Kapitola:
Pridaná: 23.4.2010, 21:14:42
Čítaná: 2532×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Peter Writh

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Kapitola 1. 2 » Kapitola 2. 3 » Kapitola 3. 4 » Kapitola 4. 5 » Kapitola 5. 6 » Kapitola 6.

4.Kapitola

Keď som sa zobudil, bolo už ráno. Ťažko povedať, či bolo skoré alebo nie, na tejto planéte som pojem o čase nemal. Bola mi zima, mal som chuť na nejaké raňajky. Lauren asi ešte spí, pomyslel som si. I keď ona sa veľmi ako spachtoš nejaví. Nevedel som, čo spraviť. Posadil som sa.

„Ehm,“ odkašľal som si. Nič. Stan predomnou sa nehýbal, žiadna silueta v ňom.

„Lauren?“ hlesol som. Hádam by ma tu nenechala...ale stan by si určite vzala so sebou. Pošúchal som si plecia. „Veľká zima,“ zamrmlal som si pre seba.

„Takže nášho chudáčika treba zabaliť do deky?“ ozvalo sa ironicky odkiaľsi zhora. Pozrel som sa nahor. Lauren tam sedela akosi usalašená v konároch stromu. Z pomerne dosť veľkej výšky takmer nečujne skočila ku mne.

„Ako si?“ nestihol som sa ani čudovať, už mi skočila do reči.

„Poďme, padavka, treba ťa začať niečo naučiť.“ Ani sa na mňa nepozrela a hneď sa vyšvihla na strom.

„Nie som padavka,“ zamrmlal som si. Stál som tam a hľadel na ňu, ako sa prešvihuje z konára na konár.

„No čo tam stojíš?“ pozrela na mňa. Uškrnula sa: „Alebo sa bojíš?“

„Ja?! Nie! Ja sa nebojím. Len, len..“

„Len čo?“

„Eeh...jaa..noo..“

Lauren prekrútila očami: „Liezol si ty vôbec niekedy na strom?“

„Áno! Ibaže to bolo asi pred piatimi rokmi, keď ma s otcom naháňal diviak po lese,“ uškrnul som sa, keď som si na tú scénku spomenul. No slovo otec ma priveľmi zabolelo. Nebudem radšej na to spomínať.

Lauren sa tvárila zhrozene: „Ty si takmer nikdy neliezol na strom?“

„A aký je v tom problém? Tak ma to teda nauč!“

„Tu sa nemáš čo učiť, pokiaľ vieš správne stúpať na konáre. Tak teda poď. Oblap kmeň. Vidíš ten konár asi pol metra od zeme? Na ten si nastúp a pôjde ti to.“

„Tebe sa to ľahko hovorí, keď si v polovici stromu.“

„Tak už ideš? Nemusím tu vôbec strácať s tebou čas.“

Spomenul som si na našu dohodu. Neliezť Lauren na nervy. Skúsim to. Vystúpil som na konár, ktorý bol najbližšie k zemi. Začal som sa štverať na ďalší. Podarilo sa! Bol som sa seba hrdý! Už som bol asi v metrovej výške. Lauren už sedela hore, v konároch stromu a s pobavením sa na mňa dívala.

„Neúškrňaj sa toľko na mňa!“ zvolal som.

„Fajn, ako myslíš. Ale keď spadneš, bude to tvoja vina, nie moja.“ A zahľadela sa kamsi dohora.

No počkaj, ja nie som padavka. Uvidíš!

Nasadil som trochu zúrivé tempo. Ale darilo sa mi. Preliezal som pekne z konára na konár. Poriadne som sa síce doškriabal, niekoľko krát som vrazil tvárou do konára, pričom Lauren bola ako bábika, bez jediného škrabanca, no stále hľadela dohora.

Bol som asi v polovici stromu, keď zrazu sa mi noha skĺzla a padal som asi z 10 metrovej výšky, pričom som zrážal všetky konáre so sebou.

„Aaaaa!“ kričal som. Konáre boli ostré, úplne mi dorezali celý chrbát a vtom som dopadol tvrdo na zem. Náraz bol dosť silný, vyrazil mi dych. Začiernilo sa mi pred očami.

„Peter? Si v poriadku? Počuješ ma?“ ozval sa mi pri hlave hlas Lauren. Ako stihla tak rýchlo zliezť?

