Nikdy sa nevzdáva a ide za svojim.“ povedala som mu, a on sa len usmial. „No.. viem ako na dvojča.“ usmial sa na mňa a žmurkol. Potom si ma znova pritiahol k sebe a pokračovali sme, až sme premrhali jednu nádhernú noc...

Na druhý deň som sa zobudila, a pri mne ležal lístoček s nápisom:

Išiel som na lov. Inak, v škole bude ples. Myslím že by si mohla ísť so mnou ak budeš chcieť. Inak, môžeš mi potom zavolať.

Vzdychla som si. Na ples?? No, ak mu to urobí radosť tak dobre. Obliekla som sa, a sadla som si na gauč. No super. Teraz ma zasa budú zožierať výčitky svedomia. Prečo som to urobila?? Mala som sa s ním fakt vyspať?? Môžem mu ublížiť!! Ja.. ak mu ublížim, tak to neprežijem. Ale on je taký.. božský!! To sa nedalo tomu odolať.

Zrazu vedľa mňa sedel Vladimir. Tak som sa zľakla, až som poskočila. „Och.. vyrušil som ťa?? Myslím, že si na niečo myslela. Na mňa??“ usmial sa, a keby som vedela, že je to Eric, tak by som ho pobozkala. „Nie na teba.. Čo si chcel v noci? Prečo si ma v noci otravoval??“ opýtala som sa ho. „No.. myslel som si, že si budeš musieť zasa vyplakať oči, kvôli môjmu bratovi. Ja som ti mohol pomôcť utešiť ťa. Ale vidím, že už nemáš problémy.“ povedal, a v očiach som mu videla veľký smútok a poníženie. Bolo mi ho ľúto. Keby som nevedela, že je taký hrozný, teraz by som ho utešovala. „Prepáč, ale ja naozaj nechápem, ako si si mohol myslieť, že budeš mať nejakú šancu...“ nedokončím. Je to hrozné sa na neho pozerať, pretože tak veľmi mi výzorovo pripomína Erica.

„Anna, ja mám stále ešte obrovskú šancu, ktorú si neuvedomuješ. Ja nikdy neprehrávam. Keď mi niečo bude stáť v ceste k tvojej láske, ja to zničím. Pamätaj na moje slová.“ s týmito slovami odišiel, a zostala som úplne sama.

[ » na začiatok « ]