Kapitola:
Pridaná: 13.4.2010, 15:50:10
Čítaná: 1486×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Raniya Richmondová, Severus Snape, Sally, Elis, Gellert Grindelwald
Stručný dej: Po tom, čo na Rokfort zaútočili smrťožrúti, nastáva všade zmätok. Dumbledore dáva Severusovi Snapovi dôležitú úlohu. Musí nájsť tú jedinú osobu, ktorá dokáže rozmáhajúceho sa Lorda Voldemorta zastaviť. Na túto misiu sa vydáva okamžite, avšak, Raniya Richmondová sa mu nešťastnou náhodou pripletie pod nohy a odmiestni sa spolu so svojím profesorom na neznáme miesto. Musia prežiť strastiplnú cestu začarovaným lesom, útok hladných obrov a návštevu hrozného Numergandu, kým si uvedomia, že ich srdcia cestovali od jedného k druhému, aby zistili, že patria k sebe.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Od srdca k srdcu 2 » Od srdca k srdcu 3 » Od srdca k srdcu 4 » Od srdca k srdcu 5 » Od srdca k srdcu 6 » Od srdca k srdcu 7 » Od srdca k srdcu 8 » Od srdca k srdcu 9 » Od srdca k srdcu 10 » Od srdca k srdcu 11 » Od srdca k srdcu 12 » Od srdca k srdcu 13 » Od srdca k srdcu 14 » Od srdca k srdcu 15 » Od srdca k srdcu 16 » Od srdca k srdcu 17 » Od srdca k srdcu 18 » Od srdca k srdcu 19 » Od srdca k srdcu 20 » Od srdca k srdcu 21 » Od srdca k srdcu 22 » Od srdca k srdcu 23 » Od srdca k srdcu 24 » Od srdca k srdcu 25 » Od srdca k srdcu 26 » Od srdca k srdcu 27 » Od srdca k srdcu 28 » Od srdca k srdcu 29 » Od srdca k srdcu 30 » Keby bolo keby

Raniya unavene otvorila oči. Malátne sa rozhliadla okolo seba. Tak rada by si ešte ľahla a spala ďalej! No vedela, že keď už raz oči otvorila, darmo by sa nútila do spánku. Pomaly sa posadila na posteli, jemne si popreťahovala údy a aj napriek márnej túžbe po spánku, jej tvár zjemnil úsmev. Dnu sa vlievalo slnečné svetlo a osvetľovalo žltú izbu. Ako ju len milovala! Táto izba sa jej tak vryla do srdca, že na nej nezmenila absolútne nič, len zopár kníh pribudlo do políc.

Došuchtala sa ku skrini a vybrala si fialkový habit. Pomalými pohybmi sa prezliekla z nočnej košele do domáceho oblečenia. Potom, ako každé ráno, pristúpila k zrkadlu, ktoré mala zavesené na stene, aby si očesala tých pár bielych vlasov, čo jej ešte zostalo. Osem krížikov na chrbte je už dôstojný vek, tak je obdivuhodné, že i napriek tomu si dokázala vlasy vyčesať do hladkého drdolu. Zopár kučierok jej padalo do čela.

„No, Raniya, už je z teba stará žena,“ usmiala sa na seba a pozorovala jemné vejáriky, ktoré jej lemovali oči i pery, kde-tu sa na tele objavili starecké škvrny. No zelené oči si zachovali svoju iskru ešte z mladosti.

Pokrútila hlavou a vybrala sa dolu za Elis. Tá sa o ňu starala rovnako oddane ako kedysi o slečnu Sally.

„Želám vám dobré ráno, slečna Raniya,“ usmial sa starý domáci škriatok a položil na stôl lievance s lekvárom a džbán tekvicového džúsu.

„Ďakujem.“

Spoločne si sadli za stôl a veselo raňajkovali. Túto tradíciu zaviedla Raniya. Nechcela sedávať pri stole sama a Elis bola pre ňu odjakživa ako člen rodiny.

Raniya si utrela z hornej pery oranžový pásik z džúsu.