Stále mi robilo problém sa nadýchnuť, no konečne som chytil dych. Prudko som sa nadýchol. Otvoril som oči. Lauren sa nadomnou skláňala a uprene ma pozorovala.

„Hej,..myslím,...že..som,“ odpovedal som jej, trošku s ťažkosťami. Chcel som sa posadiť, no nepodarilo sa mi. No Lauren na tú chvíľku, keď som sa na chvíľu odklonil zahliadla môj chrbát. Prudko sa strhla.

„Čo je?“ spýtal som sa.

„Tvoj, tvoj chrbát je úplne...úplne doráňaný,“ odpovedala s habkaním.

„Môžeš sa otočiť?“ spýtala sa ma.

„Myslím,..že hej.“ Prevrátil som sa.

Dlho bolo ticho. Lauren na mňa iba hľadela s nemým úžasom.

Už som to nevydržal: „Lauren?“

Ticho.

„No tak, Lauren..“ bol som netrpezlivý.

„Mys-myslím, že, že sa môžeš posadiť,“ stále sa zakoktávala. Bol nezvyčajný jav, vidieť sebavedomú Lauren prekvapenú a habkať.

Mala pravdu. Posadil som sa bez ťažkostí. Žiadnu bolesť som necítil.

Vtedy Lauren prehovorila: „Iní na tvojom mieste by boli možno aj mŕtvi. Bol to poriadny pád.“ Stále na mňa vyjavene hľadela.

„Tak už mi povieš, čo sa stalo?“

„Nooo, tak ty si spadol asi tak z 10 metrovej výšky. Zrážal si veľa konárov, ktoré ťa úplne dorezali. Mal si strašne krvavý chrbát, kožu na niektorých miestach až úplne pretrhnutú. A-a potom no, tie rany zmizli, akosi sa zacelili, krv akoby vsiakla naspäť.“

„Čo? To si vymýšľaš?“

„Nevymýšľam si! Presvedč sa sám!“ Schytila svoju mačetu a spravila mi dlhú ranu na ramene.

„Čo to robíš?!“ okríkol som ju. Štípalo to. Uprene som sa díval na svoje rameno. Lauren mala pravdu. Bolesť pominula, krv vsiakla naspäť do rany, a tá sa zacelila. Na tom mieste ostala iba nebadaná jazvička.

Nikto z nás nemal slov.

„Toto nie je náhoda, Peter. Toto je dar a pravdepodobne od samotných bohov.“

Zamyslel som sa. Spomenul som si, keď som bol malý, vo svojej izbe som si raz poriadne udrel hlavu o roh stola. Až natoľko, že sa z nej začala valiť krv. Keď som s tým chcel utekať za mamou, v zrkadle som zbadal, že to akosi mizne. Nechal som to vtedy tak, myslel som si, že sa mi to iba zdalo. Takisto včera, keď som prudko dopadol, po nejakom čase mi už bolo dobre. A v čiernej diere. Nezmrštila ma.

„To som tak odolný?“ spýtal som sa.

„Neviem,“ pokrútila hlavou Lauren. „Je ešte niečo podobné? Niečo v čom si odolný?“

Zamyslel som sa.

„Myslím, že áno. Mám veľmi dobrú výdrž. Na telesnej som vždy vydržal najviac ani som sa nezadýchal. Dlhé šprinty mi nikdy nerobili problém. I keď rýchlosť a obratnosť v tomto smere zase nebola moja parketa.“

„Ako dlho dokážeš behať? Skús čo najdlhšie, ako dokážeš behať od toho suchého stromu po tento.“ ukázala za seba. Nebola to najkratšia vzdialenosť.

Pustil som sa do toho. Nevedel som ako dlho behám. Asi dosť dlho. Neviem, ako to Lauren merala.

Zadychčaný som takmer vôbec nebol, keď mi Lauren zakričala: „Už beháš 14 minút!“

Medzitým, kým som behal, Lauren odbehla neďaleko, stále ma sledujúc a čosi začala zbierať z kríkov. Bolo to také malé oranžové. Potom niekam odbehla, nevidel som kam, no o chvíľu sa vrátila s jablkami. Aspoň to tak vyzeralo.

„Máš 21 minút. Dobre,myslím, že môžeš prestať.“

Chcel som jej odvrknúť, či mi má ona rozkazovať, no zahryzol som si do jazyka. Lauren si ma skúmavo premerala.

