Kapitola:
Pridaná: 21.12.2010, 15:37:54
Čítaná: 1547×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Lilly Potter, James Potter
Stručný dej: Lilly ponúknu miesto na Rokforte...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Zúfalstvo 2 » Domov je tam, kde je láska 3 » 3 4 » 4

„Lily, zlatko, prišla ti sova,“ povedal James hneď ako vošla do kuchyne.

Bola nedeľa. Rozhodli sa preto, že si pospia trochu dlhšie a ani vtedy, keď sa slnko už dávno ťahalo nahor na oblohu, sa im nechcelo vstať.

„Od koho?“ spýtala sa rozospato.

„Vyzerá to, že z Rokfortu,“ odvetil a už jej podával obálku z hrubého papiera. V očiach mu hrali plamienky. Určite bol veľmi zvedavý. Prečo dostala poštu od Dumbledora?

Lily vzrušene tvorila list. „Je to... Čože?“ zasmiala sa. „James, je to od Dumbledora.“

„To som si všimol,“ komentoval nakúkajúc jej cez plece. „Ale čo píše?“

„Ponúka mi miesto,“ stále sa smiala. „Mám ísť učiť!“

James sa zamračil. „Nepomýlil sa? Naozaj je to pre teba? Ukáž to sem... obrany proti čiernej mágii? Prečo ty? Ja som predsa auror!“

„Ty by si tam nevydržal ani deň,“ odbila ho so spokojným úsmevom.

„Možno,“ pripustil. „Chceš to skúsiť?“

Okamžite pokrútila hlavou. „Nie. Je to od neho veľmi milé, ale ja mám teraz iné zamestnanie.“

Sledoval ju, ako list poskladala a odložila na stôl. Usmievala sa. Zistili to len nedávno. Lily bola na nejakom vyšetrení v nemocnici, keď sa dozvedala tú neskutočnú správu, že bude matkou.

„Áno, presne na to som myslel,“ konečne sa usmial. „Ale ak nebudeš učiť ty - necháme tie deti sprosté, alebo... ?“

„Nechal by si ma tu samú?“ nahodila Lily psí pohľad. „James, nechajme to tak. Dumbledore si niekoho nájde. Uvidíš, že to pochopí.“

„Jasné,“ súhlasil, akoby o ničom inom ani neuvažoval. „Po raňajkách mu odpíšeme.“

„Skôr poobede,“ opravila ho ukazujúc na veľké nástenné hodiny. „Nechce sa mi variť. Dojeme včerajšiu večeru?“

James sa ponúkol, že ten zvyšok pizze ohreje a práve naštartoval trúbu, keď si Lily nahlas vzdychla. Obzrel sa na ňu. Sedel za stolom a opierala si hlavu o dlane. Pohľad sústreďovala na jeden bod na stole. „Je ti zle?“

Mierne prikývla a opäť si vzdychla.

James vypol trúbu a pristúpil k nej. „Poď si ľahnúť.“

„Nie, nechaj ma tak.“

Pohladil ju po strapatých vlasoch. A že vraj tehotenstvo nie je choroba. Tento mýtus treba vyvrátiť! Zdravý človek predsa nevracia vždy, keď sa čo i len spomenie jedlo. „Dáš si trochu vody?“

„Nie... idem si ľahnúť,“ rozhodla sa a s Jamesovou pomocou vstala. Podopieral ju celou cestou do spálne, kde ju starostlivo uložil v manželskej posteli.

„Nemám ti niečo priniesť?“

Odmietla, no pousmiala sa. „Choď si zohriať tú pizzu. Ja skúsim zase zaspať. Som stále taká unavená.“

„Ja viem.“ Ľahol si k nej. Držali sa za ruky. „Pokojne spi, ja budem pri tebe.“

Sirius vošiel bez zaklopania. Nepotreboval klopať.

Automaticky zamieril do kuchyne. Vedel, kde nájde kamarátove chabo ukryté zásoby ďatelinového piva a nečakal, kým ho príde niekto obslúžiť. Až keď si otvoril fľašu a odpil si poriadny dúšok, začal sa zaujímať, kde sa nachádza osadenstvo domu. Vošiel do chodby a zrak uprel na schody.

