Kapitola:
Pridaná: 9.10.2010, 09:14:15
Čítaná: 972×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Bellatrix a Narcissa a Andromeda Blacková, Rodolphus Lestrange, Lucius Malfoy
Stručný dej: Poviedka o tom ako sa dali dokopy Bellatrix a Rdolphus. (nedokončená)

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » Zoznámenie 2 » Vyrušení 3 » Škrabanec 4 » Pozvanie 5 » Darčeky 6 » Utužovanie vzžahov 7 » Prechádzka 8 » Si taká krásna 9 » Prebudenie 10 » Večierok a prekvapenie 11 » Les sorciers de tous les 12 » Noviny 13 » Trikrát áno 14 » Naše mamy prepadli v plač..

„No a čo!“ povedala Cissy len čo sa prútikom zbavila zaklínadla.

„No a čo?!“ spýtala som sa trochu naštvane.

„Chceme mať trochu súkromia predsa! Ale ty? Ty nám kazíš ešte aj rozbaľovanie darčekov.“ Hnevala som sa na ňu. Rodo však zasiahol:

„Narcissa, tvoja sestra má pravdu. Bella, poď pôjdeme hore.“ A na moje prekvapenie ma s neuveriteľnou silou ťahal hore schodmi a ja úplne v šoku, že čo to robí, som sa nechala vyvliecť až do mojej izby. Tam ma položil na posteľ a sadol si vedľa mňa. Ja som si až po chvíli uvedomila čo robí, keď začal brnkať na gitare a ja som na neho vyvalila oči.

„Ty vieš hrať aj na gitare?“ bola som v nemom úžase. On sa usmial, a začal poriadne hrať, krásnu, dosť rýchlu melodickú pieseň.

„Čo je to?“ spýtala som sa.

„Je to pieseň, na ktorú si ma inšpirovala, mám aj jej verziu na klavíri. A keď sa spoja dokopy, je to veľmi pekné.“

„Och, ozaj, po tých pár dňoch čo si tu bol, som ti zabudla ukázať niečo.“ Vyskočila som, a chytila ho za ruku. Vyšli sme na vyššie poschodie tam, bola jediná miestnosť, veľká, priestranná, obložená tmavým drevom, s výhľadom na trávnik zvažujúci sa ku bráne. Tento výhľad nebolo to, čo som chcela Rodovi ukázať. V strede miestnosti bol na malej zvýšenej plošinke, postavený nablýskaný, čierny klavír, s klávesmi zo slonoviny. Rodo naň iba vyvalil oči a sadol si zaň. Prstami prechádzal po klávesoch, hladkal ich, ale nehral.

„Môžem?“ spýtal sa a pozrel sa na mňa s prosbou v očiach. Ja som prikývla a usmiala som sa. Rodo začal hrať tú istú pieseň ako na gitare, len do nej vložil oveľa viac lásky, a ja som si uvedomila, že tú lásku nevenuje klavíru, teda len klavíru. Venuje ju aj mne. Ja som si až po chvíli uvedomila, že mi po lícach stekajú horúce slzy. Započúvala som sa do jemnej melódie a tá sa zrazu zmenila na dráždivú melódiu ktorá len vyjadrovala to, ako som sa pred chvíľou cítila. Tie zmiešané pocity, nenávisť k Cissy, údiv že Rodo vie hrať aj na gitare, radosť z rozbalenia darčekov. Všetko sa zamiešalo do tej piesne, ktorú Rodo hral. Bola v nej radosť, tú vyjadrovali vysoké tóny, a rýchle melódie, hnev, ktorý Rodo prejavil nízkymi, až hrubými tónmi, a údiv, kde sa miešali vysoké aj nízke tóny, rýchle aj pomalé melódie, to bolo to čo som cítila, a čo som pocítila. Rodo prestal hrať a zadíval sa na mňa hnedými očami. Mala som pocit, ako keby sa do mňa vpíjal, a zrazu prišiel ku mne, chytil ma okolo pása, a zišli sme dolu, bez toho, aby som si uvedomila čo robím, som mala hlavu položenú na jeho pleci. Ľahli sme si na moju posteľ, a ja som si uvedomila, že hoci je len asi jedenásť hodín, trasiem sa od zimy. Rodo ma šikovným pohybom nadvihol, a bez slova ma prikryl dekou. Mlčali sme dlho, a Rodo ma bozkával na čelo, pokým nás matka nezavolala na obed. Chvála Bohu, nevtrhla do izby a negúľala očami čo sa tu robí, ale poslala Henryho, nášho domáceho škriatka. Ten zaklopal, a podstrčil pod dvere kúsok papiera. Na papieri stálo:

Drahá moja Bella!

Prosím, zíďte dolu na obed, máme moriaka so zemiakmi. Dúfam, že Vás Henry nevyrušil v niečom dôležitom!

Mama

Tak sme zišli dolu na obed. Celý čas som sa venovala len moriakovi, tak som nevnímala poznámky mojej matky. Zatiaľ sa Však moja matka venovala Rodovi, tak si nevšimla že som mĺkva. Po obede som povedala, že si idem ľahnúť. Za mnou, prišla Cissy, naradostená z nejakej novinky.

„Bella!“ zvolala ani nezaklopala.

„Čo chceš, Narcissa?“ spýtala som sa chladne a unavene.

„Musím ti niečo oznámiť! Vieš, písala som si s Luciusom, áno s ním!“ povedala keď zbadala môj výraz.

