Kapitola:
Pridaná: 29.4.2010, 19:18:41
Čítaná: 974×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Ataira Malousová, Dumbledore, Severus Snape
Stručný dej: Profesor Dumbledore znova zháňa učiteľa OPČM. Nik lepši ako Ataira Malousová mu nenapadne. Vyštudovala strednú školu a vo Fínsku sa na vysokej škole OPČM. Ako to Ataira príjme. Kto z učiteľského zboru ju zaujme a ako sa jej bude dariť s učením?

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ataira 2 » 2.kapitola 3 » 3.kapitola 4 » Severus 5 » 5.kapitola 6 » 6.kapitola 7 » 7.kapitola 8 » 8.kapitola 9 » 9.kapitola 10 » 10.kapitola 11 » 11.kapitola 12 » 12.kapitola 13 » 13.kapitola 14 » 14. kapitola - KONIEC

„Nie...“ vykríkol som. Padol som na kolená a chytil jej tvár.

„Nie, nie, nie. Toto mi nemôžeš urobiť Ataira. Ja neprežijem bez teba.“

Bolo mi jedno, že ma vidia všetci smrťožrúti a aj samotný Voldemort. Ataira zomrela a bolo mi jedno či zomriem aj ja. Čím rýchlejšie, tým skôr budeme zase spolu.

„Ale no tak Severus, čo je s tebou?“ ozval sa posmešný Voldemortov hlas.

„Pane. Bola to moja snúbenica. Miloval som ju, a čakala moje dieťa.“

Nevedel som poriadne čo robím ani čo hovorím. Oči som mal upreté na Atairu a cítil som, ako mi po tvári tečie slza. Moja prvá slza.

„Aha. Takže by bol mladý Snape?“

„Áno pane.“

„No, ale môžeš si za to sám Severus.“

Ataira. Čo budem bez teba robiť? Čo si počnem?

Jemne som sa o ňu obtrel myšlienkou a počul som jej krik a nárek. Šokovane som sa na ňu pozrel a skúsil jej tep. Bol slabý ale predsa. Ako to? Nechápem. Skúsil som opäť sa s ňou spojiť myšlienkou.

,Niééééé...´nariekala. Zasiahla ma obrovská bolesť a žiaľ.

„Čo sa deje Severus?“ spýtal sa Voldemort, keď si všimol zmenu môjho výraz. Nebol smutný, ale prekvapený a šťastný.

„Pane O...ona žije. Má veľmi slabý pulz, ale žije.“

„Ako je to možné?“

„Neviem pane. Ale ak mi dovolíte zobrať ju do Rokfortu, tam to zistím a poviem vám to.“

Potreboval som ju dostať k Poppy, aby ju zachránila.

„Dobre Severus. Môžeš ísť. Zaujíma ma ako je to možné.“

Vedel som, že ho to zaujíma hlavne preto, lebo sa bál, že by mohla byť silnejšia ako on.

Zobral som ju na ruky a premiestnil sa pred Rokfort.

„Vydrž láska,“ hovoril som jej kým sme prišli na ošetrovňu.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa Poppy, keď nás zbadala.

„Sem ju polož.“ Ukázala na voľnú posteľ.

„Zasiahla ju avada. Ale prežila to. Má slabý pulz, ale žije.“

„Dobre. Prezriem ju, aby som ju mohla vyliečiť. Počkaj ma von Severus.“

„Ale je to moja snúbenica.“

„Nevadí. Potrebujem pokoj,“ povedala a vytlačila ma von z dverí. Prechádzal som sa popred ne a modlil sa, aby bola v poriadku. V tom som si spomenul, že by som mal podať hlásenie. Pozrel som sa na dvere a odišiel rýchlo do Dumbledorovej pracovni. V rýchlosti som mu povedal čo sa stalo a išiel späť pred Nemocničné krídlo. Veľmi som sa bál o Atairu a to malé. Neviem ako je možné, že prežila.

„Severus môžeš vojsť.“ Vyšla po polhodine Poppy.

Ataira ležala bez pohnutia.

„Tak čo je s ňou?“

„Mám dobrú a zlú správu. Tá dobrá je, že Ataira to prežije. A tá zlá...“ na chvíľu a odmlčala.

„No tak Poppy, povedz mi to.“

„Tak tá zlá je, že prežije iba v tom prípade, ak jej vezmem dieťa.“

Musel som sa chytiť steny lebo inak by som padol na zem. Viem. Nikdy som nebo. Človek čo chcel mať rodinu. Ale s Atairou to bolo iné. Vedel som si s ňou predstaviť spoločný život.

