Poviedka:
Pridaná: 11.12.2010, 01:52:19
Čítaná: 6547×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Typ: Fiction
Postavy: Karmelíno, Ježko
Stručný dej: Poézia tvorená búrlivými výplodmi mladej pošramotenej mysle.

Literárna forma: poézia
Žáner: komédia

„Tam, kde sa rodí originalita vždy prichádza aj nepochopenie. Kde prichádza nepochopenie, tam nechodím.“

...

Karmelíno

Nalievam si o polnoci do pohára červené víno,

myslím len na teba, môj drahý Karmelíno.

V tvojom sladkom úsmeve sa strácam,

A vždy ti ho svojim vlastným odplácam.

Keď spoznali sme sa, bola som len obyčajná deva.

No ty otvoril si mi oči, odvtedy len o tebe duša moja spieva.

Keď odišiel si načas, takmer do hlbiny depresie som spadla,

no moja láska stále prachom nezapadla.

A keď vrátil si sa, prijala som ťa s otvoreným náručím.

Vítam ťa už zase a všetky výhody domácnosti zaručím.

Tvoje miesto pohodlné bude, mne prinesie slasť.

Si lepší než akákoľvek na boľavé srdce masť.

Tak dotkni sa už mojich pier, keď o polnoci čakám!

Vyzleč to, čo zahaľuje ťa, keď pomaly k tebe kráčam!

Dotýkam sa tvojho tela, pomaly odhryznem si z teba trošinka.

Milujem ťa! Ty moja sladká karamelová tyčinka!

...

Keď mrazí...

Stojím vo verande, dávam na seba šál.

Navlečiem si topánky, čas k autobusu takmer vypršal.

Ešte rukavice, nech prsty neomŕzajú mi.

Do zemských útrob, tá zima na nervy už lezie mi!

Vyjdem von, tam fujavica ako z hororu vyšitá.

Tak vraciam sa po dáždnik, s ním ponáhľam sa ta.

Dôjdem na zastávku, autobus pred očami mi ujde.

Dýcham z hlboka, kým dych z mrazu mi zájde.

Chvíľu lapám po ňom, kúdoly horúcej pary unikajú z úst.

Smerom k oblohe zbytočne dvíham varovný prst.

Vážne už dožiera ma celá tá paráda snežná!

Prisámvačku, ešte jedna vločka a zabudnem byť nežná!

Ešte aj tie ozdoby v gýčových výkladoch, čo žerú mi oči!

Dvíha sa mi tlak, len mobilného operátora zočím.

Dvíham mobil a hádžem ho do najbližšieho záveja.

Vydávam sa peši, naspäť do postele, môjho jediného raja.

...

Niečo v kríčku

V noci zrazu v tichu zvuk sa ozval.

Krík sa zachvel, niečo bolo odtiaľ čuť.

Už si pôvodcu to desivého spoznal?

Chvíľu zase nič podstatné nepočuť.

Potom opäť krík sa strasie,

Ozve sa staď’ pekne krásne,

podivné to fučanie.

Či stvorenie diablovo to je, či nie?

Pomaly sa prikrádaš ku kríku, uši nastražené,

v ruke držíš starú kormu z bicykla,

už si takmer pri ňom, tak sa chováš ustrašene,

toť ťa ale pasca myšia o prst nožný pricvikla.

Od bolesti reveš vospust sveta najhlasnejšie ako vieš,

To však krík len mocnejšie sa zatrasie.

Ty bojíš sa, no vyskočí z neho len jež,

čo naľakal ťa, idiota, otrasne.

Ňufák čierny otočí sa tvojím smerom,

to už vieš, že je fakt zle.

Do dlane ťa pichne, sťaby perom,

to zjačíš a ujdeš bohvie kde.

_____________________________________________________________

Hmm... báseň je snáď jediná záležitosť, pri ktorej mi naozaj nezáleží na nálade. Príde nápad, vznikne báseň. A môjmu oku lahodia... či vášmu, to je vaša vec... snáď aspoň trochu :)

[ » na začiatok « ]