Kapitola:
Pridaná: 30.8.2010, 20:36:39
Čítaná: 723×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Elizabet Mogottová, Rosalie a Rosaline Steverové a Tom Honn
Stručný dej: Elizabet žije pokojný život čarodejníčky, až do času, kedy jej neunesú deti. Kto za tým všetkým je a prečo to spravil? Podarí sa jej deti zachrániť? Ako to preživajú?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Ako sa to vyvíja alebo čo sa môže stať 2 » Plány 3 » Ďalšie inštrukcie 4 » Klamstvá 5 » Svetlo sveta

Elizabet Mogottová, Rosalie a Rosaline Steverové a Tom Honn kráčali po chodbe.

"Och, ja sa musím ponáhľať na Transfiguráciu," zrazu povedal Tom.

"My ideme na elixíry," povedala Elizabet.

Tom niekde odbočil, a my sme išli ďalej. Po niekoľkých krokoch dievčatá zastali.

"Ty máš rada Toma," vyhlásila Rosalie.

"Nemám! A aj keby, tak čo?" uškrnula sa Elizabet na nich.

"Ale máš niekoho rada. Vidno to na tebe," povedala druhá dvojička.

"Erica," povedala Elizabet takmer nečujne.

Všetky boli šiestačky, Tom bol piatak a Eric siedmak.

Rýchlo sa ponáhľali do žalárov na hodinu z profesorom Snapeom.

"Dnes budeme preberať Felix Felicis. Známy ako...," hovoril Snape.

"Tekuté šťastie," skočila mu Elizaber do reči.

"Slečná Mogottová. Už ste ako Grangerová. Drzá, arogantná.."

"Len som povedala odpoveď."

"Čo sa od vás nežiadalo! Strhávam Chrabromilu päť bodov."

"Takže. Dnes sa niečo naučíme, a možno aj niekomu dám tento elixír. Je..."

Zvyšok hodiny prebehol pokojne. Profesor ešte občas strhol nejaké body a počas celej hodiny chodil po učebni hore-dole.

Dnes bol akýsi netrpezlivý a nervózny. Už tým že sa prechádzal po tej slizkej a tmavej učebni to bolo akési čudné.

Keď skončila hodina, dvojičky a Elizabet sa presunuli do klubovni. Bola to posledná hodina ("Aspoň že!" povedalo jedno dvojča).

Dievčatá si zahrali šach, keď sa odsunul portrét a vstúpil Eric Novel. Ten, ktorého mala Elizabet rada.

Celý rok prebehol akosi čudne.

Snape sa choval čudne, Hagrid sa choval čudne, profesori sa chovali čudne, riaditeľ sa choval čudne, všetci sa chovali čudne.

A ako sa teda chovali?

Úplne inak. Elizabet nevedela čím to je, ale myslela si že je to ňou. Ako keby sa všetci o ňu starali, správali sa k nej milo (okrem Snapea) a ustarostene sa na ňu pozerali pričom sa snažili byť normálny. A zistila prečo. V článku v Dennom prorokovi stálo:

Elizabet Mogottová, žiačka Rokfortskej strednej školy čarodejníckej je vraj "vyvolená". Profesor Snape ale tvrdá opak, no tu je hlásenie od riaditeľa: "Zaznamenali sme že je animág. Neskôr sme zistili že vie kliatby, ktoré nevie človek v jej veku."

Zistilo sa, že Denný prorok si vymýšľa.

Všetko sa vrátilo späť, a znova sa učilo ako predtým.

Blížil sa koniec školského roka veľký problém. Eric končil zo školou. Elizabert nevedela čo robiť, no po dlhom rozmýšľaní si rozmyslela, čo spraví.

"Eric...?"

"Áno, Elizabet," oslovil ma chlapec z tými krásnymi modrými očami a sladkým úsmevom.

"Ehm.. Niečo.. Ti musím povedať."

"A čo?"

"Ľúbim ťa," vysúkala som zo seba.

Eric tam stál, a pozeral sa na mňa.

"Čo mám na to povedať?"

"Čo chceš.."

"Aj ja.."

"Teraz.. to myslíš vážne?"

"Myslím. Aj ty?"

"Ehm.. Áno."

Elizabet a Eric sa silno objali, a keď sa pustili, pobozkali sa. Vtedy boli ešte malé deti.

***

"Ben, Beate, Emily, Florine!"

Štyri deti, tri dievčatá a jeden chlapec rýchlo pribehlo k Elizabet. K dospelej Elizabet, ktorá už dávno ukončila školu a vydala sa za Erica. Má tri deti: Bena, Emily, Florine.

"Teta Elizabet!" skríkla Beate.

"Beate, musíš ísť za mamou. Už idete," povedala Elizabet.

"Elizabet, som tvoja sestra."