„To, že ešte žije má na svedomí to dieťa. Ešte som to nezažila, ale tú kliatbu do seba vtiahlo dieťa. Čiže teoreticky malo zomrieť. Ale ono z časti prežilo. Žije vďaka Ataire. Bere si z nej živo. Čiže po čase zomrie Ataria a následne aj to dieťa, lebo nestihne dorásť.“

„Aby sa zachránila Ataira, musí sa to dieťa zobrať?“ spýtal som sa. Bolo mi jasné, že to tak bude, ale chcel som sa uistiť.

„Áno Severu. Mrzí ma to.“

„Ja viem...Tak rob, čo musíš. Len aby to prežila.“

Vyšiel som pred nemocničné krídlo a čakal. Prišiel aj Dumbledore. Snažil sa ma utešiť, ale ja som ho nepočúval. Spomenul som si na Atairin nárek, keď som sa jej dotkol myšlienkami. Čiže vedela čo sa deje.

Po ďalšej polhodine ma Poppy opäť zavolala dnu. Ticho som vošiel, sadol si ku Atairinej posteli a chytil ju za ruku. Poppy ma chytila za plece a vyšla von.

„Ataira. Láska moja. Mrzí ma to všetko. Nemal som súhlasiť, aby si sa pridala k smrťožrútom.“

Opäť som sa dotkol jej vedomia. Ten nárek bol srdcervúci. ,Naše dieťa...´ Po líci mi stiekla ďalšia slza. Jej smútok bol obrovský. A ak mám povedať pravdu, aj môj.

Viem, že som nebol dobrý. Urobil som veľmi veľa chýb. Ale prečo musí byť do toho zatiahnutý aj niekto, koho milujem? Je mi to súdené? Ak áno, tak načo žijem? Keby ma Voldemort zabil už dávno, nič z tohto by sa nestalo.

Vyberáme si osud sami, alebo je nám dávno dané čo sa stane? Má teda vôbec zmysel bojovať proti osudu?

Zahľadel som sa na Atairu a pohladil ju po líci.

Nie. Pre osud nie. Ale pre ľudí čo milujeme, áno.

Ataira

*****

Zobudila som sa a otvorila oči. Videla som nejasne, ale postupne sa mi začal zrak zaostrovať. Pootočila som hlavu a videla Severusa sediaceho na stoličke. Hlava mu visela a pokojne oddychoval.

Snažila som sa rozpamätať čo sa stalo. Vedela som, že si to pamätám, ale mala som otupené zmysly a ťažšie sa to dostávalo na povrch.

„Severus...“ zachrčala som. A to doslova. Hlasivky som si necítila a tak som sa aspoň pokúsila hovoriť.

Nereagoval. Samozrejme. On má taký tvrdý spánok.

,Severus!´ zakričala som na neho myšlienkou.

Prudko vyskočil a obzeral sa dookola. Jeho pohľad spočinul na mne.

„Ataira.“ Sklonil sa nado mňa a pobozkal ma na pery.

„Ako sa cítiš?“

„Celkom dobre. Aspoň viem, ako sa cíti človek po avade.“ Snažila som sa o vtip, lebo som videla jeho vážnu tvár.

Spomenula som si. Na všetko. Bolí ma to, ale teraz sa na to pozerám už nejak inak. Svoju bolesť som pocítila, kým som bola v bezvedomí, čiže už som sa s tým zmierila. Ale ako hovorím, nežime pre minulosť, ale pre prítomnosť a blízku budúcnosť.

„To som nemal na mysli. Myslel som...“

„Viem čo si myslel. Bolí to. Nikdy sa úplne nezmierim s tým, že sme prišli o dieťa. A ja ako jeho matka to pociťujem ešte silnejšie. Ale život plynie ďalej a tým, že sa budeme veľmi trápiť tomu nepomôžeme.“

„Viem. Ale aj tak. Vieš...“

„Áno chápem ťa.“ Zodvihla som ruku a pohladila ho po líci. Viem, že ho nenechám dohovoriť, ale tak dobre ho poznám, že viem čo myslí.

„Ale budeš ešte chcieť niekedy dieťa nie?“

„Samozrejme, že áno.“

Severus sa príjemne prekvapil. Vedela som, že sa na to dieťa tešil, ale že až v takej miere...

„Myslím si, že by sme mali tú svadbu odložiť,“ začal opatrne.

„To v žiadnom prípade. Či k oltáru dôjdem po svojich či na vozíčku, svadba bude. Teda iba v prípade, ak si si to nerozmyslel.“

„Toho sa báť nemusíš.“

Pobozkal ma a podal mi jeden elixír.

