Kapitola:
Pridaná: 11.1.2011, 19:01:50
Čítaná: 1216×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Upíri

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Krvavé sny 2 » Poznanie 3 » Spomienky 4 » Lúčenie 5 » Výber 6 » Kamarádstvo 7 » Sen 8 » Ples

So slzami v očiach som utekala domov. Doma som bola za pár minút. Som predsa rýchla ako blesk. Až teraz som si uvedomila, že auto som si nechala na parkovisku. Vrátila som sa teda tam.

Na chodníku pred školou ešte stále stál Eric. Snažila som sa, aby ma nevidel. Keď som sa blížila k autu, zazrel ma. Pozrel na mňa svojimi zlatými očami a zakričal: „Ja tiež nie som nevinný!! Tiež môžem ublížiť.“ Chcela som k nemu dobehnúť a utešiť ho..chcela som byť navždy len s ním! Ale nemohla som, nemohla som mu ublížiť. Na to som ho veľmi ľúbila.. len som za ním zakričala uplakaným hlasom: „Dávaj na seba pozor“ a odišla som. V jeho očiach som videla slzy. Rýchlo som naštartovala a odišla. Nechcela som ho ďalej trápiť.

Doma som si ľahla na posteľ a plakala som. Zrazu sa vedľa mňa objavil Vladimir so svojím typickým úškrnom. „Ako sa má Eric? Počul som, že si ho opustila! Už sa ti nepáči? Zviedla si ho, oblbla a už ti nie je dobrý?“ Usmieval sa! Nechápem, ako sa môže niekto, kto povie takéto vety, usmievať!!!!

Strašne ma to nahnevalo, a povedala som: „Hej, asi máš pravdu.“ Uvoľnila som sa, aby mi neublížil. Jeho prekvapený výraz som ešte nevidela. „ Ja sa o neho bojím. Bojím sa, že mu ublížim. Je slabý!!“ povedala som nakoniec. „ A ty si silná?“ povedal posmešným tónom.

„ Som silnejšia ako si myslíš!! Vieš, koľko mám rokov? Som staršia než ty! Aj keď nepijem ľudskú krv!!“ povedala som.

„ Mne ale nemôžeš ublížiť! Síce si silnejšia ale nie o veľa..my môžeme byť spolu.“ Prišiel ku mne a objal ma. Nechala som sa. Potrebovala som utešiť a mať niekoho pri sebe.

Ale vtedy som sa odtiahla. Keď ma objímal Vladimir, necítila som nič. Milujem Erica! Ale Vladimirovi sa nedá odolať. Nikdy! Keď som sa otiahla, Vladimir sa na mňa smutne pozrel a odišiel preč. Napadla ma jediná myšlienka, musím ísť za Jess.

Hneď som utekala ku Jessice. Zaklopala som na vstupné dvere. Otvorila mi milo vyzerajúca pani v ružovom svetríku. „Dobrý deň! Prišla som sa Jessicou. Som jej kamarátka zo školy.“

„ Ahoj. Poď, Jess je hore. Vo svojej izbe.“ Milo sa na mňa usmiala a odviedla ma k Jessice.

Keď ma uvidela veľmi sa potešila. „Ahoj Anna!! Strachovala som sa o teba. Odišla si zo školy a ani si mi nič nepovedala. Myslela som, že nechceš byť už moja kamarátka. Vieš, aká som bola smutná? Ach, toto mi už nerob!!“ Aj napriek svojmu trápeniu som sa na ňu musela usmiať.

„ Práve o tom som s tebou chcela hovoriť. Neboj, mňa sa už nezbavíš.“ usmiala som sa na ňu, a vtedy som si uvedomila, že neviem, čo jej poviem. „Prečo si sem prišla?? A tak neskoro. Potrebuješ so mnou hovoriť?“ spýtala sa ma a pozerala na mňa tými veľkými modrými očami. „Jess, nedokážem to mať len pre seba! Musím to niekomu povedať! A keďže si moja najlepšia kamarátka, jediná kamarátka..chcela som ti to povedať..“ začala som.

