Kapitola:
Pridaná: 15.4.2010, 16:46:21
Čítaná: 1840×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Raniya Richmondová, Severus Snape, Sally, Elis, Gellert Grindelwald
Stručný dej: Po tom, čo na Rokfort zaútočili smrťožrúti, nastáva všade zmätok. Dumbledore dáva Severusovi Snapovi dôležitú úlohu. Musí nájsť tú jedinú osobu, ktorá dokáže rozmáhajúceho sa Lorda Voldemorta zastaviť. Na túto misiu sa vydáva okamžite, avšak, Raniya Richmondová sa mu nešťastnou náhodou pripletie pod nohy a odmiestni sa spolu so svojím profesorom na neznáme miesto. Musia prežiť strastiplnú cestu začarovaným lesom, útok hladných obrov a návštevu hrozného Numergandu, kým si uvedomia, že ich srdcia cestovali od jedného k druhému, aby zistili, že patria k sebe.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Od srdca k srdcu 2 » Od srdca k srdcu 3 » Od srdca k srdcu 4 » Od srdca k srdcu 5 » Od srdca k srdcu 6 » Od srdca k srdcu 7 » Od srdca k srdcu 8 » Od srdca k srdcu 9 » Od srdca k srdcu 10 » Od srdca k srdcu 11 » Od srdca k srdcu 12 » Od srdca k srdcu 13 » Od srdca k srdcu 14 » Od srdca k srdcu 15 » Od srdca k srdcu 16 » Od srdca k srdcu 17 » Od srdca k srdcu 18 » Od srdca k srdcu 19 » Od srdca k srdcu 20 » Od srdca k srdcu 21 » Od srdca k srdcu 22 » Od srdca k srdcu 23 » Od srdca k srdcu 24 » Od srdca k srdcu 25 » Od srdca k srdcu 26 » Od srdca k srdcu 27 » Od srdca k srdcu 28 » Od srdca k srdcu 29 » Od srdca k srdcu 30 » Keby bolo keby

„To bol teda šok,“ pousmeje sa Raniya, keď sa vráti z dlhej cesty minulosti. Hoci odvtedy pretieklo už mnoho vody, veľa sa zmenilo, niektoré pocity zostali. „Nevedela som, čo robiť. Zmätok. Ísť sem, či nie? Ty si ma opustil a ja som nemala dosť síl pozerať sa, čo zostalo z našej veľkej lásky. Len kopa zeme. Pusto v mojej duši....“ Stíchne. Premieta si minulosť.

„Severus, pôjdem. Včera mi Stéphani poslala sovu, vraj dnes príde. Musím ísť vykopať nejaké reďkovky a nakrájať tie moje obrovské tekvice. Ach, keby si len videl, aké sú veľké! Ako dvere! A tá šťava! No mňam. Kiežby si ich mohol ochutnať. Stéphani si ich pochvaľuje, vždy ich chystám špeciálne pre ňu.“

Horko-ťažko vstane, opráši si habit, naposledy sa pohľadom rozlúči s hrobom Severusa.

„Zajtra sa vrátim.“

Stará žena sa pomaly vracia domov, aby mohla stráviť príjemné popoludnie so svojou najlepšou kamarátkou. Ich priateľstvo im vydržalo mnoho rokov, veď obe sa oň neustále starajú.

„Slečna Raniya, napiekla som marhuľovú bublaninu,“ privíta ju Elis. „Pôjdeme aj kopať tie reďkovky? A čo tie tekvice?“

„Stop, stop, nestíham,“ smeje sa Raniya. „Tvoju perfektnú bublaninu? Tú zbožňujem a samozrejme, pôjdeme. Príde Stéphani, tá sa vždy zalizuje až po uši. A to je len krajec chleba s koliečkami zeleniny,“ krúti Raniya nechápavo hlavou, no tvár jej krášli úsmev. Tu je doma.

Opáše si kvietkovanú zásteru okolo bokov a spolu s Elis vychádzajú von pred domček, kde sa už na obdiv vystavujú obrovitánske tekvice i reďkovkové listy. Vezme do ruky motyku, ohne sa koľko jej len chrbát dovolí a už reďkovky vykúkajú von. Elis navyberá zemiaky a o chvíľu je vedro plné zeleniny.