„To máš na posilnenie a aby ti to vyliečilo všetko zranenia. Dám ti aj elixír na spánok. Potrebuješ nazbierať sily.“

Neostávalo mi iné iba súhlasiť. Poslušne som všetko vypila a pomaly upadala do pokojného spánku.

Zobudila som sa na druhý deň na obed. Skúsila som sa postaviť. Ako-tak sa mi to nakoniec podarilo. Spravila som opatrne krok. Podaril sa. Síce som jemne krívala, ale aspoň som chodila. Začala som sa obliekať, že pôjdem preč. Veď musím ísť po svoju matku. Poppy z toho nebola nadšená, ale naveľa súhlasila. Keď som vošla do VS, všetci ma pekne privítali. Dozvedela som sa, že Severus už bol za Voldemortom a vysvetlil mu, prečo som prežila.

Okolo 16:00 som išla za Dumbledorom a požiadala ho, aby mi dovolil ísť po matku. Súhlasil a dovolil mi použiť jeho krb. Premiestnila som sa teda do deravého kotlíka v Šikmej uličke. Tak sme sa dohodli. Sedela už tam. Pomaly som dokrívala k nej.

„Preboha Ataira, ty ale vyzeráš hrozne.“

A už to začína.

„Ahoj mama. Aj ja ťa rada vidím.“

„Ale naozaj čo sa ti stalo?“

„To ťa nemusí zaujímať. Proste sa dačo stalo.“

Nechcela som jej vykladať, že som skoro zomrela a že som srťožrútka.

„Si hrozná, ako vždy. Tak kedy uvidím toho tvojho snúbenca? Dúfam, že je aspoň čistokrvný.“

Do slova „snúbenca“ vložila toľko odporu až ma zamrazilo.

„Je na hrade. A ten odpor si prosím ťa odpusti. Je to človek, ktorého ľúbim. A či je čistokrvný, ti môže byť jedno. Tie tvoje reči o čistej krvi ma nezaujímajú.“

„Áno, milovať smrťožrúta je fakt super.“

Ako to vie? Dobre vie to veľa ľudí, ale ako sa to dozvedela ona?

„Nevieš ako to je naozaj, tak to nechaj tak. Nevŕtaj sa v tom.

Nevŕtaj sa v tom čo je, ani v mojom živote. Nechaj ma konečne dýchať. Celý život si ma dusila svojimi drýstami.“

Vážne som sa naštvala. Celý život ma iba kritizovala a mohla si to odpustiť aspoň teraz.

Pozrela na mňa a jej pohľad hovoril za všetko. Naštvala sa na mňa. A hneď na to ma v tom utvrdila. Zdvihla ruku a strelila mi facku.

„Nebuď drzá. Si stále moja dcéra. Aj keď si, aspoň vekovo, dospelá.“

No prepáčte? Ja sa urážať nenechám.

„Mama buď prosím ťa ticho. Celý život ma len urážaš a nemáš pre mňa pekného slova. Neviem či som bola až tak nechcené dieťa, alebo čo. A teraz, keď sa blíži najšťastnejší deň môjho života opäť samé urážky. Ak sa ti to nepáči, prosím ťa odíď. Nepokaz mi to.“ Otočila som sa a vykročila ku krbu. Pred tým ako som vošla dnu otočila som sa na mamu: „Ak si to premyslíš, a rozhodneš sa, že prídeš, do Londýna do kostola trafíš. Maj sa.“

Vošla som do krbu a zmizla v plameňoch.

„Už si späť Ataira?“

„Som.“

„Niečo sa stalo?“ spýtal sa so starosťou v hlase Dumbledore.

„Nechcem to veľmi rozoberať. Ale môže byť, že bude o jedného hosťa menej.“

Smutne sa usmial.

„Ak dovolíte, pôjdem už.“

Kývol mi rukou na znak, že môžem odísť. Vyšla som von a zamierila do kabinetu. Ľahla som si na posteľ a rozmýšľala. Viem, že mama nechcela dieťa, keď otehotnela. A otec ju hneď opustil. Ale žeby ma až tak nenávidela?

Moje úvahy prerušil Severus. Ľahol si vedľa mňa a objal ma.

„Ako sa cítiš?“

„Fyzicky či psychicky?“

„Aj, aj.“

„Tak fyzicky trochu unavene a slabo. A psychicky...“ na chvíľu som sa odmlčala, „je to horšie.“

„Čo sa stalo?“ spýtal sa ustarane.

