Kapitola:
Pridaná: 10.12.2010, 17:16:30
Čítaná: 3199×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Takmer Bezhlavý Nick, Sarryan, Silvia
Stručný dej: Silvia je presvedčená, že jej život je nudný, až kým ju nenavštívi Takmer Bezhlavý Nick a neoznámi jej, že má dôležité poslanie.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Motýľ nádeje 2 » Motýľ nádeje

„To je taká nuda,“ s povzdychom som pozrela na prachovku a následne na skrinku, kde boli asi dva centimetre prachu. Myslela som, že aspoň toto ma vytrhne z toho odporného stereotypu, no zatiaľ jediné plody, ktoré priniesla moja práca boli guľôčky potu štekliace ma na chrbte. Kiežby som zažila niečo vzrušujúce! Niečo, pri čom tuhne krv v žilách! Niečo, čo by ma prinútilo báť sa o svoj život! Nechcem život, ktorý spočíva len v chodení do školy a späť! Ešte stále som mladá! V takýchto myšlienkových pochodoch sa niesol celý môj deň a keď som večer klesla do perín a civela do prázdna, takmer som plakala od zúfalstva. Moje vyčerpané oči sa dožadovali spánku, no telo bolo stále svieže. Iste bolo dávno po polnoci, keď som privrela oči a preniesla sa do dobrodružných snov, kde som bojovala, vyhrávala jednu bitku za druhou, práve som sa vrhla do rozbúrených vĺn zachrániť chlapíka čokoládovej pleti, keď tu ma niečo zobudilo. Alebo skôr niekto.

Dezorientovane som sa posadila na posteli a so vzrastajúcim hnevom žmúrila do tmy. Do izby mi prúdil chladný vánok. Ja som však okno zatvorila! Vyskočila som k nemu, no bolo zavreté.

„Slivia,“ ozvalo sa za mnou. Zvrtla som sa. Pohľad mi padol na prevaľujúcu sa ligotavú masu. Čo masu, to bol muž!

„Teda Silvia, toto je ten najživší sen, aký si kedy mala!“

„To nie je sen,“ opravil ma muž. Duch. Hlavu mu pokrývali husté kučery, pod nosom mal chutné fúziky a bol oblečený v starodávnych šatách, aké nosievali rytieri. Zrejme si všimol, ako na neho vyvaľujem oči, lebo sa uklonil a s jemným úsmevom sa predstavil: „Sir Nicolas de Mimsy-Porpington! Ale môžeš mi hovoriť Nick.“

Moje nervy, to je kus! Ale prečo musí byť duchom?! Vlastne, toto sa mi len sníva, takže tu je všetko možné...

Nemohla som z neho spustiť oči. Pripadal mi dokonalý.

„Asi by som ti mal vysvetliť svoju návštevu. Avšak, nie je čas na dlhé debaty.“ Vysvetľovať? Načo? Ber ma do náručia, kým môžeš! „Poslala ma profesorka Minerva McGonagallová, terajšia riaditeľka Rokfortu.“

„Rokfortu?“ prebrala som sa zo sladkého snenia, čo by bolo keby...

„Čarodejnícka škola. Tak poď, je to súrne. Otázka života a smrti.“

Keby bola moja mama doma, volala by pohotovosť. Uprostred noci sa rozprávam s duchom a dokonca s ním idem ktovie kam. Krútiac hlavou som vykročila za trblietajúcim sa mužom. Preletel stenou a ja som zastala. Teraz čo?

O chvíľu vystrčil hlavu: „Pokojne poď. Bariéry sú zrušené.“

„Bariéry?“

Nick si vzdychol, akoby len horko – ťažko zadržiaval netrpezlivosť na uzde a nastavil mi ruku: „Podaj mi svoju.“

Toto sa mi začína páčiť.