„Dnes pôjdem na hrob.“

Elis len prikývla, jej pani toto robila pravidelne. Kedysi to nebolo tak často, akoby každou návštevou hrobu jej milého strácala silu i chuť do života, no s pribúdajúcimi rokmi sa to stalo každodennou náplňou Raniyinho dňa. Na celý deň sa vytratila k vodopádu a pri hrobčeku presedela celé hodiny, rozjímala, spomínala, čerpala silu do nového dňa. Bola to pre ňu jediná radosť na tomto svete. Jej rodičia ju opustili už dávno a okrem jej priateľky Stéphani, ktorá k nej pravidelne chodievala na návštevu, jej už nik nezostal.

Stareckým krokom sa vybrala dlhým úzkym chodníčkom do lesa, predierala sa tou známou húštinou, až sa pred ňou zjavilo jazierko s vodopádom a obrovský dub obkolesený zlatým dažďom. Dub bol mohutný, vysoký, rozvetvený. Popukaná drsná kôra svedčila o tom, že aj on si už čo-to prežil. Búrky, choroby, škodcov. Bol akoby odrazom Raniyinho života. Raniya ho tu vysadila pred 63 rokmi a pravidelne sa oň starala, za čo sa jej odmenil chládkom v horúcich dňoch. Pripomínal jej starého priateľa, ktorý sa na ňu usmieva, chráni ju, záleží mu na nej.

So smutným úsmevom pozrela na hrob. Zlaté písmená Severus Snape svietili aj teraz rovnako žiarivo ako aj vtedy, pred mnohými rokmi.

„Ahoj, láska,“ prihovorí sa mramoru, mávne prútikom a vo vzduchu sa zjaví krásna kytica orchideí. Položí ju na hrob a s námahou sa postaví. V poslednom čase cíti často bolesť v krížoch, ktorá jej vystreľuje až k hlave. Poobzerá sa okolo seba, hľadá kameň, na ktorom sedáva.

„Accio, kameň!“

O pár sekúnd je na mieste. Raniya si naň zloží svoje staré kosti a prihovorí sa náhrobnému kameňu.

„Mal si pokojnú noc? Ja áno, len tie kríže, spomínala som ti. V noci ma chytil asi trikrát záchvat silnej bolesti. Áno, ja viem, čo by si mi na to povedal,“ smutne sa usmeje Raniya, „no nechcela som Elis budiť, aj keď by to určite urobila veľmi rada. No aj ona už chradne. Vidím to na nej. Už nemá také rýchle a pohotové pohyby. Bojím sa, že ma za chvíľu opustí aj ona. Zostanem tu sama.....“

Raniya stíchne a s rukou položenou na chladnom mramore sa stráca v spomienkach. Minulosť ju vťahuje do seba ako vysávač a ona je späť v období, ktoré sa s ňou nemaznalo. V období, keď jej osud prichystal ďalší úder.

* * * * * * * *

Raniya apaticky ležala na posteli, pozerala na závesy, rozvešané okolo postele. Vedľa šuchotala Zita s perinami. Otvorila okno dokorán, aby sa dnu dostal čerstvý vzduch. Nevšímala si zastrenú posteľ. Raniya sa takto správala už dva týždne. Všetci okolo nej chodili ako okolo chorej a ju to privádzalo do vývrtky. Nad ňou nikdy nikto takto nepremýšľal. Vždy jej len povedali „toto musíš,“ „toto nesmieš“ a „toto urobíš“. Nemohla sa sama rozhodnúť, nedbali o ňu. A tu zomrie niekto úplne iný a predsa sa všetka starosť preniesla na Raniyu! Dovtípila sa, že medzi ňou a Snapom niečo bolo, no na svete je predsa toľko skvelých chalanov! Stačí sa obzrieť a siahnuť! A nie nariekať za jedným chlapom, čo sa už nevráti.

Raniya sa pohla. Dnes mala mať o 10:00 stretnutie s Dumbledorom. Ak to chce stihnúť, musí sa pozviechať. Všetko jej dlho trvá, ísť sa jej tam vôbec nechce, no musí, je to riaditeľ. Odhrnula záves a stretla sa so Zitiným previnilým pohľadom. Naplašila sa, že zistila, o čom doteraz premýšľala a bude ju chcieť prekliať. No Raniyi, aj keby o tom vedela, by to bolo jedno. Absolútne ju nezaujímalo, čo si myslia ostatní. So svojím žiaľom sa uzatvárala do seba čoraz viac a viac, nikoho si nepúšťala k telu ani Stéphani.