„Niečo v tom bude. Vôbec nie si zadýchaný ani červený v tvári, žiadne náznaky dlhšieho behu. To sa nám zíde. Tu máš, daj si.“ Podala mi oranžové bobule.

„Čo je to?“spýtal som sa. „ Bobule. Nemá to nijaký názov. Proste ti len dodajú energiu. A tu sú jablká. Tie by si mal poznať aj z vašej planéty.“

„Oh, vďaka.“ Vďačne som do jablka zahryzol. Bolo úžasné, sladké, šťavnaté. Potom som si dal tú bobuľu. Mala kyslastú chuť, no cítil som, ako sa jej šťava rozplynula na jazyku a pocítil som nový príval energie.

„To je dobré,“ povedal som.

„Ja viem,“ odvrkla Lauren. „Treba zbaliť stan, musíme sa vydať ďalej,“ povedala odrazu.

Kým som sa stihol spamätať, Lauren už bola pri stane a začala ho skladať. Prišiel som k nej, no ona len ukázala na vak pri stane. Vzal som si ho na plecia.

„Zahliadla som tu jednu jaskyňu, chcem ju trochu preskúmať,“ povedala, zbalila stan a napchala ho do vaku, ktorý som mal na pleciach. Prehodila si okolo krku luk so šípmi, za opasok mačetu a vydali sme sa na cestu.

Cesta prebiehala ticho, Lauren kráčala sebavedomo, no všade okolo seba švihala pohľadom a bola veľmi ostražitá. Ja som sa zatiaľ snažil napodobniť jej tichú chôdzu. Samozrejme, neušlo to jej pozornosti.

„Ak budeš takto dupať, ďaleko sa nedostaneš,“ povedala.

„Hmm..ako to máš na mysli? A teda ako mám chodiť?“ spýtal som sa nechápavo.

„Nepriatelia na nás všade číhajú, toto by však mala byť menej obývaná oblasť. A musíš dostupovať na špičku, opatrne, vážiť každý krok.“

„Aha, no, pokúsim sa,“ povedal som ostýchavo. Bolo to na mňa priťažké. Mal som pocit, že dupem ako slon. Celú cestu k jaskyni som skúšal túto chôdzu, keď Lauren nečakane zastala.

„Čo je?“

„Pšššt,“ priložila si prst na ústa a pozrela na mňa vraždiacim pohľadom. Až ma striaslo.

„Nemám dobrý pocit. Niečo alebo niekto tu je. Pre istotu buď pripravený,“ šepkala.

Neodvážil som sa ani ceknúť, no nevedel som, ako mám byť pripravený. Ozbrojená bola iba Lauren, ja som mohol tak maximálne utiecť. Zrazu ma len tak-tak minul šíp a zapichol sa do neďalekého stromu. Lauren zaujala bojovú polohu. Prikrčila sa, vytiahla mačetu a ostražito pozorovala okolie. Ja som nevedel, čo robiť. Nechcel som sa pohnúť, aby som nepadol do akejsi pasce. Ďalší šíp sa odkiaľsi vzal, mieril na Lauren, no tá sa skvele uhla. Musela mať vynikajúce reflexy. Lauren sa trochu zamyslene pozrela do jaskyne. Pochopil som. Jediná možnosť je ukryť sa v jaskyni, ak tam nebude neznámych nepriateľov ešte viac. Ani sa na mňa nepozrela, okamžite sa rozbehla do jaskyne, skrútila sa do akéhosi klbka a prekotúľala sa dovnútra. Postavila sa, videl som akési obrysy jej postavy, no nemal som odvahu ísť za ňou. Stále som stál ako prikovaný pri strome. Lauren sa pohla a okamžite sa prepadla kamsi nadol s nečakaným výkrikom. Vtedy som neváhal a rozbehol som sa. No pocítil som čosi niekde na mojom krku. Niečo ostré. Padol som na kolená. Bola to šípka. Upadol som do bezvedomia.

Dodatok autora: Táto kapitola mala byť pôvodne trošku iná, ale potom ma napadlo, že sa poriadne rozpíšem do ďalšej. Takže táto nie je až tak zaujímavá. No dúfam aj tak, že sa Vám bude páčiť. Komentáre a sovky vítam s otvorenou náručou :)

[ » na začiatok « ]