Urobila som ako mi kázal. Oblial ma pocit, akoby som vložila ruku do chladivého vodopádu. V tej chvíli by som však bola ochotná nasledovať ho aj na koniec sveta. Prešla som teda stenou akoby nič, keď tu mnou zrazu trhlo, chvíľu som videla len farebné machule, no potom mi nepríjemný vietor začal rezať oči a tak som bola nútená ich privrieť, hoci som chcela všetko vidieť a o nič neprísť.

Nečakane sme dopadli na zem a ja som sa ako vrece zemiakov zrútila priamo do prachu. Všade bola tma ako v rohu a keby Nick nesvietil ako žiarovka, nevidela by som ani na krok.

„Si v poriadku?“ spýtal sa Nick starostlivo.

„Ale hej. I keď...“ pošúchala som si zadok. „Ale nič.“

„Ty plačeš?“

„Ja? Ale kde, to ten vietor...“ Hlupaňa, mohla si povedať, že áno. Utešoval by ťa...

„To som rád,“ rozhliadol sa okolo. „Výborne. Zastali sme presne na mieste, tak poď. Možno už zajtra bude po všetkom.“

Cupkala som za ním v sladkej nevedomosti, minuli sme mohutnú bránu, prešli mäkkým trávnikom...

„To je nádhera,“ zastala som a hľadela na tisíce vežičiek.

„Je. A z vnútra je ten hrad ešte krajší.“ Teda... toto je ten najlepší sen, aký som kedy mala!

„Tak poďme dnu, načo čakáš? Kto bude prvý!“ Roztopašne som sa rozbehla k hlavnej bráne. S Nickom mi bolo neuveriteľne dobre. Chichúňali sme sa, predbiehali po mnohých chodbách a hoci na prvý pohľad vyzeral trochu škrobene, bol... úžasný.

Pred dverami však zvážnel, odkašľal si, naznačil mi, že mám zaklopať a po krátkom ďalej sme vošli dnu. Ani ma tak neprekvapila tá hromada čudesných vecí v miestnosti ako toľkí ľudia. Po prvý krát mi zišlo na um, či som urobila dobre, že som odišla s neznámym mužom. Čo ak ma teraz zabijú? Druhá myšlienka, a to omnoho pravdepodobnejšia, bola, že mi niekto poobede nasypal do limonády nejaké halucinogénne látky. A ja teraz vlastne ležím v posteli a títo ľudia sú len výplodom mojej fantázie.

„Slečna Melianová. Je nám ľúto, že sme vás vytiahli z postele takto neskoro v noci, avšak situácia začína byť neriešiteľná. Jeden z profesorov, Severus Snape, bol zajatý mocnou Saryan. Iste sa pýtate, ako mohla zajať žena muža,“ popravila si chudá žena okuliare. Zrejme som sa zatvárila až príliš pochybovačne. „Možno ste si už uvedomili, že sme čarodejníci. Preto aj ženy majú častokrát schopnosti väčšie ako muži. V krátkosti vám to vysvetlím. Ona je na strane zla. Chce ovládnuť svet. Na dokončenie svojho diela však potrebuje profesora Snapa. Je jedným z nás a my ho odtiaľ musíme dostať, inak nás už nezachráni nič.“

„Minerva, si si istá, že je to ona? Vyzerá, akoby sa mala každú chvíľu zosypať,“ prezeral si ma muž s čudným okom, ktoré sa mu neustále vrtelo v jamke.

„No dovoľte!“

„Je to ona. Je vyvolená. To proroctvo hovorilo jasne o nej. Silvia,“ naklonila sa Minerva ku mne, „boli ste predurčená, že zachránite Snapa a zničíte Saryan. Nik iný to nedokáže. Skúšali to už mnohí, no ľudia len umierali...“

„A ja vari nie som človek?“

„Ale isteže ste, ibaže máte nevídané schopnosti.“ To isto.

„Ako mám bojovať? Na karate som odmietla chodiť...“ Nick za mnou vyprskol, no keď som naňho pozrela, tváril sa rovnako vážne ako predtým.

