Kapitola:
Pridaná: 8.1.2011, 19:28:03
Čítaná: 930×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Upíri

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Krvavé sny 2 » Poznanie 3 » Spomienky 4 » Lúčenie 5 » Výber 6 » Kamarádstvo 7 » Sen 8 » Ples

"Hovno.. Nepôjdem domov, kým mi nepovieš všetko.“ Povedala mi Jess a zadívala sa mi do očí. Áno už ju volám Jess, pretože to chcela tak veľmi, že som musela sľúbiť, že ju tak budem volať.. „Ach, no dobre, ale... bude to trvať dlho.“ Povedala som v snahe odohnať ju odo mňa. „Mne to nevadí!“ povedala odmerane a pohodlne si sadla. Ja som pozrela na jej ranu na krku, a pocítila som smútok. Tá rana ju tam bude sprevádzať asi celý život... „No, som upírka, ale to už asi vieš.. veľa nás na svete nie je, ale predsa len.. Moja sestra je jediná, ktorá je moja dá sa povedať kamarátka. Ale nemôžem povedať, že ju mám nejako rada. Ale zasa mňa nikto nemá rád. Som čudná.. preto ma nikto nemá rád. Ale ja o to ani nežiadam. Hmm... čo by som ti o nás mohla povedať??“ „Napríklad, aké máte schopnosti.“ povedala Jess a kukla na mňa tými veľkými očami. „Nebude to zaujímavé.... ale no, dobre. Máme schopnosti dravca. Vieme rýchlo utekať, počujeme na stovky kilometrov, sme silný, a máme tesáky, ktoré sa nám... no, objavujú. A ešte máme schopnosť čítať myšlienky, a donútiť niekoho na niečo. Ešte máme každý schopnosť, ktorú máme z ľudského života. Ja mám špeciálnu schopnosť uštedriť elektrický šok.“ povedala som to, a potom som sa sladko usmiala. Jess sa striasla, lebo môj elektrický šok už zažila. Pozrela som sa jej do očí, a videla som tam milión otázok. „Kto ťa premenil??? Prečo?? Ako to funguje??“ spýtala sa tri otázky naraz, a ja som sa rozhodla, že jej poviem aj odpovede. „To ti poviem radšej neskôr.. môžem ti povedať aj celú minulosť, ale teraz nie. A.. ako to funguje.. to ti nepoviem.“ povedala som jej a ona smutne zvesila plecia. „A akú schopnosť má tvoja sestra??“ spýtala sa, a dúfala, že jej to poviem. „To netuším. Nevídame sa často. Vlastne skoro vôbec. Sme.. ako keby oddelené od seba. Ona si myslí že je kráľovná, a ja si žijem moderný život.“ kuknem na ňu a čudne na mňa pozerá. „Čo sa deje??“ spýtam sa jej, a ona mi povie. „Keďže ma ten upír kusol, nebudem aj ja upírka, však nie??“ zhrozene na mňa pozerá, a dúfa že bude mať šťastie. „Nie, pretože som ti vysala jed, a.. tak. Však hovorím, že ti to poviem neskôr!!“ pozriem na ňu a ona sa ukludní.

Na druhý deň si sadám do auta a štartujem motor. Pozerám na decká z ulice ako idú do školy. Prvý školský deň. Nechápem, prečo som sa zasa prihlásila na strednú. Asi že som si myslela, že budem žiť normálny život. Ale to sa nedá. Nikdy nebudem žiť normálny život. Vystúpila som z auta, a nasadila som si slnečné okuliare. Prvá hodina je trigonometria. Ach, bože, fakt nemám náladu sa všetko učiť zasa. Ale je pravda, že všetko už viem. Keď som vstúpila do budovy, nedokázala som sa usmiať. Hľadala som svoju skrinku, ale myšlienkami som bola úplne inde. Zrazu ma z myšlienok prebudí nejaký blbý chalan, ktorý sa nevie pozerať na cestu. Šťuchol ma, a mne sa všetky veci vysypali na podlahu. Zohol sa aby mi pomohol. “Nemusíš to zbierať..“ hovorím mu. A vtedy sa mu pozriem do očí. Je to zázrak. Je to presne ten upír, ktorého som stretla, ktorý vysával Jessice krv. Zhrozene som naňho pozerala a on na mňa pozrel, a povedal mi. „Si v pohode?? Ja, nechcel som.. len som ťa nevidel.“ pozeral mi do očí a zrejme si myslel že som retardovaná. „Ach.. no, to mi nevadí.“ vykoktala som zo seba a otočila som sa na odchod. On ma chytil za ruku, a pocítil slabý elektrický šok. Potom na mňa pozrel pohľadom to nie je možné. Pozrela som sa mu do očí, a pocítila som šok. Ale nie elektrický. Oči mal zlaté. Také ako ja. Takže sa neživil ľuďmi. Keby to bol ten chlap, ktorý vysával krv Jessice, musel by mať červené oči. A keby sa začal kŕmiť zvieracou krvou, trvalo by mu týždne aby sa mu oči zfarbili do zlata, a nie jeden deň! Pocítila som úľavu. Takže to nie je on. Je taký nádherný, že to sa ani popísať nedá. Má krásne hnedé oči, aj hnedé vlasy. Je božský. Asi ako aj ja v ľudských očiach. Do dlhého ticha nakoniec prehovoril. „Volám sa Eric. Teší ma.“ povedal, a podal mi ruku. Usmiala som sa na neho, a podala som mu ruku tiež. „Som Annabelle. Ale ľudia mi hovoria Anna.“ usmiala som sa. „Anna...“ zopakoval moje meno. „Mám pocit, ako keby sme sa už niekde stretli“ povie zamyslene, a pozerá okolo seba. „Hodina sa má začať o chvíľu, tak by som už mala ísť“ poviem mu, a idem do triedy. Prekvapivo, ide za mnou. „Anna, aj ja mám prvú hodinu trigonometriu. Nuda, čo? Ale prihlásil som sa,“ pozerá na mňa, a ja by som mu najradšej teraz nazrela do mysleAle prekvapene si uvedomujem, že sa to nedá. Zhíknem, a on sa na mňa pozrie. „Je ti niečo??“ opýta sa. „Nie, nič mi nie je, len som si na niečo spomenula.“ poviem mu, a on sa na mňa ešte stále pochybovačne pozerá, až kým neprídeme do učebne.