Trochu si prehrabla vlasy, ošpliechala tvár studenou vodou a vydala sa do Dumbledorovej pracovne. Kamennej príšere povedala heslo, točitým schodiskom sa vyviezla až hore a zaklopala.

„Ďalej,“ ozvalo sa zvnútra.

Raniya vstúpila snu a prekvapene zastala. Vo vnútri boli Dumbledore, jej rodičia a nejaký pán v purpurovom plášti.

„Dobrý deň,“ vykoktala. Toto zoskupenie ju zaskočilo. Dumbledore jej oznámil, že jej chce niečo dôležité oznámiť, no toto už vyzeralo ako úradná schôdzka.

„Dobrý deň aj tebe, Raniya,“ ozval sa Albus vľúdne a ukázal jej na volnú stoličku pri stole. „Cítiš sa dobre?“ Znepokojene si ju premeral.

„Áno,“ vzdorovito odvetila Raniya a sadla si. Vedela, že túto lož hneď prekuknú, no ako sa má cítiť, keď Severus zomrel? Tvár bledá ako smrťka, čierne kruhy pod očami a nesmierna vychudnutosť svedčili o tom klamstve, no nik na to tentoraz nepovedal.

„V poriadku. Tak teda začneme. Oznámil som ti, že mám pre teba správu. Tou správou je, že slečna Sally pred štyrmi dňami zomrela.“

Raniyine oči sa naplnili slzami. Čože? To snáď nie je možné?! Teta Sally! Zomrela! Prečo ma všetci opúšťajú naraz? Najprv Severus, teraz Sally. S koho smrťou sa budem musieť ešte popasovať?

„Je to veľmi smutné. No našla sa jej posledná vôľa a niečo ti odkázala.“

„Mne?“

„Ó, áno.“

„Mne? Čo? A prečo?“ Raniya nerozumela. Čo také jej mohla odkázať?

Dumbledore pozrel na pána v purpurovom, ten vstal, odkašľal si, rozvinul zvitok pergamenu a začal čítať.

„Posledná vôľa a testament Sally Eillen Grindelwaldovej.

Raniyi Richmondovej zanechávam svoj biely domček v Dessirrée Artemis, aby vedela, že svetlo vždy zvíťazí nad temnotou, láska nad smrťou a dobro nad zlom.

Viem, že ho bude milovať tak, ako aj ja počas môjho života. Uži ho v šťastí

27.12.2002"

Prítomným sa zaleskli v očiach slzy. Ach, drahá Sally. Zanechala mi svoj dom, ten nádherný dom, ktorý si pamätá tak veľa dobrého, krásneho a..... Po lícach jej stekali slzy. Sally vedela, čo Raniyi urobí najväčšiu radosť, po čom najviac túži. Že láska premôže smrť, dobro zlo a svetlo porazí temnotu. Po prvýkrát sa na jej tvári zjavil slabý úsmev.

„Bola to neuveriteľná žena. Úžasná a vždy vedela čo povedať, čím človeka rozosmiať, či podporiť. Bude mi chýbať.“

„Aj mne,“ ozval sa ticho Albus.

„Treba mi to ešte podpísať,“ prehodil pán v purpurovom a tak Raniya i jej rodičia napísali svoje meno na určené miesto a Dumbledore ako svedok tiež.

„Tak ja idem, Albus. Mám ešte nejaké vybavovačky,“ poskladal chlap pergamen a zamieril k dverám. „Dovidenia.“

„Dovidenia.“

„Raniya, tým, že si zdedila Sallin dom ti patrí aj Elis. Hoci je zmorená zo smrti slečny Sally, odkazuje, že sa teší na svoju novú pani. Takže ak chceš, môžeš tam i naďalej tráviť víkendy a po skončení školy sa aj presťahovať,“ pousmial sa Dumbledore. „Dom je celý tvoj. Ja musím ešte niečo prebrať s tvojimi rodičmi. Tak ak chceš, môžeš ísť.“

„Idem. Dovidenia.“

Na schodoch zastala. Sally to urobila pre mňa. Aby som mohla byť so Severusom stále. No ja neviem, či to chcem. Neviem, či budem schopná pozrieť na jeho hrob. To nedokážem. Všetko je tu cudzie, keď tu nie je on.......

[ » na začiatok « ]