Kapitola:
Pridaná: 8.4.2010, 18:33:34
Čítaná: 1337×
Hodnotenie: (počet hlasov: 16)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Albus Dumbledore, Minerva McGonagallová, Barty Crouch,
Stručný dej: Čo by sa stalo, ak by mali Albus a Minerva dcéru? Aká by bola?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » (bez názvu) 2 » (bez názvu) 3 » (bez názvu) 4 » (bez názvu) 5 » (bez názvu)

Myslíš si, že mŕtvi, ktorých milujeme, nás niekedy naozaj opustia? Verím, že si ich jasnejšie než kedykoľvek predstavujeme práve vtedy, keď nám je najťažšie.

prof. Albus Dumbledore

Ponáhľala sa chodbami Rokfortu k veľkým dvojkrídlovým dverám. Srdce jej divo bilo, no vedela sa kontrolovať, dokázala sa upokojiť tak ako už veľakrát. Nič hrozné sa nedeje. Nie, kým je tu Dumbledore.

Vyšla na trávnik a zamierila ku skupinke študentov pod Astronomickou vežou. Čo tam teraz hľadajú? Majú byť v posteliach, veď v Rokfotre môžu ešte vždy byť nejakí Smrťožrúti!

„Rozíďte sa do svojich klubovní, študenti!“zavelila ešte skôr ako sa dostala k nim.

Nikto sa ani nepohol.

„Profesorka...“zašepkala jedna študenta trasúca sa v nočnej košeli. Cez plecia mala prehodený ľahký plášť a podopierala sa o svoju spolužiačku. Hlas sa jej zlomil, no nebolo treba vysvetľovať.

V žiare zelenej trblietajúcej sa lebky ležalo na zemi bezvládne telo.

„Albus,“neveriaci zašepkali jej skrehnuté pery.

Niekto ju zachytil za ruku. Cítila telplý dotyk a na tvári ju pošteklili dlhé vlasy. Hagrid zavlykal. „Je to hrozné, pani profesorka... profesor Dumbledore...“

Minerva starostlivo odvrátila pohľad. Podarilo sa jej zatlačiť slzy tisnúce sa do očí, ale vedela, že len čo otvorí ústa, vykríkne od bolesti.

***

Minerva McGonagallová mala dvanásť rokov. Po prvý raz nasadla v Rokville do kočov bez záprahu a tak sa dopravila do Rokfortu ako „veľká žiačka“. Dychtivo čakala na nový školský rok v obkľúčení vysokých hradných múrov, kde našla svojich najlepších priateľov. Tmavohnedými korálikovými očali blúdila po začarovanom strope Veľkej siene. Nad ich hlavami pršalo ako z krhly, ale na stoly nedopadla ani kvapka vody. Zato veľké žiarivomodré a oslňujúco žlté blesky osvecovali sieň rovnako ako odkrývali okolité kopce.

„Pozri, Mierva,“zavolala na ňu Diana, o rok staršia kamarátka a hodila hlavou k profesorskému stolu. Napravo od nervózneho profesora Dippeta sedel úplne nový profesor. Dlhé hrdzavohnedé vlasy mu siahali po plecia, okolo priateľkého úsmevu pohrávala malá vkusná briadka a za polmesiačikovými okuliarmi sa skrývali prekvapivo modré oči.

„Kto je to?“spýtala sa Minerva so zvyčajným záujmom o nové veci. Premeriavala si nového profesora ako neskutočne zaujímavú knihu, ktorú by rada prečítala, no nevie, či nie je zo zakázaného oddelenia.

„Uvedomuješ si, že tu nie je profesor Bourne?“zašepkala Diana.

Minerva konečne úplne odtrhla zrak od nového profesora a prezrela si celý stôl. Staručký učiteľ Transfigurácie tu naozaj chýbal.

Priniesli Triediaci klobúk a stolček. Do siene sa nahrnuli prváci. Triedenie nových študentov bolo každoročnou tradíciou a slávnostnou udalosťou. Triediaci klobúk len minulý rok zaradil Minervu do Chrabromilu. Čudovala sa sama sebe. Chcela si zaslúžiť Bystrohlav a verila, že tam aj pôjde. Bystrohlav by pre ňu znamenal výhru, najvyššiu poctu. Patrila by medzi najlepších študentov...