„James?“ zakričal a pomaly vykročil. „Čo tam hore zase robíte?“

Bol už takmer hore, keď z jedných dverí vyšiel James bledý ako stena. „Čau, Sirius. Kedy si prišiel?“

„Len teraz,“ uškrnul sa Sirius a nazrel do spálne, odkiaľ jeho priateľ vyšiel. „Prišiel som nevhod?“

James zavrtel hlavou. „Lily zaspala. Zase jej je zle.“

Sirius ešte raz mrkol do spálne. Na vankúšoch boli naozaj rozložené Liline červené vlasy. „Bol si ju skontrolovať?“

„Čakal som, kým nezaspí,“ poď sem.

Vošli do susednej izby. Bola to hosťovská spálňa, no Potterovci z nej plánovali urobiť detskú izbu pre svoje bábätko.

„Poďme dole. Myslel som, že prídem rovno na obed, ale Lily asi ani nevarila?“ Sirius pôsobil trochu smutne.

„Nie, len pred chvíľou sme sa zobudili. Dole je ešte pizza, čo sme včera nezjedli. Ak chceš bež po ňu, ja nechcem ísť dole...“ zase sa mračil. Sadol si na zem oproti Siriusovi, ktorý sa rozvalil na posteľ. „Evansová máva nočné mory. Posledných pár týždňov je sama ako dieťa.“

Sirius sa rozhodol zájsť po pizzu, no vrátil sa aj s niečím navyše. V ruke držal Dumbledorov list. „Dumby zháňa profesora?“

„Vyzerá to tak. Prišlo to dnes. Musím mu odpísať,“ povedal James a zmocnil sa jedla, ktoré Sirius priniesol.

„Hm, obrana...“ prebehol Sirius list a zrazu sa usmieval ako slniečko. „To by som zvládol.“

James sa zasmial. „Chceš učiť?“

„Chcem sa vrátiť na Rokfort,“ odvetil Sirius a vložil si list do vrecka. „Nerob si starosti s odpoveďou, ja to všetko zariadim. Ty sa musíš venovať svojej rodine, nie? Bude to úžasné dobrodružstvo. Skúsim si to z tej druhej strany, chápeš?“

„Sirius, vieš, že žiaden profesor obrany nevydrží viac ako rok...“ podotkol ešte James.

„Viac by som aj tak nevydržal,“ smial sa Sirius a konečne si zobral aj on kúsok pizze. „Bude to proste úžasné.“

Ešte v ten istý deň sa Sirius premiestnil do Rokvilu. Nestrácal však čas prehliadkou dedinky, ponáhľal sa na kopec týčiaci sa nad domčekmi a krčmičkami, na ktorom stál majestátny hrad. Rokfort vyzeral rovnako, ako si ho pamätal a keď teraz kráčal k hlavnej bráne bol skalopevne presvedčený, že to miesto musí dostať. Chcel sa tu aspoň na chvíľu vrátiť a táto jedinečná príležitosť mu otvorila bránu možností.

Vošiel dnu a bez váhania zamieril do riaditeľne. Nevyšiel však ešte ani hlavným schodišťom, keď ho zastavil známy hlas.

„Pán Black?“ profesorka McGonagallová stála vo vstupnej hale a pôsobila trochu prekvapene, keď sa otočil a s úsmevom pozdravil. „Čo vás sem priviedlo?“

„Idem za Dumbledorom,“ odvetil, čakajúc, kedy vyjde za ním. „Požiadal Lily, aby učila obranu, ale ona nechce. Je tehotná, viete? Nie?“

„Naozaj som o tom nevedela,“ potvrdila Minerva a vykročili spoločne. „Ale nemuseli ste chodiť osobne. Stačilo by odpísať na list.“

Sirius sa zasmial. „Možno. Je tu riaditeľ? Neprišiel som zbytočne?“

„Určite je vo svojej pracovni,“ uistila ho. „Rada som vás stretla.“

Rozlúčili sa a Sirius pokračoval v ceste. Dobre vedel ako sa tam dostane a občas len tak zo zvedavosti nazrel do nejakej tajnej chodby. Niektoré z nich vyzerali naozaj úboho, zjavne ich nemal kto využívať.

Kamenná obluda strážiaca riaditeľňu bola odsunutá, takže vošiel priamo dnu. Dumbledore stál pri okne. Hľadel na sivastú krajinu v posledných lúčoch slnka a keď začul Siriusov pozdrav bol rovnako prekvapený ako profesorka McGonagallová.