„O čo ide?“ spýtala sa zo strachom.

„ Začnem mojou minulosťou. Bola som dcéra kráľovnej. Bola som niečo ako princezná. Zo svojou sestrou som robila všetko. S mamou sme riadili krajinu, vládli sme. Boli sme zvyknuté, že každý chce nás. Bola som nesmierne zlá a pyšná.

V jeden deň sa mama rozhodla, že od nás odíde. Nikto nevidel dôvod, aby odišla. Len ona. Odišla od nás, aj keď sme jej v tom bránili. Mala iné oči. Mala ich zlaté. Všimla som si to, ale mala som taký veľký žiaľ, že som na to nemohla myslieť.

O pár rokov neskôr som aj so sestrou ťažko ochorela. Už sme zomierali. Ale hlavné bolo, že umrieme spolu. Ale slúžka nám sľúbila, že nás zachráni, pretože si naša matka priala, aby sa slúžka o nás postarala. Boli sme na posteli, a umierali sme. Slúžka prišla, a premenila nás.

Boli sme ako v novom svete. Boli sme ešte horšie ako predtým. Bol to nádherný pocit neumrieť. Až teraz som si uvedomila, že to bolo jediné, čo som chcela.

Moja sestra bola veľmi šťastná. Jedla ľudskú krv, a ponúkala aj mne. Povedala, že len tak môžem prežiť. A ja som jej uverila. Lovila som ľudí, pila som ich krv. Ľudia si začínali myslieť, že je to veľké zviera, ktoré každého raz zabije. Museli sme sa trochu stiahnuť, aby sme sa moc neprezradili.

