Kapitola:
Pridaná: 3.8.2010, 19:25:53
Čítaná: 1300×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Iná fan fiction - Twilight
Postavy: Edward Cullen

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Prológ + 1. kapitola 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5

New York 1918

Oheň lomcoval celým mojím telom. Prosím, zabite ma. Nechcem cítiť ten oheň vo svojom tele. Chcem, aby bol preč. Alebo radšej ma zabiť. Od bolesti som vykríkla do útrob miestnosti. Môj výkrik sa, iba niesol prázdnou miestnosťou. Od bolesti som cítila ako mi po tvári steká horúca slza.

Pripadalo mi to ako nekonečný čas, ktorý sa nikdy v živote neskončí. Bolo to utrpenie. Neznesiteľná bolesť prechádzajúca od hlavy až po končeky prstov. Nemalo zmysel kričať. Čo by som tým získala. Nič. Tým neprivolám nikoho, kto by ma vyslobodil bolesti.

Koľko vlastne ubehlo od prvého momentu? Neviem.

„Zbláznila si sa Sophia?“ kričal na nejakú ženu.

„A čo som mala robiť. Dobre vieš, že ona jediná nám môže pomôcť. Na to nezabúdaj.“ Potom už ostalo ticho. Počula som ako sa otvorili dvere a pocítila som jemný stisk na zápästí.

„Ako dlho?“ ozval sa tretí, ženský hlas.

„Ešte jeden deň. A potom bude po všetkom,“ odpovedal jej druhý hlas.

Jeden deň? Mne to pripadá ako nekonečná večnosť. Cítila som ako mi zo zápästí odchádza oheň a blíži sa k tomu najvrelejšiemu miestu.

„Prosím,“ prosíkala som stále. Chcela som, aby ma počuli. Ale aj nechcela. Sama som nevedela, čo chcem.

Chicago 1918

Nie.. Nechcem... opakoval som si stále v hlave. Vykríkol som.

„Chudák,“ ozval sa drsný hlas vedľa jeho hlavy.

„Ten musí trpieť. Br. Nechcem to znova zažiť,“ ozval sa ďalší hlas.

Počkať, ale niečo nebolo v poriadku. Nepočul som to ušami, ale v hlave. Čo sa stalo? Neviem. Veľa otázok na odpovedanie. Ale málo odpovedí na zodpovedanie.

Ale prečo zrovna mne sa to muselo stať. Nie je azda niekto iný na svete? Je náš tu málo?

„Prečo ja,“ zakričal som s návalom novej bolesti. Veľkej bolesti.

Vzápätí sa otvorili dvere.

„Ticho buď. Aspoň sa pokús. Lebo nás prezradíš,“ kričal niekto na mňa. A potom bolo už ticho. Hrobové ticho. Ale on chce odo mňa aby so bol ticho, ale ja to nedokážem. Nesiem príliš veľké bremeno.

New York 1918

Počul ma niekto, asi nikto, pretože tu nikto ani nebol. Bola som tu momentálne sama.

Oheň začal konečne ustupovať. Po malých kúskoch, ale predsa. Ibaže sa teraz zbiehal v srdci. Srdce mi zrýchľovalo akoby chcelo vyletieť z vnútra. Udieralo stále rýchlejšie.

Buch.... Buch... Buch... Buch.. Buch... Buch... až nakoniec spravilo posledné Buch a ja som v nemom úžase otvorila po prvý krát oči. Skúmala som každučký detail. Aj to najmenšie zrnko.

„Vitaj v novom svete, Isabella,“ ozval sa hlas vedľa mojej postele.

Doposiaľ som nevedela, že je tu.

Chicago 1918

Cítim, že už sa blíži koniec. Konečne budem mať voľný pocit. Celé telo mi horelo v ohni, ale teraz sa to všetko zmenilo. Ruky som mal voľné, nohy nespútané, ale srdce horiace. Tam bol oheň najsilnejší. Srdce udieralo. To bol jediný zvuk, ktorý som počul. Aj tie hlasy sa zmenili. Odišli.

Buch.... Buch... Buch... Buch.. Buch... Buch... posledné zvuky sa rozozneli po miestnosti a ja som otvoril oči. Ten pohľad čo sa mi naskytol bol očarujúci.

„Konečne,“ rozoznel sa mocný hlas v hlave. Tak predsa som nebol sám.

[ » na začiatok « ]