„A on ma pozval do Troch Metiel!“ ja som si iba otvorene zívla, keďže som neprejavovala nadšenie tak ako to Narcissa chcela.

„Super, Narcissa.“ Odvetila som a ľahla si naspäť na posteľ.

„Čo sa ti stalo? Rozišla si sa s Rodophulusom?“ spýtala sa Cissy.

„Nie, vari mi praješ len to?“ spýtala som sa unavene.

„Nie, samozrejme že nie. Ale ležíš v posteli, a pritom je len jedenásť hodín. No tak, čo sa ti stalo?“ vypytovala sa ma.

„Ale nič. Som len strááášne unavená.“ Zívla som si.

„Nechceš aby som ti sem poslala Roda?“ spýtala sa.

„Práve ho otec sprevádza po záhrade. Zrejme mu ukazuje pávy.“ Povedala Narcissa.

„Nie, nebudem ich predsa vyrušováááť.“ Zase som si zívla.

„OK, tak nezabudni, o pol tretej sú pozvaní Calledon a Lucy Lastrangeoví s Josephine Lastrangeovou .“ Povedala Cissy a postavila sa.

„To sú kto?“ spýtala som sa úplne začudovaná.

„To sú, prosím pekne, Rodova sestra a rodičia.“ Odvetila Cissy.

„A čo tu chcú? Vari chcú zobrať Roda domov?“ pýtala som sa Narcissy.

„Och nie, mamička chce utužovať vzťahy aj s ostatnými Lastrangeovcami. Nič mimoriadne. Zrejme dúfa, že sa naše rodiny spoja, mimochodom, aj ja.“ Žmurkla na mňa a odišla z izby. Ja som si ľahla, a po chvíli som zaspala tichým spánkom. Zobudil ma až niečí teplý dych na krku, a keď som otvorila oči, niekto sa zasmial.

„Je to až také nepríjemné?“ rozoznala som Rodov hlas. Prudko som sa otočila a odrazu sme sa dotýkali perami.

„To je to najkrajšie zobudenie, za celý mesiac.“ Povedala som po tom, ako sme sa od seba odtrhli.

„Aj mne sa to páčilo, také neočakávané reakcie mám na tebe najradšej.“ Usmial sa Rodo a ja s ním. Chytila som ho okolo krku , on mňa okolo pása, a vášnivo sme sa začali bozkávať. Pritiahol si ma bližšie, šepkal mi slová lásky, ako tú najkrajšiu pieseň. Po chvíli sme sa odtrhli, a ja som odpočívala na jeho hrudi, hladkal ma po chrbte, pohladil ma po lícnej kosti, a ja som pocítila, ako mi po chrbte prebehli zimomriavky.

„Sú tu moji rodičia, ideme dolu?“ spýtal sa ma.

„Mám vôbec na výber?“ spýtala som sa, a pozrela do zrkadla.

„Bože môj! Ako to preboha vyzerám? Bože, bože, bože!“ Vstala som z postele, a sadla si ku toaletnému stolíku. Zobrala som kefu, a keď mi ten chaos čo som mala na hlave nešiel rozčesať, použila som prútik. O chvíľku som bola učesaná, hladké vlasy som mala upravené ako na svadbu, a išla si niečo vybrať na oblečenie. Vy tiahla som krásne červené šaty, elegantné, ktoré zvýrazňovali moju nádhernú postavu.

„Hm... Pekné.“ Pochválil Rodo keď som vyšla zo šatníka.

„Mohol by si sa prosím ťa obrátiť? Chcem si ich aj obliecť.“ Požiadala som ho.

„Až tak ti vadí moja prítomnosť?“ spýtal sa ma zvodne.

„Dobre, otočím sa.“ Zasmial sa, a obrátil sa. Keď som sa obliekla, povedala som mu:

„Môžeš!“ otočil sa, a ja som videla, ako mu zažiarili oči.

„Mám si dať oblek, nech spolu ladíme?“ spýtal sa.

„Je to až také elegantné?“ spýtala som sa, a pohľadom skontrolovala šaty, ktoré som mala nad kolená.

„Nie, je to super. A aj tak si myslím, že moji rodičia a sestra sa tu zdržia dlhšie, ako by bolo potrebné, tak si ten oblek radšej dám.“ Zasmial sa znova, pobozkal ma, a odišiel z izby. Ja som si hodila na plecia čipkované čierne bolerko, a išla som do Rodovej izby.

„Ideme?“ spýtala som sa, keď otvoril.

„Jasné.“ Odvetil, zavrel dvere, a chcel ísť ku schodom.

„Moment.“ Povedala som, a zamrmlala som zaklínadlo na uzamknutie dverí, pre istotu.

„Môžeme.“ Povedala som.

„Na čo to bolo dobré?“ spýtal sa ma Rodo.

„Potom ti poviem.“ Zišli sme po schodoch do zeleného salónu, kde už sedela moja matka, s Rodovou matkou, sestrou a otcom.

„Rodophulus!“ zvolala jeho sestra, vyskočila zo sedačky, a vrhla sa na neho.

„Josephine!“ zvolala Rodo taktiež, a objal ju. Josephine bola zrejme od neho mladšia, mohla mať tak 13 rokov.

„Josephine, toto je moja priateľka Bellatrix, Bellatrix, toto je moja sestra, Josephine.“ Predstavil nás, a mňa znovu chytil okolo pása.

[ » na začiatok « ]