Kapitola:
Pridaná: 21.6.2010, 09:11:47
Čítaná: 978×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Bellatrix a Narcissa a Andromeda Blacková, Rodolphus Lestrange, Lucius Malfoy
Stručný dej: Poviedka o tom ako sa dali dokopy Bellatrix a Rdolphus. (nedokončená)

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » Zoznámenie 2 » Vyrušení 3 » Škrabanec 4 » Pozvanie 5 » Darčeky 6 » Utužovanie vzžahov 7 » Prechádzka 8 » Si taká krásna 9 » Prebudenie 10 » Večierok a prekvapenie 11 » Les sorciers de tous les 12 » Noviny 13 » Trikrát áno 14 » Naše mamy prepadli v plač..

Krv mi už ani netiekla. Bola som v nemocničnom krídle kde mi práve Pomfreyová naprávala líce. Ukázalo sa že v ňom mám slabú infekciu. Sedela som na posteli potiahnutej bielymi plachtami a vedľa mňa sedel Rodo. Infekciu musela Pomfreyka vyčistiť ručne, muklovsky. Odrazu som pocítila na líci pálčivú bolesť. Mykla som sa.

„Bella, si v poriadku? Čo sa stalo?“ zahrnul ma ustarostenými otázkami.

„Nič mi nie je, len ten škrabanec.“ Odvetila som aj napriek bolesti.

„Musíte chvíľu vydržať, Blacková.“ Povedala Pomfreyová a čistila mi vatou líce.

„Hotovo! Môžete ísť.“ Zahlásila ale ja som jej skočila do reči.

„A čo škrabanec?!“ ona na mňa pozrela pohľadom „prečo sa stále vypytuješ“ a povedala:

„Musí sa zahojiť sám. Niet na to kúzla.“ Dodala ale hneď jej zaiskrili oči.

„Ibaže, je to iba také malé kúzlo, maličké.“ Hovorila si pre seba a zamrmlala čosi. Pocítila som ako sa mi pokožka na tvári zaceľuje. Prešla som si prstom po tvári tam, kde bol škrabanec.

„Je to v poriadku. Nemáš ho tam, Bella.“ Postavil sa naraz so mnou. Chytil ma za pás ako by sa mi ťažko chodilo a odviedol ma do klubovne. Tam si so mnou sadol na sedačku a ja unavená po zápase a vlastne po celom dni som mu zaspala na pleci. Zobudila som sa na to, ako na mňa hľadeli tmavé oči.

„Dobré ráno, Bella. Ako sa cítiš?“ Ozval sa hlas pre mňa sladší ako med.

„Dobré ráno, Rodophulus. Cítim sa celkom dobre. Ako si sa vyspal?“ spýtala som sa a pretrela som si oči.

„Nijako.“ Povedal a zívol si.

„Chceš mi povedať, že si celú noc nespal? Dúfam, že si aspoň bol v posteli!“ Hnevala som sa „Nie nebol.“ Povedal pokojne, no ja som zúrila.

„Okamžite si choď ľahnúť! Nespal si len pre to, že som mala na tvári škrabanec ktorý tam už nie je? To je trochu hlúpe, nemyslíš?“ Hnevala som sa. Ako mohol kvôli mne nespať? Čo naozaj nie je normálny? Posadila som sa, hoci trochu priprudko a zakrútila sa mi hlava.

„Bella, je ti niečo“ spýtal sa zrazu ustarostene.

„Áno. Je mi to že si pre mňa celú noc nespal!“ odsekla som.

„A čo môže byť moje ospravedlnenie?“ spýtal sa a nahol sa bližšie až tak, že som cítila jeho dych na mojej tvári. Priblížil sa tak blízko, že sme sa dotýkali mihalnicami. Zrazu ma pobozkal. Jemne, jemnučko sa dotýkal mojich pier. Ja som sa pridala a spolupracovali sme. Dotýkali sme sa perami tak jemne, akoby sme boli dva motýle čo sa dotýkajú krídlami. Položil mi ruku na chrbát, na lopatky jemne si ma privinul bližšie. Už sme neboli ako motýle. Boli sme ako... ako dve lastovičky čo letia tesne pri sebe tak, že sa plieskajú krídlami. Ale stále to bolo jemné plieskanie. Nachvíľu sa odtrhol.

„Toto ako ospravedlnenie postačilo.“ Povedala som a videla som ako sa usmieva.

„Bella, poďme na raňajky, som hladný ako vlk.“ Povedal s úsmevom na tvári a chytil ma za ruku. Takto sa držiac, vošli sme do Veľkej siene. Sadli sme si na lavičku a pri mne hneď pristála sova čierna ako noc.

„Ahoj, Ertína.“ Pozdravila som ju a zobrala list v bielej obálke. Na vrchu stálo kaligrafickým písmom:

Slečna

Bellatrix Blacková

Rokfort, Slizolin

Roztrhla som obálku a preletela očami list.

„Super, ako sa to dozvedela?“ povedala som.

„Čo sa stalo, Bella?“ spýtal sa Rodo a ja som mu ako odpoveď dala list.

„Bellatrix, dúfam že sa ti v škole darí Dopočula som sa že máš priateľa, istého Rodophulusa Lastrangea Blíži sa čas Vianoc, čo keby si ho pozvala na Vianoce k nám? Iste by to jeho rodičom neprekážalo, však sú čistokrvní, či nie? Treba podporovať vzťahy s čistokrvnými čarodejníkmi, však to poznáš. My, čarodejníci sme nadradená rasa ktorú muklovia zatlačili do úzadia. Ale tak to nemá byť, preto by bolo najvhodnejšie, keby ho pozveš k nám.

Tvoja drahá mama, Elladora Blacková.“ Dočítal.

„Tak teda prídeš? Keď mojej mamičke na tom toľko záleží, nebolo by vhodné raniť jej city tým, že by si neprijal pozvanie.“ Povedala som napodobňujúc spôsoby mojej matky.

„Prídem, len pošlem sovu s odkazom aby sa moji rodičia nestrachovali.“ Povedala a hneď aj vyčaril dva pergameny s dvoma obálkami.

„Načo sú ti dve?“ spýtala som sa.

„Musíš svojej matke napísať odpoveď, alebo nie?“ spýtal sa s jemným úškrnom.

„Fajn, napíšem.“ Zobrala som si obálku a pergamen a za chvíľu som mala list hotový. Vložila som ho do obálky a navrch napísala:

Pani

Elladora Blacková

Londýn

„Ertína, budeš vedieť kde ju hľadať však?“ spýtala sa.

„Ach ozaj, zavolaj ďalšiu sovu, hneď, dobre?“ povedala som a priviazala obálku o Ertíninu nožičku.

„Tak leť!“ povedala som jej a dívala som sa ako mizne v diaľke. Pozrela som sa na Rodophulusa práve sa podpisoval.

„Ako sa vlastne volajú tvoji rodičia?“ spýtala som sa.

„Lastrangeovci.“ Povedal a ja som usúdila že viac nepovie. Priletela ďalšia sova a postavila sa pred Roda.

„Poslala ťa Ertína?“ spýtala som sa jej načo cvakla zobákom.

„Tak.“ Povedal Rodo a poslal sovu preč. Ja som si spomenula.

„Rodophulus, musíme si pohnúť, vyučovanie!“ zvolala som.

„Upokoj sa, Bella. Dnešok máme celý voľný. Musíš mať styky.“ Povedal s úsmevom.

*******************************************************

No, čo poviete? Je dlhší ako ten minulý. Aj keď nie je moc dlhý.

[ » na začiatok « ]