Kapitola:
Pridaná: 31.8.2010, 13:34:21
Čítaná: 942×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Elizabet Mogottová, Rosalie a Rosaline Steverové a Tom Honn
Stručný dej: Elizabet žije pokojný život čarodejníčky, až do času, kedy jej neunesú deti. Kto za tým všetkým je a prečo to spravil? Podarí sa jej deti zachrániť? Ako to preživajú?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Ako sa to vyvíja alebo čo sa môže stať 2 » Plány 3 » Ďalšie inštrukcie 4 » Klamstvá 5 » Svetlo sveta

Čo by ste spravili vy, keby ste zistili že vám uniesli rodinu?

Ste šťastný, keď na vás zrazu príde také nešťastie. Ste uväznený v domove, a neviete čo máte robiť, neviete kto je ten hrozný človek čo vám zobral milovaných blízkych, nič neviete a ste zúfalý..

Smútok je taká vec, čo vás núti.

Núti vás plakať, núti vás rozmýšľať, núti vás byť smutným, núti vás byť iným. Ale sú to stále len pocity.

Eric

----------

Zobral som si dovolenku. Keď som to povedal riaditeľovi nemocnice, len súcitne prikývol a odišiel.

Z manželkou sme prežívali ťažké chvíle, Elizabet v noci vôbec nespal.

V noci vykrikovala mená svojich detí, a pridávala k nim rôzne spojenia: “Emily povstať!“ alebo “Ben, faraón rôznych vekov, vráť sa a daj nám šťastie!“ Občas aj vykrikovala “Florine, zlatko, choď mi po jablko...“

Bolo to veľmi čudné. Elizabet v noci plakala, trhala sa, vykrikovala a mnohé noci vôbec nespala. Vysvetlila mi niečo o červenej skale, že tam má nechať odkaz. Prešli už tri dni, a červenú skalu sme nenašli. Ale keď som sa rozhodol, že už pôjdem do práce, rovno pred domom som uvidel červenú skalu a ihneď som to povedal Elizabet.

Od toho zúfalstva sa tak potešila, že začala hneď písať list.

Nechcel som aby zostala sama, tak som nešiel do práce. Zatiaľ ma zastupoval kolega, ktorý ma stále utešoval, no keď vám niekto unesie deti, darmo vás niekto bude utešovať.

Elizabet mi dala list, a nepovedala mi čo tam je, no keď som to už dával pod skalu, neodolal som, a otvoril som ho.

Čo to má znamenať?

Čo chceš? Nechaj moje deti, a daj mi ich!

Opovážiš im ublížiť, Tom.

Tom? Kto to preboha je? Ten Tom z Rokfortu? Ten Tom, ktorý sa oženil z Elizabetinou sestrou?

Ale ako na to prišla.. Toho Toma som poznal dobre, mali sa radi.

Zasunul som list pod kameň a vrátil sa domov.

“Elizabet, ako vieš že je to Tom?“ opatrne som sa jej spýtal.

“Ono to.. Je to on. Cítim to. A dnes večer ho chytím,“ povedala rozhodne. Ako keby to bola pravda..

“Ale ako to vieš?“

„Eric, teraz sa tým nezaoberaj! Uniesli nám deti! A ty sa chováš ako keby sa nám minulo ovocie!“

Sklopil som zrak. Asi to bola pravda..

“Ale Elizabet.. Ja.. Snažím sa zachovať si chladnú hlavu.“

“Tak si ju namoč do ľadu!“ odvrkla mi manželka a zabuchla sa v spálni.

Emily

----------

Po tom, čo som zamdlela, som ešte počula ten istý mužský hlas a hovoril: “Spinkajte, detičky.“

Keď som sa zobudila, cítila som sa dosť čudne.

Znova som visela, presne ako predtým. Ale cítila som, že som sama.

Zrazu, len tak z ničoho nič, sa mi dali obe šatky dole. Aj z úst aj z očí. Myslela som, že ma oslepí svetlo, no všade bola tma. Nič som nevidela.

“Teraz, dievčatko, choď dopredu. Na konci ťa čaká maminka.“

Nechápala som. Čo je vpredu?