V kuchyni potom vypekajú koláče a pirohy, na večeru zemiaky na smotane a k tomu ako oblohu rajčiny, už spomínané reďkovky a paprika.

„Ustala som, pôjdem si na chvíľu oddýchnuť. Aj ty choď. Treba nám,“ napomenie Raniya až nadmieru energickú Elis, hoci je vidno, že aj ona je unavená. Chvíľu na ňu prísne hľadí a až keď sa Elis previnilo premiestni do svojej izbietky, pomalým krokom vychádza po schodoch do svojej žltej izby. Izby, ktorá ju kedysi dávno prichýlila na pár dní a teraz je jej spoločníčkou na celé dni a osamelé noci.

Sadne si na stoličku a zrakom prebehne po bielom nábytku. Na poličkách stoja vázičky so živými kvetmi, ktoré rozvoniavajú po izbe. Pohľadom spočinie na jednej zásuvke, ktorá obsahuje celý jej život. Unavené kosti ju neposlúchajú, tak využije prútik na privolanie si niekoľko zošitkov, do ktorých si kedysi zaznamenávala svoje pocity, myšlienky, zážitky. Jednoducho denník. Presnejšie Denník starej ženy ako ho ona rada nazýva.

Pritisne si malú knižočku na prsia, privrie oči. Srdce jej znovu silno bije ako vždy, keď sa v spomienkach vracia do časov, ktoré boli príliš ťažké a smutné na to, aby boli skutočné. Siahne do výstrihu a na svetlo vytiahne retiazku. V zošúverených prstoch zviera maličké srdiečko, s láskou naň hľadí. Toto srdce ju navždy spája so Severusom. Raz sa určite stretnú. Verí tomu.

Otvorí jeden zošit a vyberie fotku. So Severusom sa na nej objímajú v zasneženej uličke, na tvárach majú radostné úsmevy. Fotila ich Stéphani, aby ju mohli podarovať Sally a Elis ako vianočný darček . Pohladí ju prstami. Na zem vypadne list. Raniyinou tvárou preletí úsmev. Je to posledná vec, čo jej Severus zanechal. Ľúbostný list. Založí ho do knižočky a pomaly nalistuje zopár strán, zastaví sa na dňoch po Severusovom pohrebe.

29.12. 2002

Rozhodla som sa písať si denník. Je to síce blbosť, môže ho nájsť tá odporná Zita, ale pokúsim sa ho zabezpečiť nejakým kúzlom. Hoci, keď sa nad tým tak zamyslím, čo mám skrývať? Jediné tajomstvo tu už nie je. Zrejme sa mi všetky slová rozpijú od sĺz, no čo mám robiť, keď v duši mám len jedno veľké prázdno? Púšť bez dažďa! Jedinou mojou túžbou je zomrieť! Ísť za Severusom. Nič iné si neželám. Pre Merlina, to chcem tak veľa? Prečo ma musel opustiť práve on? Prečo nie niekto iný? To nie je spravodlivé! Bol mladý, energický. Bol to tak úžasný muž! Tak prečo si ho vzal k sebe? Povedz, prečo? Vezmi si aj mňa! Nemuč ma tu na tomto svete, prosím.

Priznám sa, párkrát som aj uvažovala, že sa zabijem, no akosi mi chýbal dostatok odvahy. Som zbabelec. Stéphani na mňa vtedy tak zvláštne pozrela a keď mi dohovárala, vrieskala som po nej. Viem, som na ňu odporná, no ona to nepochopí. Chcem späť svoj život! Svojho Severusa! Svoju lásku! Skutočne chcem tak veľa?

Raniya sa nadýchne. Ešte teraz má pred očami ten zúfalý pohľad na seba, tie myšlienky, čo jej vírili hlavou. Ešte stále to bolí, no už je to len tupá bolesť. Ako povedal Albus Dumbledore, čas zahojí všetky rany. A mal pravdu. Aj on sa už pobral. No aspoň zomrel dôstojne, v spánku na starobu, nik ho nezabil.

Raniya nalistuje znovu zopár strán.