„Rozumom. A srdcom,“ dodala Minerva zdráhavo.

„Srdcom?“

„Áno. Takže, choďte si ľahnúť, Nick vám ukáže kam. Na svitaní odchádzate.“

„Tak poď. Rýchlo.“

Jasne, načo sa pýtať aj mňa, či chcem bojovať za nejakého ujca... Medzi dverami som ešte začula naliehavý šepot: „Ale tam bola spomínaná aj láska.“

„Je naša posledná nádej.“

Láska? Hádam si len nemyslia, že sa do toho chlapa zaľúbim?!

„Tak dobrú noc, ráno prídem po teba. Pôjdeme tam spolu,“ usmial sa Nick.

„Dobrú,“ šepla som už len čiastočkám prachu.

***

„Silvia, vstávaj, musíme už ísť.“ Moje nervy, nie! Mala som pocit, akoby som teraz zavrela oči a už som znovu musela vstávať.

„Silvia...“

„Áno, áno, veď už vstávam,“ odvrkla som podráždene a prstami si prečesávala vlasy. Za oknom bola tma ako vo vreci a teplo sálajúce z kozuba mi nežne zatváralo oči. Niečo studené mi prešlo po líci. Vyľakane som vyskočila a už úplne prebratá som pozrela na Nicka, ktorý sa tváril rozpačito.

„Prepáč.“

„To je v pohode.“ On ma pohladkal!

Dnu vošla Minerva. „Pripravila som vám tašku s jedlom a plášťom. A... želám vám veľa šťastia. Nick vás bude sprevádzať. Vo všetkom ho poslúchajte. Vy určite nájdete odpovede na všetky otázky, čo sa nám dosiaľ nepodarilo.“

Čumela som na ňu ako na prízrak. V tvári sa jej zračilo niečo ako... dojatie? Trochu smrkla a odišla.

„Nick... myslím, že tu došlo k nejakému nedorozumeniu. Je síce pravda, že som odjakživa túžila po hrdinských činoch, ale toto tu... Nepoznám žiadne čary.“ Slovo čary bolo podfarbené istou dávkou posmechu, no Nick sa tváril, akoby si to nevšimol. „Vôbec netuším, čo alebo kto je tá Saryan a jasne som počula, že to Snapovo zachránenie je podmienené istým citom!“ zvolala som obviňujúco.

„Možno... keď sa na neho pozrieš, zaľúbiš sa až po uši a tieto tvoje vyhlásenia budeš považovať sa smiešne,“ odvetil Nick stroho a pobral sa k dverám. „Poď už.“

Prešli sme stenou a na chodbe mi podal svoju ruku. Dotkla som sa tej chladivej tekutiny prevaľujúcej sa v jeho tele a „odmiestnili“ sme sa na kraj rozsiahlej lúky. Nick sa bez slova vznášal predo mnou, nepozrel ani napravo, ani naľavo... Fučala som za ním už hodnú chvíľu a on stále nič!

„Hneváš sa na mňa?“ skúsila som.

„Nie.“

„Nezdá sa mi. Čo som urobila?“

„Ty nič. To len ostatní mávajú sem- tam zvláštne predstavy, ktoré nie sú v súlade so skutočnosťou,“ odvetil a aj naďalej si ma nevšímal. A vraj chlapci v mojom veku sú pochabí a nepochopiteľní!

Upriamila som teda svoju pozornosť na okolie. Zelená tráva, farebné kvety, kde – tu vŕba, nebo bezoblačné... Už som chcela povedať, že je to príliš obyčajná krajina pre nejakú mocnú bosorku, no vtom som si všimla, že sa k nám z diaľky náhli čudný tvor. Na hlave mal dvoje odstávajúce tykadlá a dvoje uší veľkosti lopúchov, v tvári mu kraľovali oči ani tenisové loptičky a malé telíčko sa chvelo strachom.