Dala som nohu dopredu. Niečo ma zaštípalo na chodidle. Ohmatala som to. Boli to šípy. Mám prejsť cez šípy. Počula som, že predo mnou sa niečo kýva. Ako kyvadlo.. Alebo hodiny..

Predo mnou sa kývalo niečo veľké. Predo mnou sú prekážky, ale na konci ma čaká maminka.

Ako tak som prešla cez dlhé a ostré šípy, a aj cez to čo sa kývalo, keď som chcela ísť ďalej, nemala som na čo stupiť. Bola som na útese! A kde sú vôbec súrodenci.. Dúfam že ešte žijú.

V útese bolo o niečo viac svetla. Videla som niečo na dne. Videla som tam oveľa väčšie a dlhšie šípy. A ako som na ne videla, boli asi aj ostré. Ale ako mám cez ne prejsť? Predo mnou bol mostík.. Veľmi úzky, veľmi nebezpečný, a zdalo sa, že sa za chvíľu rozpadne.

Postavila som sa naň. Nebezpečne sa zakýval. Chytila som sa tenkého lana, a išla som ďalej. Už som bola asi v polke, keď niečo puklo. Akoby sa niečo pretrhlo..

Lano! Celý mostík spadol, a ja som sa len držala dreva, ktoré bolo naukladané pekne za sebou. Čo teraz? Už som nevládala... Pustila som sa.

Elizabet

-----------

Nevedela som čo robiť. Bola som už zúfalá.. Dnes príde. A zabijem ho..

Vyšla som von, presvedčiť sa že je tam list. Ešte tam bol. Trochu som si vydýchla, a išla dnu. Sadla som si hneď za dvere, pre prípad. Ja ho chytím.

Asi o desať minút som to znova skontrolovala. Bol tam. Ale keď som sa lepšie pozrela, zistila som že to nie je môj list. Vytiahla som ho, a sadla si za kreslo pri krbe. Hneď ku mne pribehol Eric, a vytiahla som obsah obálky. Bola tam akási páska a list.

Rozložila som čistý a rovný list a čítala.

Tom.

Možno áno, možno nie. Je zo na tebe.

Na páske sa presvedčíš že je mám tvoje deti.

A čo od teba chcem? To sa dozvieš sama. A možno je už jedno dieťa mŕtve.

Rozmysli si, či ma chceš zabiť, lebo ak ma zabiješ, ostatní zabijú tvoje deti.

Odkaz znova nechaj pod červenou skalou.

Elizabet, uvidíme sa.

Pustila som pásku, a začula som bezmocné deti, ako na mňa volajú.

Klesla som na zem.. Čo mám robiť?

More. Krásna, čistá voda.

V hĺbke, kde sú krásne pestrofarebné ryby, a kde sú koraly, tam je to najkrajšie. Keď zrazu niekto dopadol do vody. Z útesu. Skočil..

Pomaly telo klesalo nižšie, a nižšie, a nižšie.. Až bolo v tej najväčšej hĺbke. Tam, kde nikto nikdy nechodí. Tak hlboko, že ani obor by tam nedočiahol.

Vlasy pomaly tomu mladému dievčaťu chodili hore-dole po tvári. Bolo to dievča, ktoré mohlo mať asi šestnásť rokov. Dievča, ktoré je mŕtve, a ukončilo svoj život v hlbinách mora. Tam, kde nikto živý nebol, tam kde len ryby žijú.

________________________________________________________

Neviem, páči? Dúfam že je to dobré, neviem... Čakám na vaše komentáre. Venovaná Bee aj pani M.McGonagallovej. Za ich dobré komenty, ktoré ma potešili touto smutnou poviedkou.

Ináč, aký názov sa vám páči viac Smútok domova alebo V zajatí domova..? Ale asi ten prvý sa hodí viac. A ešte, páčia sa vám takéto dlhé poviedky (no zas také dlhé nie sú ale...)

Za prípadné gramatické chyby sa ospravedlňujem.

Nabudúce dlhšia (možno) kapitola.

[ » na začiatok « ]