„Nevidel som ťa prichádzať,“ poznamenal a otočil sa od okna. „čomu vďačím za tvoju návštevu? Musí to byť niečo dôležité, keď si sa unúval až sem, Sirius.“

„Prišiel som kvôli tomuto,“ povedal a zo zadného vrecka džínsov vytiahol poskladaný list pre Lily.

Dumbledore ho zvedavo vzal medzi prsty a roztvoril. „Ach, áno. Lily teda odmietla?“

„Čakajú s Jamesom prírastok,“ zaškeril sa. „Ale nezúfajte, pán profesor, našiel som za ňu náhradu. Je to chlapík, ktorý sa vyzná v čiernej mágii, a ešte lepšie v obrane proti nej. Je možno primladý, ale o to viac si bude rozumieť so študentmi. Veľmi rád by tu učil.“

„Nie som zúfalý,“ pousmial sa Dumbledore. „Určite nie natoľko, aby som ťa nechal učiť.“

„Ale no tak!“ Sirius rozhodil rukami. „Ja to zvládnem, pán riaditeľ. Uisťujem vás, že to budem brať veľmi vážne. Už teraz viem, čo by som ich naučil ako prvé...“

„Rád si to vypočujem,“ pokojne povedal a upieral na Siriusa svoje bledomodré oči.

Sirius sa zasekol. „A nechceli by ste si to radšej pozrieť? Hneď prvého septembra?“

„Predsa len by som si to najprv rád vypočul,“ zopakoval.

„Že musia poznať svojho nepriateľa. A mali by si určiť kvôli čomu sa oplatí bojovať. Aby si určili hodnoty,“ povedal a keď zaregistroval riaditeľov záujem, pokračoval. „A mali by viac praktických úloh. Bifľovanie by šlo bokom.“

Dumbledore si ho ešte raz premeral. „Ďakujem, Sirius. Budem nad tým uvažovať.“

Hoci Dumbledore veľmi zdvorilo odsunul bokom Siriusovu ponuku, naozaj ho chytalo zúfalstvo. Všetci nádejní profesori obrany proti čiernej mágii mali na toto miesto výhrady. Traja predchádzajúci profesori totiž neupustili Rokfort dobrovoľne. Všetci zomreli tragickou smrťou a to odradilo naozaj všetkých záujemcov. A navyše, aj keby niekoho napokon presvedčil, že je to viac ako bezpečná práca, mohol by dopustiť, aby jeho študentov učil o odvahe nejaký zbabelec?

Leto sa toho roku skončilo nanajvýš rýchlo a Rokfortskej strednej škole čarodejníckej hrozilo, že toho roku zostane bez profesora obrany proti čiernej mágii. A tak riaditeľ voľky-nevoľky vzal dvadsiateho ôsmeho augusta do ruky dlhé biele brko a napísal Siriusovi, že ho rád privíta ako svojho kolegu. Dúfajúc, že zvíťazí Siriusov zdravý rozum nad jeho ľahkovážnosťou poslal rýchlou sovou správu adresátovi.

Siriusa zastihla správa vo chvíli, keď vychádzal z domu. Nebol veľmi veselý. James sa s ním ráno spojil pomocou hop-šup siete a bol úplne zničený. Vysvitlo totiž, že Lily nebola taká zničená z tehotenstva, ale zdalo sa, že sa ju niekto pokúsil otráviť. Teraz bola v nemocnici a medici pokladali za nemožné, aby to ich dieťa prežilo.

Preto si v náhlivosti list len strčil do vnútorného vrecka tenkej bundy a odmiestnil sa. Teraz mal v hlave iba Jamesa, Lily a svoje nenarodené krstniatko. Sám sa ustanovil za krstného otca iba pred pár dňami, keď sa Lily celá zelená a s tmavými kruhmi po očami prišla ukázať do obývačky. Ako mohol vtedy žartovať? Ako mohli s Jamesom nevidieť, že niečo nie je v poriadku?

Predpokladal, že Jamesa nájde pohlteného zármutkom, no bolo to ešte horšie. Po prvý raz odkedy si Sirius pamätal, videl kamaráta plakať. Opäť vošiel bez klopania, ale Jamesa vôbec neprekvapilo, keď si sadol k nemu na gauč.

„Nemusel si chodiť,“ zachrčal James utierajúc si oči.