„P – prosím vás, odíď – te, kým s – sa moja p – pani nenahnevá,“ prosil nás piskľavým hlasom.

„Len sa ty neboj, neprechádzame tadiaľto len tak. Ideme za ňou.“

„Kto – kto to hovorí,“ obzeral sa čudesný tvor.

„On ťa nevidí?“ pozrela som na Nicka. Ani ja som ho ktovieako nevidela, len v slnečných lúčoch sa kde – tu čosi zaligotalo.

„Asi nie.“

Hm... Na tvári sa mi rozlial diabolský úsmev.

Vždy som chcela vykonať veľkolepé činy, toto je sen, ktorý mi to umožní, tak prečo to nevyužiť?

„Nikto tu nie je. Iba ja. To len môj vnútorný, trochu chrapľavý hlas sem – tam zo mňa prehovorí, aby si udržal rešpekt,“ vyhlásila som povýšenecky a lepšie sa prizrela malému škriatkovi. „A teraz ma zaveď k svojej panej, mám pre ňu dôležitú správu.“

„Ale...“

„Neskúšaj moju trpezlivosť.“

„Čo to robíš?“ šepol mi Nick do ucha, keď sa roztrasený škriatok pohol vpred.

„Užívam si našu misiu,“ zachichotala som sa.

„Ale, Silvia...“

„Pst,“ zastala som a pozrela do tých nádherných očí. „Dôveruj mi. Prosím.“

Neodpovedal. Svoj zrak upieral na moje pery, ktoré boli tak blízko... Všimla som si, že preglgol. Pohla som hlavou, keď tu sa ozval ten hrozný a všetko ničiaci krpec: „Tu je to. Ale sku – skutočne si mys – myslím, že...“

„Ticho,“ zahriakla som ho s povzdychom. Ako sme mohli tak rýchlo prejsť tou lúkou? Nezmysel.

„Kde je? Nikde nič nevidím a ju už vôbec nie, snáď si ma len neoklamal.“

„Nie, nie, tu... v tomto jazierku...“

Prekvapene som pozrela na trblietavú hladinu, ktorá sa znenazdajky začala pred nami vynárať. Okolo jazierka začínali rásť brezy, kde – tu vykukla rybička... Spoza nás sa ozývalo ustráchané mumlanie podivných tvorov. Všetci pozerali do vody. Vtom sa hladina sčerila a zjavila sa na nej nádherná biela labuť. Pyšne plávala z jedného brehu na druhý, pozorovala nás tmavým očkom... So zadržaným dychom som sledovala jej vznešené pohyby, keď tu roztiahla krídla a priamo pred našimi očami sa začala meniť na krásnu ženu odetú v snehobielom závoji. Hľadela na nás bledými očami, premeriavala si nás...

„Kto ste?“ spýtala sa zvučným hlasom a vyšla na breh.

„Silvia Melianová a...“ Pozrela som na Nicka. Nie, nebudem ho spomínať, je možné, že si ho nevšimla.

„A?“

„Hľadám Saryan.“

„Ale... a prečo, dievča?“

„Ja... prišla som pre Snapa.“

„Aha.“ Na krásnej tvári sa zjavil krutý úsmev. Luskla prstami a mňa sa zmocnili dvoje neviditeľných rúk.

„Hoďte ju k tomu úbožiakovi. Potom rozhodnem, čo s ňou.“

Predo mnou sa zjavila temná pevnosť (vážne, len tak tam vyrástla) a to čosi, čo ma držalo, ma bez akéhokoľvek vysvetlenia šmarilo dnu, k tmavovlasému mužovi pripevnenému okovami k stene.

***

Páčilo - nepáčilo?

Ak tam boli chyby, ospravedlňujem sa, ale už som zrejme vyšla z cviku. :P

P.S.: Ďakujem Hermione Suzane Weasley za nápad s tou labuťkou. :)

[ » na začiatok « ]