Na obed som išla s Jessicou, ktorá má so mnou hodinu angličtiny. „No, ako?? Páči sa ti tu niekto?? Nejaký chlapec??“ opýta sa ma, a ja sa rozosmejem. „Nie, zatiaľ nie.“ zaklamem. Pri jednom stole sedí Eric, a kýve na mňa, aby som si prisadla. Jess zhíkne, a z očí jej vyhŕknu slzy. Odtiahne si šatku, ktorou si skrýva dve bodky, spôsobené kusnutím upíra. „To je on!!!“ zašepká mi, ale ja sa na ňu len kľudne pozriem. „Jess, pokoj, neni to on..“ „Ale je taký božský... musí to byť on!! Však si ho pamätám!!“ hovorí mi, a pozerá na mňa pohľadom čo jej šibe??. „Jess, on má zlaté oči, keby to bol on, tak by ich mal červené!!“ „A čo keď má šošovky??“ povie mi. „Jess, neblázni, keby sme mali šošovky, asi by sme si pokazili oči, a ostali by sme slepí!!“ poviem jej, a ona mi konečne uverí. Prisadnem si k Ericovi, a už sa nezaoberám takou myšlienkou. „Ahoj Eric. Predstavím ti moju kamará...“ „Ty ma asi nepoznáš, však?? Alebo ma poznáš??“ skočí mi do reči Jess a čaká na odpoveď od Erica. Ten sa len nechápavo na ňu usmieva. „Jasné, že ťa nepoznám, ešte som ťa nevidel. Dovoľ mi, aby som sa ti predstavil. Ja som Eric.“ milo jej podá ruku, ale ona len na ňu pozrie, a ďalej trucuje ako malé decko. „Mňa to netrápi. Teda, ...“ pozrie na mňa ospravedlňujúcim pohľadom. „Prepáč, že som bola odporná, Eric.“ usmeje sa na neho a podá mu ruku. „Ja som Jessica, ale môžeš ma volať Jess.“ povie mu, a my si k nemu prisadneme. Vidím a počujem ako závistlivo kukajú chalani z vedľajšieho stola na Erica. Viem, že ma chceli zbaliť, len čo by na to mali príležitosť. S chuťou som sa usmiala, lebo nemienim chodiť s pubertálnymi chalanmi. Eric na mňa pozrel, a po celý obed už na mňa len pozeral.

Po škole som išla hneď domov. Uistila som sa, že je Jess v pohode, a utekala som k autu, a potom domov. Neviem si to vysvetliť. Je taký božský. Je to upír. Musí to byť upír. Ako potom môže byť taký nádherný, a ako potom môže čeliť čítaniu myšlienok?? Naozaj tomu nerozumiem. Ale, keď som počula, že či sme sa už niekde nevideli, moc som o tom nepremýšľala, až teraz. Možno sme sa stretli na tej tmavej uličke. Ale to je len prvá možnosť. Druhá možnosť je, že sa stretli niekedy v minulosti. Nespomínam si na krásne vyzerajúceho mladíka. Ale to len asi preto, lebo som bola človek. Ešte vtedy. A ako človek som bola veľmi, ale veľmi pyšná. Bola som totiž princezná. Ale.. na to nechcem myslieť. Doma som si sadla na pohovku, a dúfala som, že na niečo prídem. Síce mám posteľ, síce by som si najradšej ľahla do mäkkej postele a zaspala, ale ja nemôžem zaspať. Aj keby som zaspala.. nie, to sa proste nedá. Keď som tak premýšľala o spaní, vyrušil ma nejaký zvuk. Ach, to bola len mačka. Stále som rozmýšľala o Ericovi, keď som zrazu začula iný zvuk, ktorý nepatril mačke.

[ » na začiatok « ]