Kapitola:
Pridaná: 8.1.2011, 16:15:39
Čítaná: 993×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Upíri

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, romantika

Kapitola: 1 » Krvavé sny 2 » Poznanie 3 » Spomienky 4 » Lúčenie 5 » Výber 6 » Kamarádstvo 7 » Sen 8 » Ples

No, nemohla som to vydržať.. Moja obeť bola celá zbavená krvi. Ale ja za to nemôžem.. Bola som veľmi unavená, a už som mala čierne oči, keď som sa dozvedela, že v hrdle ma páli hlad. Išla som loviť, ale teraz som si našla len nejakého jeleňa, ktorý mi skoro vôbec nezahnal hlad. Keď som hladná, nedá sa to, proste som iný človek. Vlastne tak sa to nedá povedať. Som iný upír. Nie som už človek, na ktorého sa hrám, v malom meste v Oregone. Nikto si zatiaľ nič nevšimol, ale ja áno. V mojom meste sa potuluje vrah, ktorý "je veľmi bezcitný, a hrá sa s obeťou". Ja viem, že to robí iný upír a nie ja.

Keď som vzdala pokusy o ďalšiu korisť, zobrala som si svoju tašku a išla som do mesta. Nikdy som si nepotrhala šaty pri love. Ani teraz. Vošla som do malej kaviarničky "The best" kam chodievam často, aby som si prečistila svoj mozog od každodenných starostí. Vždy som si niečo objednala, ale nikdy som to reálne nezjedla, ani nevypila. Tento krát som si objednala horkú čokoládu.

Pri "popíjaní" som rozmýšľala, že by som navštívila svoju sestru. Hovorilo sa, že sa vydáva. Ale tak nebudem sa o to starať, keď mi ešte neposlala pozvánku.

"Ahoj!!" povedala vysoká blondínka, ktorá si ku mne prisadla.

"Poznáme sa??" opýtala som sa, a radšej som sa jej nepozrela do jej očí. Cítila som ju, a veľmi mi voňala. Najradšej by som do nej zakusla, ale radšej to neurobím.

"Nie, nepoznáme sa, ale som tu nová, a chcem sa s niekým spriateliť, a ty si vyzerala veľmi opustená." povedala blondína a ja som na ňu pozrela. Mala veľké modré oči, ktorými na mňa pozerala. "..som Jessica. Jessica Bloorthová. A ako sa voláš ty??" pokračovala, a dúfala, že sa so mnou skamaráti.

"Prepáč, nehovorím svoje osobné veci.. ehm.. neznámim ľuďom." povedala som, a zadržala som dych.

Ona si ma prezrela- od mojich hnedých zvlnených vlasov po pás, až po to, čo mi bolo vidno z jej pohľadu- a potom si povedala, že tento raz to dokáže. Nepovedala to nahlas, ale ja viem čo si ľudia myslia. Čítam im myšlienky. To patrí k životu upíra.

"Prepáč, ale ja som naozaj sama v meste, ktoré sotva poznám, a zajtra je môj prvý deň školy... ehm.. a chcem mať kamošky. Počkaj, dúfam že chodíš do školy tu v meste??"

"Áno, chodím, ale som sama, lebo aj chcem byť sama.. budeš musieť chápať, že ja som rada sama. Nemám rada kamarátstva." nie, nie je to pravda, ja by som chcela mať kamaráta, ale mojej rasy.. povedala som si v duchu.

"Ach.. no, tak mám zasa nešťastie..." povedala smutne, ale v duchu sa rozhodla, že ma bude stále prenasledovať. Vzdychla som si, a vstala som od stolu, keď ma ona chytila za ruku. Ihneď sa odtiahla. Uštedrila som jej elektrický šok. To je ďalšia z mojich super schopností. Ihneď si chytila ruku, ktorou ma chytila, a zvedavo na mňa pozrela. Ja som sa na ňu len usmiala, a dúfala som, že mi už dá pokoj.

Doma som si sadla a počúvala zvuky naokolo. Bývam v malom dome na okraji lesa, kam nikto nechodí. A bývam sama. To je na tom asi najhoršie. Som oddelená od sveta, ktorý som milovala dokým... Ach, nechcem na to myslieť, pomyslela som si a ľahla som si. Je desať hodín večer, každý už spí, len ja nemôžem spať. Aj keby som veľmi chcela, tak nemôžem. Rozhodla som sa, že zájdem na tmavú opustenú uličku a pomôžem niekomu kto bude potrebovať. Vždy som to tak robila, ale nič sa nestalo. Teda až na posledné časy. Veľa upírov sa dostalo do tohto malého mestečka, ale ani nechápem prečo. Zachránila som zopár ľudí, ale ostatní zomreli. Je toho na mňa priveľa.