Konečne si sadol aj posledný prváčik a profesor Dippet vstal. Ako každý rok, aj teraz sa rozrečnil na všetky možné strany, ktoré sa týkali učenia, Rokfortu a školského pariadku, ktorý takmer celý prečítal. Študenti zívali a nespokojne štrngotali príborom, aby prehlušili škvŕkajúce bruchá.

„... a napokon, milí študenti, vám musím oznámiť,“riaditeľ konečne odložil školský poriadok a usmial sa na nového kolegu. „... že profesor Bourne odišiel do dôchodku a na jeho miesto učiteľa transfigurácie nastúpil profesor Dumbledore.“

„Dumbledore,“zopakovala Minerva.

Albus Dumbledore vstal a úklonom pozdravil tlieskajúcich študentov.

„No jasné, že je to Dumbledore,“spomenula si Diana na meno chlapíka, ktorého videla v novinách len pred pár dňami. „To som na neho zvedavá.“

„Zase sa učíš, Min?“zoširoka zazívala Diana v kresle a ponaťahovala si ruky.

„Nie. Ja sa učím ešte stále,“opravila ju Minerva nervózne. „Nemôžem prísť tomu zaklínadlu na koreň.“

Di vzala jej učebnicu transfigurácie a prelistovala pár strán. „Prisahám, že keď som bola ja druháčka, toto kúzlo sme robili až po vianociach. Ešte si to presne pamätám, pretože Staviemu ušla žaba a zasiahol Lannu, to si mala vidieť.“

„Určite to bolo zábavné,“pritakala Minerva nervózne.

„Prečo to preberáte už teraz? Dumbledore nevyžaduje až tak veľa... teda aspoň od nás.“

Minerva chytila žabu, ktorá sa snažila zoskočiť zo stola a starostlivo ju prifľaskla naprostred stola s takým hrozivým pohľadom, že žeba sa ani nepohla. „Ešte ho nepreberáme, ale chcem ho vedieť.“

Di odložila knihu. Vstala, schmatla svoju tašku a s ďalším zívnutím sa ospravedlnila.

„Keby si to potrebovala, tak ti pomôžem, ale som príliž unavená. Dobrú noc.“

„Dobrú,“zavolala za ňou Minerva.

Cez klubovňu prebehol hlúčik tretiačok. Uháňali za Dianou a ešte keď stúpali po schodoch bolo počuť ich hlasy.

„Prečo s ňou strácaš čas, Di?“pýtala sa jedna. „Je divná...“

„Totálna šprtka,“dodala ďaľšia.

Všetky sa zasmiali.

Minerva sa ich snažila ignorovať. Už dávno prestala túžiť po tom, aby sa jej neposmievali. Teraz si želala, aby si na ich poznámky a ohováranie zvykla natoľko, že ju nebudú bolieť. Jediné čo vedela, že sa nikdy nestane bolo, prianie, aby medzi ne zapadla. Radšej na to ani nemyslela. Na svoj vek bola veľmi bystrá, no na to, aby sa kamarátila so staršími dievčatami priveľmi malá.

„Máte pravdu, preháňa to,“zašepkala Diana dramaticky a s ešte väčším smiechom sa vrútili na internát.

Žaba využila chvíľku jej nepozornosti a jedným skokom sa ocitla pod kreslom. Minerva ju však viac nesledovala. Dianine slová ju príliž boleli. Zastrčila si prútik do vyrezávaného puzdra na ruku, ktoré dostala minulé Vianoce od otca ako rodinné dedičstvo a vybehla z klubovne.

Po dlhom a bezcieľnom blúdení chodbami školy sa rozhodla nájsť niektorú z učební, aby mohla pokračovať v precvičovaní transfigurácie. Chcela sa upokojiť. Nevýslovne túžila, aby tu bol niekto s ňou.

Kedysi si často si predstavovala, že sa k nej z tmy načahujú neexistujúce ruky. Že neznámy hlas šepká jej meno. Niekto ju má skutočne rád... Predstavovala si, ako k nej niekto kráča s nefalšovaným úsmevom priateľstva, s úsmevom, ktorý hovorí, že všetko bude dobré, pretože „máš predsa mňa“.

No nikto neprichádzal a tak sa postupne zbavila aj svojich predstáv. Zbytočne ju trápili, dávali jej nádej, ktorú si sama odopierala. Vedela, že nikto taký tu nie je. Zatiaľ.

