Kapitola:
Pridaná: 4.8.2010, 20:12:39
Čítaná: 2101×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - Twilight
Postavy: Edward Cullen

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Prológ + 1. kapitola 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5

New York 1918

„Ničoho sa neplaš. Všetko je v poriadku, hádam. Ale dúfam, že nás pochopíš správne. Nechcem, aby si si o nás myslela niečo zlé. My práveže patríme k tým dobrým. Na rozdiel od Neznámych.“ Zavrčala.

Spustil sa vo mne obranný zmysel. Niečo mi hovorilo zaútoč a niečo nerob to. Nevedela som čo spraviť. Cítila som jemné škrabanie vo vnútri krku. Ruka mi vyletela ku krku.

„Oh, prepáč. Skoro som zabudla. Musíš ísť okamžite na lov. Emmett?“ Do dverí vstúpil vysoký, čiernovlasý upír. Telo mal svalnaté a vypracované. Mal zvláštny odtieň dúhovky.

„Mohol by si Isabellu postrážiť zatiaľ čo bude loviť. A dávaj pozor na turistov. Minule si nedával si bácha a dobre vieš ako to dopadlo.“ Počúvala som ich rozhovor. Väčšine vecí som nerozumela, pretože som nevedela ani o čom sa rozprávajú.

„Tuším ste na mňa aj zabudli ako vidím,“ skočila som im do rečí. Obidvaja na mňa otočili hlavy.

„Poď.“ Vyzval ma ten mohutný upír.

„Hej počuj zlatoočka,“ začala som. „Čo sa „vtedy“ stalo? Vysvetlíš mi to?“ poprosila som ho. Uprel na mňa tentoraz pobavený výraz.

„Tak za prvé nie som žiadna zlatoočka, ale Emmett. Za druhé ideme na lov, potom i to vysvetlím. A za tretie musím uznať, že máš zmysel pre humor.“ Zazubil sa.

„Dobre, zlatoočka. Som rada, že sa ti môj zmysel pre humor páči.“

Spoločne sme sa rozbehli hlbšie do lesa.

Chicago 1918

„Vstávaj. Čaká ťa tvrdá práca.“ Kopol niekto do mňa. Divoko som na dotyčného zavrčal.

„Hýb kostrou.“ Znova do mňa kopol. Mal som oho plné zuby. Za necelú mikrosekundu som ho držal pod krkom.

„No tak zatlač silnejšie. Čo ti k tomu bráni?“ Rypol do mňa. Dobre vedel, že som toho neni schopný. Bol som na tom príliš slabý.

Pustil som ho. „Si slaboch.“ Pľuvol mi do tváre. Ruka mi vyletela k jeho tvári. Cítil som ako my ruka pleskla o jeho tvár.

„Už nikdy to nehovor. Máš šťastie, že sa aspoň trochu ovládam.“ Zavrčal som na neho a tentoraz ja jemu pľuvol do tváre. Zo mňa si nikto nebude robiť dobrý deň.

„Rosalie, Esme zoberte ho na lov do ..... dediny.“ Vošli do miestnosti 2 nádherné upírky. Jedna mala blond vlasy a druhé mala medové vlasy. Obidve mali krvavo desivé červené oči.

Nie ja nechcem vraždiť ľudí na počkanie. Malé nevinné tváričky malých detí ako sa pozerajú keď im vraždím rodičov.

„Nejdem do dediny. Nechcem loviť ľudí.“ Tvrdohlavo stojím si na svojom.

„Ale Edward to je tvoja prirodzená potrava. Nesmieš sa jej vyhýbať. Keď si predstavíš tú lahodnú chuť tej najčistejšej krvi ako ti prechádza dolu hrdlom. Predstav si ten pocit blaženosti.“ V krku mi vybuchol oheň. Nebolo to také šteklenie, ale ohromná bolesť.

Zacítil som tú najkrajšiu vôňu. Vystrelil som ako šíp z tmavej plesnivej izby. Bol som ako zmyslov zbavený.

„Tak už nepotrebuje ísť na lov.“ Počul som za chrbtom hlas toho bezcitného tyrana. Zdesene som sa rozhliadol okolo seba. Na zemi ležali 2 mŕtve tela a tretie som držal v rukách. Zdesene som odhodil od seba už aj tak tela bez jedinej kvapka a narovnal sa.