Elizabet sa na ňu čudne pozrela a povedala: "Viem.. A čo má byť?"

"No že... Keď som tvoja sestra, tak viem že máš narodeniny. Tu máš darček... Beate, dcérka, poď sem..."

Podala jej balíček a usmiala sa, pričom chytila malé dievča do rúk.

"Och, ďakujem. Čo je to? Och, oblečenie. Ďakujem..."

"Už musím ísť, Tom čaká."

"Dobre."

Rozlúčili sa a Elizabetina sestra Sam odišla za manželom Tomom.

Elizabet vstala.

Vystrela sa, zazívala a zišla dolu schodiskom. Ešte pred tým sa pozrela do detskej izby. Deti tam neboli.

"Emily, Ben, Florine!" zakričala.

Nič.

Na stole bola malá obálka. Elizabet sa na ňu začudovane pozrela. Možno nejaké účty.. Alebo z nemocnice. To počká. Ale zaujal ju nápis: Dôležité.

Tak ešte raz zakričala na deti, no ako predpokladala, nič sa neozvalo. Otvorila obálku.

Elizabet, kde sú asi tvoje deti?

Poznáš ma, ty to vieš.

Hľadaj ich, no nenájdeš.

Manžel tvoj, to nieje,

ale ja to som.

Ak ich chceš opäť vidieť,

nechaj list pod červenou skalou,

večer, a choď spať.

Na list napíš moje meno,

svoje meno, tvoj odkaz.

Ja.

Čo to má znamenať?

Rýchlo som prehľadala celý dom, aj záhradu, no nenašla som ich. Nikde. Začala som plakať. Moje vzlyky sa rozliehali po celom dome, no nik ich nepočul, lebo bol prázdny.

Moje deti uniesli.

Emily

----------

Bola som v príjemných snoch.

O kvietkoch, o mamičke, o kúzlach, o Rokforte..

Ale zrazu ma niekto zobudil. Asi to je mama. Pomaly som otvorila oči, no niekto mi na ne dal šatku, tak som nič nevidela.

Priložil mi na ústa ďalšiu, tak som nemohla kričať.

Čo mi to robia?

Niekto ma zviazal, tak som nič nevidela, nemohla som sa hýbať ani hovoriť.

Čo to je? Mamička..

Vedela som že vedľa mňa sú moji ostatní súrodenci: Ben a Florine. Ticho vzlykali. Nevedela som kde sa nachádzam, no niekde som bola zavesená, lebo som vedela že visím.

"Takže, milé detičky. Mamička vás možno príde zachrániť. Teraz jej môžete niečo povedať. Ona tu nie je, no odovzdám jej váš odkaz," povedal akýsi muž.

Dal mi dole šatku z úst, tak som mohla hovoriť.

"Hovorte!" zakričal muž.

Začali sme plakať.

"Mamička, príď!" zakričala Florine.

"Mami, čo sa deje?" povedala som.

"Príď po nás..," povedal Ben.

Potom nám dal späť šatky, a počula som že odišiel.

Pocítila som niečo na nohe. Išiel mi tadiaľ nôž! Cítila som ako mi krv tečie ako rieka, malým prúdom po nohe.

Niekto mi prerezal aj ruku. Niečo mi priložil na čelo, akúsi mokrú handru a dal ju späť.

Pomaly ma zalievala horúčava a nevoľnosť. Krv mi išla akosi inak, a bolo mi zle. Bolela ma hlava a cítila som sa akoby vybuchnem. Asi to urobil aj ostatným.

Z toho pocitu som zamdlela.

Eric

----------

Rýchlo som sa ponáhľal do práce.

Do nemocnice svätého Munga, pracoval som ako doktor pre ťažké zlomeniny a iné zranenia. Ráno mal prísť ťažké prípad.

Dorazil som pred veľké dvere, a rýchlo som sa zapísal.

Pacient tam ešte nebol.

Vošiel som, pozdravil som sestričku a sadol som si za stôl.

Ani nie za tri hodiny mi dorazil list od manželky:

Milý Eric,

niekto uniesol naše deti.

Nie je to vtip, rýchlo príď.

Bol veľmi rýchlo naškrabaný a premočený od sĺz.

Pozdravil som sestričku a odišiel som. Odpísal som sa, a vrátil sa metlou späť do smutného a trýznivého domova.

_________________________________________________________

Takže, páči? Možno dám aj pokračovanie, ale nevedela som aký dať názov. Takže smútok domova.

V pokračovaní sa dozviete čo ďalej.

A prosím, naozaj prosím, píšte komentáre ako na tom som. Asi mi tam chýbajú čiarky a veľakrát je tam Elizabet ale nevedela som ako to dať. Takže naozaj píšte komenty, kritika poteší :)

[ » na začiatok « ]