„Ale tak mam ma hneď zbuzerovala ako vyzerám, a potom...no proste bol to otras. Rovno som jej povedala, že ak sa jej niečo nepáči, nech nepríde.“

Nechcela som mu hovoriť, že sa jej nepáčil práve on. Jej názor je pre mňa nepodstatný.

„Prepáč. Mrzí ma, že som chcel aby si ju pozvala.“

„Nie. Mal si pravdu. Bolo správne, že sme ju pozvali. Aspoň viem, že ma nenávidí.“

„Ale to určite nie je pravda.“

„Ale je. Viní ma za to, že ju otec opustil. Obidvaja nechceli v tej dobe dieťa. A keď mama otehotnela, opustil ju. Nikdy mi nepovedala, že ma má rada. Nevadilo by mi to, keby si aspoň teraz dala pokoj.“

Pobozkal ma do vlasov a povedal: „Teraz sa tým už netráp. Zajtra sa staneš Snapeovou.“

„Veľmi sa na to teším.“ Podvihla som hlavu aby som mu dala pusu na pery. Po chvíľu som si unavene položila hlavu na jeho hruď, a tak aj zaspala.

Ráno som sa zobudila s obrovskou nervozitou. Severusa som vyhnala z izby a začala sa pripravovať. Umyla som sa a namaľovala. Vlasy som si z polovice vyčesala na vrch hlavy a zvyšok mi padal na chrbát v rovnomerných vlnách. Ako som mala vlasy zopnuté, poprichytávala som si tam biele vločky. Šaty som mala snehovo biele. Mali korzet bez ramienok a veľkú vzdušnú sukňu siahajúcu až po zem. Zadný lem som kus ťahala po zemi.

Premiestnila som sa ku kostolu a zamierila si do bočnej miestnosti, kde som čakala na začiatok obradu. Matka nedošla. Vykašlala sa na mňa. Tak od teraz budem aj ja na ňu.

Po niekoľkých minútach (cca 30) som vyšla von a tam stál Dumbledore, aby ma doviedol k oltáru. Severus tam stál vo svojom slávnostnom habite. Vyzeral úžasne. Prešla som k nemu a tam si ma prevzal od Dumbledorea. Postavili sme sa tvárou ku kňazovi a počúvali ho.

Severus

*******

„Ataira Malousová. Berete si tu prítomného Severusa Snapea za svojho zákonitého manžela, budete ho milovať a ctiť, v zdraví i chorobe, šťastí i nešťastí až kým vás smrť nerozdelí?“

„Áno.“

Potom sa kňaz otočil na mňa. „A vy, Severus Snape, beriete si tu prítomnú Atairu Malousovú za svoju zákonitú maželku, budete ju milovať a ctiť, v zdraví i chorobe, šťrastí i nešťastí až kým vás smť nerozdelí?“

„Áno.“

„Vymente si prestene.“

Otočil som sa, aby som si od Lupina zobral psteň. Ataira urobila to isté, ibaže ona mala za svedka Tonksovú. Vyeminli sme si prstene a hľadeli si do očí.

„Z moci mi zverenej vyhlasujem vás za muža a ženu. Môžete pobozkať nevestu.“

Pritiahol som si Atairu a prisal sa na jej pery. Šťastne sme sa usmiali, vyšli von a všetci nám začali gratulovať. Z tade sme išli aj s hosťami do Rokfortu, kde sa konala oslava. Okolo polnoci sme sa s Atairou vytratili. Prišli sme pred môj kabinet a ja som otvoril dvere. Zodvihol som Atairu a vošiel s ňou dnu až do spálni. Mávol som prútikom a zavrel všetky dvere.

„Pani Snapeová,“ zašepkla som jej do ucha a začal bozkávať jej krk.

„Som taká šťastná,“ povedala mi.

„Aj ja. Ale chceš sa teraz rozprávať? Radšej by som si začal plniť svoje manželské povinnosti.“

Iba sa zasmiala a začala ma bozkávať. Naša prvá spoločná noc, keď sme manželia. Bol som šťastný. Konečne sa aj na mňa usmialo šťastie. Ale ako dlho vydrží?

S mojimi úvahami som musel prestať, aby som sa plne sústredil na iné veci.

Týmto sa začína náš spoločný život.

****************************************************

Tak pre nedočkavosť niektorých čitateľov, pridávam kapitolu predčasne, ale netešte sa, ďalšia bude asi o týždeň :) musím vás kus ponaťahovať :D

[ » na začiatok « ]