Po troch desaťročiach k nám zavítali nový mládenci. Boli dvaja, a boli dvojičky. Uchádzali sa o miesta záhradníkov. Prijali sme ich a mne sa veľmi páčili. Problém bol, že sa páčili aj sestre. Obe sme boli zvyknuté, že máme všetko, načo ukážeme prstom. Sestra chcela len Vladimira. Veľmi sa jej páčil. Ja som ale nechcela len jedného, chcela som ich oboch. Po čase sestra začala chodiť s Vladimirom. Ja som síce chodila s Ericom, ale žiarlila som. Zviedla som aj Vladimira..bol taký ako ja. Chcel mňa aj sestru. Chodila som z obidvoma chlapcami. Jeden bol milý a bol presný opak mňa ale aj tak ma mal rád. Druhý bol drzí, zlý ale mňa veľmi lákal a nevedela som mu odolať. Keď sa sestra dozvedela, že s ním chodím znenávidela ma. Povedala mi hrozné veci, že musím mať všetko. Nestačí mi len jeden, že som ju zradila a že ma už nikdy nechce vidieť. Mlčala som, bola to pravda. Ešte ten deň sestra, volá sa Camilia, odišla. Neviem kam, neviem čo s ňou je. Ja som ale necítila žiadne výčitky svedomia. Mala som plán. Rozmýšľala som, že nebudem žiť sama. Chcela som premeniť len jedného ale nevedela som sa rozhodnúť ktorého. Premenila som ich teda obidvoch. Ráno sa cítili super. Akoby sa znova narodili. Dala som im krv. Ľudskú. Museli ju vypiť inak by zomreli. Vladimir na nej začal byť závislí. Eric to znášal. Nechcel byť ten zlý. Doniesla som mu teda krv zvieraťa. Ja som ale s Vladimirom potajomky pila ľudskú krv. Skoro každý deň sme chodili loviť. Boli sme veľmi nápadný a museli sme odísť z mesta. Hneď sme si zbalili veci a chystali sme sa. Eric však nikam nešiel. Pýtali sme sa ho prečo nejde, on povedal, že odíde ale nie s nami. Miloval ma ale nechcel zabíjať. Mňa to netrápilo, s Vladimirom sme odišli veľmi ďaleko. Ale potom som od neho odišla aj ja. Uvedomila som si, že nie je dobrý. Že ja nie som dobrá. Odišla som do sveta tieňov. Tam, kde ma nikto nenájde. Prespávala som v lese, ako ľudia bez domova. Pred časom som sa rozhodla, že pôjdem do mesta. Ešte raz si spravím školu a budem ako človek. Vychádzalo mi to, až kým prišli oni. Vyhľadali ma a všetko pokazili. Nechceli ale spravili to.“ Odmlčala som sa a pozrela na Jess. Tá napäto počúvala a čakala, čo poviem ďalej. „ Pamätáš si na toho chlapca, ktorého sme videli v škole, toho o ktorom si si myslela, že je to ten, čo ťa kusol, že?“ prikývla.. „ Tak to Eric. Milý chlapec. Bojím sa, že mu ublížim tak som odišla zo školy. Už sa tam nemôžem vrátiť. Prišiel aj jeho brat, Vladimir, to ten ťa kusol. Neviem, čo mám robiť, Jess!! „ pozrela som na ňu a ona sa spýtala: „ A už nepiješ ľudskú krv, že nie?“ „Jasné, že nie! Zmenila som sa. A poradíš mi?“ spýtala som sa ja s nádejou v hlase. „Dobre, ale ako??“ spýtala sa Jess. „Ja ti moc nepomôžem. Podľa mňa by si sa mala vrátiť do školy, pretože Eric ťa potrebuje. Miluje ťa, a prišiel za tebou.. nie??“ pozrela sa mi do očí a netuším, čo videla. „Jess, ty to nechápeš. Ja môžem ublížiť každému!! Aj tebe!!“ smutne sa na mňa pozrela. „Už nemôžeme byť kamarátky.“ Povedala som jej, a z očí jej vyhŕkli slzy. „Ty mi nikdy neublížiš!! Ani by si mi neublížila!! NIKDY!!“ kričí na mňa, ale ja tomu neverím. Idem k dverám, ale ona ma zastavuje. „Nie, ja ťa nepustím. Budeš moja kamarátka navždy. Vieš, Anna, nikdy som nemala takú dobrú kamarátku. A teraz sa nevzdám!“ pozrela som na ňu, a vtedy som sa rozhodla. Nemôžem ju vystaviť nebezpečenstvu. A keď ma nechce pustiť, tak ju donútim. Strašne som sa naschvál nahnevala. Moje oči sa sfarbili do čierna aj okolo očí sa mi vytvorili čierne „žilky“. Vycerila som na ňu tesáky, a zasyčala som na ňu. Konečne odo mňa odstúpila, a dovolila mi prejsť. Ale ja som bola dosť nahnevaná. Išla som radšej cez okno.

Bolo mi do plaču. Nechala som svoju kamarátku stáť vo svojej izbe, s výrazom utrpenia. Nikdy by som také niečo nechcela urobiť. Ale musela som. V minulosti by mi to bolo jedno. Ale teraz nie.

Prišla som do mojej izby v mojej malej vile. Moja izba vyzerala starodávno. Závesy boli hrubé, aby neprenikalo svetlo. I keď som mohla byť na slnečnom svetle, oslabovalo ma to. Mala som špeciálny náhrdelník s diamantom vo vnútri. To ma ochraňovalo, aby som nezhorela. Pomaly nezhorela a nežiarila.

Potom som v izbe mala posteľ, a na stenách obrazy. Moje obrazy. Teda, bola som tam namaľovaná ja. Po celé stáročia. Sadla som si na posteľ, a rozmýšľala o všetkom, keď mi zrazu prišiel niekto doniesť poštu.

---------------------------------------------------------------

Túto kapitolu venujem všetkým ktorý čítajú Annu a jej dobrodružstvá.. Táto kapitola poskytla čitateľovi veľmi dôležitú informáciu... Anninu minulosť, ktorá je veľmi podstatná. To je všetko.. Ďakujéééém!!

[ » na začiatok « ]