Kapitola:
Pridaná: 1.9.2010, 14:28:21
Čítaná: 1265×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Elizabet Mogottová, Rosalie a Rosaline Steverové a Tom Honn
Stručný dej: Elizabet žije pokojný život čarodejníčky, až do času, kedy jej neunesú deti. Kto za tým všetkým je a prečo to spravil? Podarí sa jej deti zachrániť? Ako to preživajú?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Ako sa to vyvíja alebo čo sa môže stať 2 » Plány 3 » Ďalšie inštrukcie 4 » Klamstvá 5 » Svetlo sveta

Bola krásne, teplé ráno.

Všetkých lákalo von, hrnúť sa do šťastia a zabávať sa.

No v jednom dome šťastie určite nebolo...

Elizabet

----------

Povedala som Ericovi že idem nakúpiť.

Pravdu povediac bol rád že idem preč, no ja som nakúpiť nešla. Poslala som nakúpiť kamarátku, a tá mi dala jedlo pred dvere. Ja som mala zatiaľ plán, čo budem cez ten čas robiť.

Tom, únosca mojich detí mi poslal list, kde sa stretneme. Tam mi povie požiadavky. Naozaj som nemala šajnu čo odo mňa chce, také dôležité. Ale určite v tom boli peniaze.

Vstúpila som do budovy z názvom Hotel Špageta.

Mali sme sa stretnúť v izbe číslo 358. Zabúchala som na tie dvere. Pomaly sa otvorili, no dnu nik nebol. Zavrela som dvere a všimla si tam odkaz: NA STOLE JE ĎALŠÍ LIST.

Sadla som si na sedačku a nadýchla sa. Odvaha. Pre svoje deti všetko. Pomaly som si chytila list a čítala.

Pôjdete na ostrov Ogre.

Tam mám ženu a syna. Manželka sa volá Fainy a syn Werefoll. Bývajú tam v meste Skaly. Nájdite ich, a napíšte mi sovu, či ich máte.

Na túto úlohu máte dva týždne. Nesklamte. Ak ich nedonesiete včas, vaše deti zomrú.

Pod sedačkou je letenka na zajtrajšok, zajtra vám začína limit.

Váš muž s vami nepôjde.

Neboli v tom peniaze.

Ale prečo je tam žena a syn? Asi to nie je tom. Zložila som list a dala som ho do vrecka. Pozrela som sa pod pohovku: Bola tam krásna, trochu zaprášená letenka na ostrov Orge.

Emily

----------

Prebudila som sa.

Bol to sen! Och, tie ostré veci sú len sen.. Ktovie kde sú súrodenci. Už ma bolia ruky z tých povrazov, je mi zle, a som smutná.. Potrebujem maminku!

Čo chce s nami ten ujo spraviť? Och, keby som tak vedela.. A keby som tak vedela, ako to skončí, a kedy si po nás príde mamička. A kde vôbec som...

Visela som nejakú časť oblečenia, ktorá sa pomaly trhala. Rozhodla som sa hojdať, látka sa skôr pretrhne. A pretrhla sa!

Padla som na niečo tvrdé. Na nejakú studenú zem. Až vtedy som si uvedomila aká som hladná a aká je mi zima.

A vtedy sa ozvali kroky..

Elizabet

------------

Rýchlo som opustila izbu, a vo vrecku som mala letenku z listom. Mierila som domov. Rýchlo som zobrala tašky, ktoré tam nechala kamarátka (našťastie) a vošla som dnu.

Eric na mňa vyčítavo pozrel.

"Kde si bola? Videl som, že nemáš tašky, a že sú pred domom."

Povedať či nepovedať? Ale čo si tak môžem vymyslieť..

Silno som sa nadýchla, a spustila som. Občas ma prerušil nejakými otázkami, no nakoniec som dokončila.

"Ale.. Ja ťa nenechám samú."

"Och, Eric, ale musím ísť sama. Zatiaľ chodievaj do práce. Ja pôjdem sama. Vrátim sa, sľubujem, a naše deti tu budú," povedala som, no nebola som si tým celkom istá. Možno tu deti nebudú... Rýchlo som zahnala tú myšlienku. Nesmiem tak myslieť! Čakala som čo na to povie Eric, no on mlčal.

"Povedz niečo.."

"Ja ani neviem čo. Čo keby si nešla? On chce svoju rodinu, ty zas tú svoju. A čo keby sa niekto za nich preobliekol..?"

"Nie. Chce aby jeho syn bol vlkolak, presne o polnoci na spln mám prísť. A vieš, on vlkolaka spozná, to sa nedá. A jej žena je napoly víla, napoly človek, takže.."

"Ehm, Elizebet?"

"Áno?"

"Kolega, ten čo ma zastupuje nás pozval na večeru, dnes. Ideme?"

"Ako chceš zlatko."