1.1.2003

Sally zomrela! Moja teta Sally! To je strašné! Keď mi to oznámili, kolená sa mi roztriasli. Prečo ma všetci opúsťajú? Vtedy, keď sme tam boli spolu naposledy, bola čudná, nepoznávala nás, mala silné záchvaty. Bola to predzvesť smrti. Cítim sa ako studňa, plná vody, sĺz. Najradšej by som bola niekde inde.

Dnes som si spomenula ako na mňa raz Severus vrieskal, keď som omylom roztavila kotlík. Samozrejme, nechtiac, no on bol biely od zlosti, sliny prskal všade naokolo. A my sme takmer nevydržali od potláčaného smiechu. Strhol mi body, až 50! A potom som to musela zoškrabávať nechtami zo zeme, lebo to prischlo. Bol to nechutný trest. No teraz by som radšej prijala to ako toto nič.....

4.1. 2003

V noci som sa zobudila na dotyk pier. Snívalo sa mi, že prišiel Severus za mnou a prechádzali sme sa po pláži. Držal ma za ruku, mal ju tak príjemne mäkkú a teplú. Potom mi pozrel hlboko do očí a pobozkal ma. A práve vtedy som sa zobudila. Bol to tak živý sen! Dotkla som sa ich prstami a pred očami sa mi vynorila iná myšlienka, iná scéna. Keď ma Severus prvýkrát pobozkal. Keď mi povedal, že ma miluje. To bolo nádherné. A hlavne dávno. Sú to tak dva týždne, no ja mám pocit, akoby bol preč celú večnosť. A najhoršie je, že aj bude....

Prečo?

26.5. 2013

Skoro som dostala infarkt! Dnes bol za mnou znovu ten chlapík, čo má obrovskú bradavicu s chlpami na nose( tá práca u sv. Munga je niekedy fakt nechutná). Pokúšala som sa ju odstrániť, no vždy mu vznikla na inom mieste. Dala som mu na to teda masť a šla som ho odprevadiť. Keď som si stala medzi dvere, pohľad mi padol na bledého muža s čiernymi vlasmi, v dlhom čiernom plášti! Kolená sa mi podlomili , srdce sa rozbúšilo.

„Je vám dobre, slečna?“ spýtala sa ma jedna sestrička. „Ste nejaká bledá.“

„Áno, len....zdalo sa mi, že som niekoho zazrela.“ Niekoho, kto už nežije, dokončila som v duchu. Musela som si ísť sadnúť a napiť sa ohnivej whisky. Na posilnenie.

Poobede som šla na hrob. Ak by sa vrátil, šiel by za mnou. Viem to.....

Raniya položila knižku na stôl. Oči jej slzili od námahy. V izbe bolo šero. Je príjemné sem-tam sa vrátiť do minulosti. Zopakovať si to, čo som už zažila. Oživiť spomienky. Teraz už nič nezažijem , ale vtedy toho bolo hodne. Možno keby som žila znovu v tom istom čase, urobila by som veci tak isto. Hoci, niektoré veci by som asi opravila. Zareagovala skôr, nedala sa. Predovšetkým pri jednej veci. Tá ma stále mrzí a vždy aj bude. To už nenapravím. No, dnes už veľa nenačítam, budem zajtra. Teším sa. Môj denník starej ženy. Mám šťastie, že naše priateľstvo so Stéphani sme stihli zachrániť. Vtedy.... Počkať. nemala tu už náhodou byť?

Raniya zdvihla hlavu. Trochu sa pri tom zabudla, no Stéphani nezvonila, to by počula. Už je osem hodín a jej nikde. Mala prísť o 18:00. Zvláštne. Nikdy predsa nemešká.

Zišla dolu. Elis nikde. Zamierila teda do jej izbietky.

„Ach, slečna Raniya, ospravedlňte ma, zaspala som,“ vyskočila Elis z postele.

„Nie, nie, môžeš spať ďalej. Aj ja pôjdem, len som chcela vedieť, či náhodou neprišla Stéphani.“

„Nie, neprišla ani nik nezvonil.“

„Zvláštne,“ povedala Raniya skôr pre seba. „Tak dobrú noc.“

Musím zistiť, kde je, prečo neprišla, povedala si Raniya v posteli, položila okuliare na denník a schúlila sa pod periny. Zajtra..... Zistím to. Kde je?

[ » na začiatok « ]