„Ty sukin syn. Dobre si vedel čo spraviť že?“ Rozčuľoval som sa nad jeho tvárou, ktorá mi bola hnusne nepríjemná.

New York 1918

Emmett bol zábavný. Pri ňom som sa cítila veľmi dobre a hlavne bezpečne. Akoby mal v sebe silu, ktorá sa preniesla na všetkých okolo. Zastavili sme niekde, ani neviem kde, v hlboko v lese.

„Tak teraz sa sústreď,“ položil mi ťažké ruky na ramená. Mala som sto chutí ich striasť, ale vydržala som to. „Zavri oči a počúvaj,“ prikazoval mi.

Počula som všetky možné zvuky. Od štebotania vtákov na míle ďaleko až po tie najtichšie kroky malých bezbranných tvorov.

A potom som počula ten správny zvuk. Tri silno búchajúce srdcia. Kypeli zdravým, ale ne na dlho.

„Na západe. Od nás 2 kilometre.“ Analyzovala som.

„Výborne,“ pochválil ma Emmett. „A teraz čo chceš robiť?“ Rozmýšľala som. „Ticho. Nechaj sa unášať inštinktmi.

Rozbehla som sa neuveriteľnou, snáď rýchlejšie ako predtým, rýchlosťou. Bola som smädná. Šialene smädná. Chcela som cítiť, ochutnať tu životodarnú tekutinu vo svojich ústach. Dobehla som na čistinku. Na nej sa pásli 3 jelene ušaté. Vyskočila som zo svojho úkrytu. Celú dobu som sa tíško pochybovala. Za mnou bežal Emmett, to som dobre vedela. Bola som si toho vedomá. Vyskočila som na prvého jeleňa a zahryzla sa mu do krku. Sála som jeho krv. Po chvíli bol mŕtvy a bez jedinej kvapky krvi. Rozbehla som sa na ďalšieho.... a ďalšieho.

„Viedla si si celkom dobre. No až na to tvoje oblečenie.“ Skúmal moje oblečenie Emmett po love. „Poď ideme naspäť domov.“

„Ešte si mi nevysvetlil s tými turistami,“ nadhodila som keď sme pomaly kráčali domov. Môj smäd a škrabanie poľavilo v krku, ale predsa tam bolo.

„Pred tebou som mal na starosti mladého upíra tak ako si ty,“ začal. „Vtedy ma tiež varovali, aby som dával pozor, ale vymklo sa mi to z pod kontroly. Začal byť agresívny no a vtedy akurát tade prechádzali nejaký turisti a videli ho čo robí. V prvom rade mi musíme dávať pozor, aby nás nikde neodhalil, ale on spravil opak. Otočil sa im čelom a vtedy mal pravdaže červené oči a nebol ešte na love. V šialenosti na nich skočil a niežeby ich vypil, ale on ich roztrhal. A ty dobre vieš, že mi ľudí máme chrániť pred druhými upírmi. Tými čo sa živia ľudskou krvou. To je všetko. Ale myslím, že vtedy mi nepomohla ani moja schopnosť. Mám viacej sily ako druhý upíry. Poď rýchlejšie. Musíme byť doma pokým sa zotmie.“ Požiadal ma. Pred rozprávaným som myslela, že som nekontrolovateľná, že to tak ma byť. Ale teraz je to horšie. Ďakujem im, že som neochutnala ľudskú krvou.

Chicago 1918

„Čo si o sebe akože myslíš, povedz mi. Neznamená, že keď si „najvyšší“ tak ti budeme sa podriaďovať. Čudujem sa, že ťa ešte nezabili. Byť nimi tak si už mŕtvy. A to myslím vážne.“ Posadil som sa na stoličku.

„Edward musíš pochopiť, že toto je súčasťou nášho života. Netvrdím, že som svätý, ale myslím, že v sekte Trinity taktiež stvorili nového upíra ako teba mi. A u nich to nie je zvyčajne. Hlavne preto, že sa živia zvieracou krvou a u nich je človek posvätný.“ Vysvetľoval mi.

„Ticho. Nechcem to počuť od teba. Hnusí sa mi ako sa na to prizeráš. A mohol by si tie tvoje predstavy niekde strčiť dozadu hlavy? Myslím, že keby som mohol vracať tak tu je pekne slušná kôpka toho.“ Zahriakol som ho. Vzdal to a odišiel odo mňa. A ja som mohol konečne rozmýšľať, čo sa so mňa po čase stane.

[ » na začiatok « ]