"Nie, je to na tebe."

"Vieš, keď si tak vezmeme, odchádzam. Ale tak odmietnuť nie je zdvorilé, tak pôjdeme. Počkaj, len si oblečiem šaty."

Odišla som do spálne prezliecť sa.

Mala som na sebe červené šaty z bielymi (takými bielymi-šedými) ozdobami. Boli ako keby skrčené, veď si to viete predstaviť.

Ešte som sa ako-tak upravila maľovkami, a zišla som dole.

"Si nádherná..." povedal Eric.

"Och..," zasmiala som sa, prvý krát od toho ako zmizli deti.

Z ľútosťou som sa pozrela na zem, a silno som vydýchla. Potom som sa nadýchla, a dodala si odvahu.

"Bude to dobré..," povedal Eric.

"Dúfajme."

"Elizabet?"

"Ehm.. Čo?"

"Si krásna."

"Hm.."

"Idem si ešte hodiť sako, hneď som tu."

Eric

----------

Obliekol som sa, čo najkrajšie, aby som pri Elizabet nevyzeral čudne. Bola naozaj krásna, no možno sa mi to len zdalo tým, že som bol jej manžel.

Keď som zišiel dole, nebola tam.

Prehľadal som celý dom, no nebola tam.

Začínal som sa báť. Kde je?

Dýchal som tak hlasno, a srdce mi tak bilo, že som nepočul nič iné. Iba ticho prerušované mojimi zvukmi.

Za chvíľu niečo buchlo.

Išiel som za zvukom. Boli to dvere. Elizabet bola na záchode.

Och, odľahlo mi.

"Čo je?" spýtala sa.

"Nič," usmial som sa na ňu.

Spoločne, ruka v ruke sme vyšli von, a ja som si sadol za volant. Zastali sme pred krásnym a veľkým domom. Teraz, večer pôsobil veľmi čudne.

Zaparkoval som auto, a otvoril Elizabet dvere.

Vstúpili sme do krásneho a teplého domu (čo bolo naozaj dobre lebo von bola zima). Veľký a luxusný krb hrial v pekne zariadenej obývačke z čiernym a červený nábytkom. Na stene visel pekný obraz z krajinou. V strede tejto krásnej miestnosti stál veľký televízor.

Niekde hrala hudba, čo spríjemňovalo atmosféru. Keď som si uvedomil, že tu býva môj kolega, akosi ma to vytrhlo zo sna.

Uvedomil som si, v akej sme situácií, že nám uniesli deti. Ktovie na čo teraz myslí Elizabet. Bola veľmi zamyslení, a pozerala na stenu. Pomaly prišiel môj kolega, známy muž z ktorým som sa poznal už dávno. Jeho žena bola tiež krásna, no Elizabet bola zo všetkých najkrajšia.

Predstavil som im ženu, a kolega nám predstavil celý dom. Kuchyňa bola spravená naozaj dobre. Boli tam dva obrazy, na jednom bol kvet a druhý bol od Picassa. Bola zariadená na žlto-čiernu.

Kúpelňa bola spravená na modro-čiernu. Krásne, šmykľavé kachličky zosúladil z umývadlom, ktoré malo malú skrinku.

Ďalej spála bola spravená na červeno. Záclony boli naozaj pekné, a navrhol som Elizabet aby sme si také kúpili. Posteľ bola veľmi široká a dlhá, samozrejme preto, lebo kolega bol dlhý. Ešte tam bol stolík plný papierov - zrejme jeho prípadov.

Ešte nám ukázal knižnicu.

Bola to malá miestnosť spravená na zeleno a čierno. Kníh bolo naozaj veľa. Kolega sa volal Kevin Lovnoll a prezradil nám, že manželka robí na ministerstve mágie. Nechceli sme vyzvedať na akom oddelení je, prirodzene.

Aj keď bol celý dom čierny, bol naozaj pekný, a obrovský. Kevin mal dve deti, no tie boli na výlete.

Pomaly sme si sadli na sedačku, a rozprávali sa.

Z pôjdu sa ozvalo čudné kvílenie a pískanie, občas zavýjanie. Čo to je? Čo tu preboha chová?

(Aby ste si asi vedeli predstaviť ako Elizabet vyzerá:

http://www.fantasion.estranky.sk/archiv/iobrazek/17

nabudúce bude Eric, možno)

______________________________________________

Takže myslím že táto časť je o niečo lepšia. Snažila som sa dať čo najviac opisov, aj keď v tejto poviedke o opisy nejde.

Takže komentujte, chcem vedieť aká táto časť je!

Venované VeroniceJaneWailing

(vajling mi pripomína jedno ľudové slovo z ktorého si robí ujo srandu, ale nechcite vedieť čo to vlastne je..)

A ináč prepáčte že také dlhé.

Vaša Bella..

[ » na začiatok « ]