„Chcel som vedieť, či môžem nejako pomôcť,“ povedal a zrazu nevedel čo s rukami, tak sa len podoprel na kolenách a pohľad upieral na špičky svojich topánok. „Hovoril som s Remusom, hneď ako sa bude dať, príde. Bude asi užitočnejší ako ja a Lily ho mala vždy veľmi rada. Ešte je v nemocnici?“

James pokrútil hlavou. „Pred chvíľou som bol po ňu. Teraz spí... Sirius! Kto to mohol urobiť? Ja... stále tomu nedokážem veriť. Kto mohol ...?“

Sirius netušil ako sa má teraz zachovať, čo povedať, ani na čo myslieť. Tento dom, ktorý bol vždy plný radosti a zrazu tu bolo také ticho a smútok! Zaboril si tvár do dlaní a pri tom pohybe vykĺzol na podlahu list od Dumbledora. Zdvihol ho a kým si James utieral okuliare, rýchlo ho roztvoril.

„Čo píše?“ spýtal sa jeho priateľ bez náznaku záujmu v hlase.

„Môžem nastúpiť na to miesto,“ odvetil Sirius a na malý moment sa pousmial. „Profesor Black.“

„Super,“ pochválil ho James a spozornel. Z poschodia k nim doliehal tichý hlas. „Lily sa zobudila. Idem tam.“

Vyskočil a rozbehol sa hore. Sirius pomaly vykročil za ním. Nechcel ich vyrušovať. Potreboval sa len uistiť, že ho nepotrebujú, že to spolu zvládnu - jeden pre druhého.

Zastal teda na najvyššom schode. Dvere spálne boli pootvorené. Videl Lily sediacu na posteli a Jamesa, ako ju kľačiac drží za ruku.

„Dúfala som, že sa mi len snívalo,“ šepkala práve Lily. Neplakala. Vyzeralo to, že je v úplnom šoku.

James sa sťažka nadýchol, akoby vzduch odmietal vojsť do jeho pľúc. „Nie. Je to naozaj, Lily. Odpusť mi to.“

Pomaly mu prešla rukou po vlasoch. „Ty za to nemôžeš.“ Schúlila sa do perín, akoby ju mali ochrániť pred všetkým, čo sa stalo a ešte sa môže stať. „Poď sem.“

James si sadol k nej a objal ju. „Milujem ťa.“

Pritúlila sa k nemu a až vtedy sa rozplakala. Aj keď ju James držal v náručí, nevyzeralo to tak, že ju chráni, je jej oporou a len čaká, kým sa vyplače. Boli ako dve malé deti zbité svetom, ktorý im sľuboval tak veľa a teraz ich ponechal samotných v tme.

Odchod na Rokfort bol preňho tentoraz výnimočný. Dlho sa rozhodoval, či pôjde vlakom ako za starých čias, alebo sa bude tváriť ako normály profesor a využije svoju schopnosť premiestňovať sa. Napokon sa rozhodol nezabiť celý deň cestovaním. Zbalil si kufre a rozhodol sa ešte raz navštíviť Potterovcov. Okrem iného si chcel požičať nejaké knihy, ktoré by mu mohli pomôcť pri vyučovaní a vedel, že tu stretne aj Remusa.

Ten sa prakticky nasťahoval do ich obývačky. Dom jeho rodičov stál takmer na druhom konci Anglicka a keďže chcel byť teraz pri priateľoch, prespával buď v ich dome, alebo u Siriusa.

Lily a James strávili tri dni zavretí v spálni, kde im nosili len jedlo.

„Čau, čo varíš?“ vošiel Sirius do kuchyne, odkiaľ sa šírila príjemná vôňa.

„Kuracie s ryžou,“ odvetil Remus nazerajúc do hrnca. Vyzeralo to naozaj skvele, až Sirius dúfal, že Potterovci dnes nedostanú náhlu chuť do jedla. „Ešte stále nevyliezli.“

„No, ja som sa prišiel rozlúčiť, neviem kedy sa dostanem zo školy,“ vysvetľoval Sirius so vzrušeným úsmevom. „Idem teda za nimi.“

„Počkaj, vezmeš rovno obed,“ zastavil ho Remus a rýchlo vytiahol taniere. „Na raňajky sa mi nepodarilo ich zobudiť. James mi skôr zo sna ako za vedomia povedal, že mám vypadnúť.“

Sirius zobral podnos s jedlom a sám veľmi zvedavý ako to bude dnes prebiehať odišiel do spálne. Nemal možnosť zaklopať, keďže obe jeho ruky plne zamestnával podnos a tak stlačil kľučku lakťom a kopnutím dvere otvoril. V tej chvíli by sa najradšej stratil.