Vkĺzla do prázdnej triedy, mávnutím prútika a slabým šepotom rozsvietila lampáš nad katedrou a sadla si za učiteľský stôl. Zdal sa jej zbytočne veľký a keď priložila malé dievčenské dlane na teplé drevo zalial ju pocit nádeje. Nachádzala sa v učebni transfigurácie. Za týmto stolom stedával Albus Dumbledore – jej najobľúbenejší profesor.

Ešte raz prešla rukou po dreve a siahla po svojm prútiku.

„Dobrý večer, slečna McGonagallová,“ozval sa od dverí známy mäkký mužský hlas.

Rýchlo zdvihla pohľad a zoskočila zo stoličky.

Zo šera na druhej strane triedy sa k nej približoval profesor Dumbledore. Na sebe mal bledomodrý nočný plášť a teplé papuče. Tvárou mu pohrával úsmev, iskričky poskakovali v očiach.

„Dobrý večer, pán profesor,“odzdravila.

Snažila sa netváriť previnilo, hoci vedela, že by mala byť v klubovni. Bolo dávno po večierke a ona nikdy neporušovala pravidlá.

„Hľadali ste ma, Minerva?“spýtal sa milo.

Minerva prekvapene pozrela do jeho tváre. Začervenala sa – jemne a nenápadne akoby jej lícami preletela iskrička – a odvrátila pohľad k zemi.

„Nie, pane,“odvetila.

„Myslel som so, že nie,“ Dumbledore sa usmial. „Len tak mi to napadlo, keď ste v mojej triede.“

Sadol si do prednej lavice so zadumaným výrazom. Minerva stále stála pri katedre s rukami za chrbtom a neúprosne pozerala do zeme v očakávaní trestu.

„Nepredvediete mi, prosím, vaše nádherné Feraverto, ktorým ste očarovali splužiakov pri raňajkách? Tá sova bola síce značne prekvapená, ale ja som bol ešte viac,“požiadaj ju znenazdajky profesor.

Minerva pokrútila hlavou. Zdalo sa, že profesor prejavuje živý záujem o jej transfiguračné schopnosti, mala by sa tešiť, veď všetko to robí len kvôli tomu. Túžila, aby vynilka natoľko, že si ju bude všímať. Chcela sa dostať bližšie k tomuto veľkému človeku a predsa – teraz, keď ju o to sám žiada – nemá nejmenšiu chuť predviesť mu nejaké kúzlo.

„Škoda,“zašepkal Dubledore s výrazom, akoby práve oznámili, že sa nebude konať jeho obľúbené divadelné predstavenie. „Naozaj som to chcel vidieť. Ale čo sa deje, Minerva? Vy plačete?“

Minerva si rýchlym pohybom zotrela slzy. Zaťala zuby, zatvrdila si tvár ako mramorová socha a pohliadla profesorovi do očí.

„Nie, pán profesor.“

Dumbledore si preplietol dlhé tenké prsty pred očami. Pousmial sa a s pochopením prikývol.

„Niekedy sme odsudzovaní za to, čo je našou najväčšou cnosťou. Mnohí túžia po tom, čo je nám len na obtiaž.“

Ešte chvíľu čakal, či chce Minerva niečo povedať, no keď s nezmeneným výrazom sledovala jeho prsty, usúdil, že je čas ísť spať.

„Teraz vás odprevadím do klubovne, slečna. Nášmu pánovi školníkovi by sa nepáčilo, keby ste sa tu potulovala sama po večierke. Súhlasíte?“

„Áno, pane,“hlesla Minerva a snažiac sa nezabudnúť presné znenie jeho slov, ho nasledovala dlhými rokfortskými chodbami. Až pokiaľ neprišli k portrétu Tučnej panej, mlčali. Vo vzduchu sa však nevznášala atmosféra napätého ticha, naopak, mlčanie bolo akýmsi zvláštnym spôsobom nevyhnutné a akékoľvek narušenie sa zdalo nevhodné.

„Dobrú noc,“zašepkal Dumbledore pri portréte so známym úsmevom.

„Dobrú noc, pán profesor,“odvetila, nahlásila heslo a keďže sa Tučná pani rozhodla tej noci takisto ponocovať, bez problémov sa dostala do klubovne.

Venovanie: Adne V. Dumbledore, pretože má veľmi rada Dumbledora a už teraz odporúčam poviedku, ktorú o ňom napíše!

[ » na začiatok « ]