Skákala som z jednej strechy na druhú, keď som začula krik. Rýchlo som bežala na miesto, kde som všetko počula. Videla som tam Jessicu (blondínku z kaviarne) ako stojí a je opretá o stenu. Na nej je pricapený nejaký chlap, ktorý má pery pricapené na jej hrdle. Som zdesená. Zrazu na mňa neznámy chlap pozrie, a ja cítim túžbu ochutnať krv tiež. Ale.. nemôžem. Sú to len nevinný ľudia. Jessica má tvár zvraštenú od hrôzy, a zrazu padne na zem, lebo ten muž ju už nedrží okolo krku, ale stojí pár centimetrov odo mňa. Pozeráme si do očí, a uvedomujem si, že je krásny. Najradšej by som ho pobozkala, lebo som sa do neho určite zamilovala. Ale nemôžem. Je to vrah. Chytím muža za krk, a odhodím na koniec ulice. Cítim, ako mi od zlosti vytŕčajú tesáky, ktoré mi vylezú len keď sa chcem nasýtiť, alebo som nahnevaná.

Prídem k Jessice, ktorá ohromene na mňa pozerá a nevie povedať ani slovo. Beriem ju do náručia a utekám domov, aby som ju vyšetrila.

"Čo to bolo??" pýta sa Jessica asi po päťdesiaty krát, kým ja som jej obväzovala ranu.

"Tomu nepochopíš." odvetila som, a ona sa na mňa nahnevane pozrela.

"Mám právo vedieť čo sa stalo, lebo som zjavne bola obeťou číslo jeden!!" kričí na mňa, ale ja si ju nevšímam.

Myslím na toho upíra. Bol taký nádherný. Ale bol zlý. Ja.. nechcem byť taká. Takúto prísahu som si dala vtedy, keď som zabila svojho ôsmeho človeka. Áno, aj ja som zabíjala ľudí, ale nebolo to vôbec príjemné...

"Halóóó!!! Dozviem sa, čo sa stalo?? Ja neviem.. ale cítim sa, akoby som stratila pamäť!! Videla som len tvoju čudnú tvár.. a záblesky..."

"Vymazal ti pamäť, ale ja som ho prerušila.." skočila som jej do reči.

"Čože?? Takže ty si nejaký bájny tvor??" povedala, a potom sa začala rehotať na celý dom, ale keď videla, že ja sa nesmejem, stíchla.

"Počúvaj Jessica, ja.. keď ti to nepoviem, aj tak za mnou budeš dobiedzať, však??" opýtala som sa, aj keď som už dávno poznala odpoveď. "Áno" povedala.

"Takže.. ja som.. no, nechce sa mi to vysvetlovať.. Počúvaj ma Jessica, teraz sa mi pozri do očí..." povedala som.

Keď sa mi pozrela do očí, j prikázala som jej aby si spomenula (ďalšia zo super schopností). "Rozumieš?? Musíš si na všetko spomenúť." povedala som jej, a ona sa mi pozerala do očí.

"Rozumiem." povedala prázdnym hlasom, a keď som pozrela inam, začala jačať. Takže si spomenula. Spomína si na večer, keď kráčala z párty, kde sa chcela s niekým zoznámiť. Kráčala tmavou uličkou a trochu sa bála. Potom na ňu zhora skočil neznámy chlap, a začal jej piť krv. Vedela, že je to ten vrah, a vedela, že zachvíľu zomrie. Zomrie, kým nebude celá zbavená krvi. Ale zrazu uvidela mňa, ako stojím ani nie desať metrov od nich, a chcela na mňa zakričať, aby som utekala, ale nemohla. Zrazu prišiel muž ku mne, a ona si myslela, že je už mŕtva, keď ma videla hodiť muža cez celú ulicu. Potom uvidela moju tvár, a omdlela.

Videla som všetko čo ona, pretože jej čítam myšlienky, teda aj obrázky. Aj som cítila to čo ona. Keď sa veľmi sústredím, viem cítiť to, čo ten človek. Bolo to hrozné. Keď ma videla, ako stojím v tej uličke, biela ako mramor, krásna ako anjel, nehybná ako socha, myslela si, že som anjel, a nechcela, aby som aj ja zomrela.

Vtedy som pocítila jej vďaku voči mne.

"Jessica, ja... keď už všetko vieš, môžeš ísť domov.." povedala som jej.

"Ale... ja nechcem ísť domov.. chcem byť tvoja kamarátka."

"Prepáč, ale ja nemám kamarátov.." povedala som jej.

"Ja to viem.. Ale ako som si už sľúbila, teraz sa nevzdám."

[ » na začiatok « ]