„Sirius,“ prekvapene vyhŕkol James a prehodil cez jej holý chrbát prikrývku. „Nevieš klopať?“

„Nie,“ pokrútil hlavou a kým si James obliekal tričko, otočil sa a pomaly za sebou dvere zatváral. Vôbec sa s tým neponáhľal. „Tiež ste si to mohli nechať na neskôr. Museli ste vedieť, že prídeme s obedom.“

„My tu nemáme prehľad o čase,“ hlesla Lily.

Keď sa Sirius otočil s potešením zistil, že sú obaja oblečení. „Remus urobil kura s ryžou. A sťažoval sa, vraj ste ho ráno vyhodili.“

James vyliezol z postele a vzal podnos. „Ráno prišiel asi tak nevhod ako ty - práve sme zaspali.“

„Úžasné,“ skonštatoval sucho Sirius, keď sa James vrátil do postele a položil podnos na svoje nohy. „Takže už je to trochu lepšie? To je super... Ja dnes odchádzam do Rokfortu, takže sa nemusím báť, že to tu Remus s vami nezvládne?“

„Odchádzaš?“ vyhŕkla Lily prekvapene.

„Dumby si to nakoniec rozmyslel,“ zaškeril sa Sirius. „Vlastne som sa chcel opýtať, či nemáš nejaké knihy, čo by som mohol použiť.“

Lily prikývla. „Pohľadaj v obývačke. S Removou pomocou určite niečo nájdeš.“

„Ďakujem, Lily. Tak pokračujte v činnosti, poviem chlpáčovi, nech nezabudne klopať a... napíšem vám. Už je to pekných pár rokov, čo som nepísal domov zo školy,“ smial sa, keď odchádzal. Teraz sa mu bude odchádzať spokojnejšie. Zvládli to. Spolu to zvládli.

Sadol si na kraj stola vedľa profesora Slughorna, ktorý sa vypytoval na všetko, čo sa udialo odkedy sa videli naposledy. Zahĺbený do rozhovoru si nevšímal ani tiché a pochybovačné rozhovory svojich nových kolegov, ani vzrušenie, badateľné u študentiek, no keď Dumbledore vstal, aby privítal študentov v novom školskom roku, všetko stíchlo. „V našom pedagogickom zbore nastala tento rok jedna zmena, ale na tú sme už takmer zvyknutí. Ako iste viete, bývalý profesor obrany proti čiernej mágii nás opustil a preto je mi potešením predstaviť vám nového profesora...“ Na chvíľu si urobil pauzu a ešte raz pozrel na Siriusa, akoby sa do posledného momentu rozhodoval či to má skutočne urobiť. „Privítajte profesora Blacka.“

Sirius vstal a s úškrnom sa trochu uklonil. Niektoré študenti sa neubránili výkriku. Profesori a väčšina chalanov sa zmohli len na zdvorilostný potlesk, no dievčatá tlieskali ešte dlho po tom, čo ostatní zostali ticho.

„Ja len dúfam, že bude aj taký dobrý, ako je pekný,“ poznamenala Mikayla pri bystrohlavskom stole.

„Na mňa veľmi nezapôsobil,“ okamžite sa zapojil do debaty John, aby odpútal pozornosť od toho mladého profesora. Jeho zámer sa však nevydaril. Naopak, Sidney mala zrejme pocit, že sa treba zastať priateľky.

„Mne sa neskutočne páči! Je proste úžasný v každom geste, čo zatiaľ urobil. Keby si ma tak všimol,“ rozplývala sa.

O niečo ďalej, pri Chrabromilskom stole prebiehali podobné rozhovory.

„Len teraz vyšiel školu. Nepamätáš si ho? Vždy to bol taký frajer... James Potter, ten stíhač, bol jeho kamoš,“ hustila Tessa do svojej kamarátky.

„Ale áno, niečo sa mi marí... Moment, nie je to ten Sirius Black, ktorý so mnou chodil tri mesiace v piatom ročníku?“ syčala Ayva ako rozdráždená hus.

„Hí, naozaj! Úplne som zabudla, vtedy sme sa ešte tak nekamarátili, že? To je vážne sila!“ híkala úplne vyvedená z miery. „To chcem vidieť čo z toho bude!“

Keďže neviem, či sa ešte do Vianoc uvidíme, prajem všetkým šťastné a veselé sviatky! :) A veeeeeeeľa krásnych darčekov!

[ » na začiatok « ]