Kapitola:
Pridaná: 7.4.2010, 14:35:27
Čítaná: 1503×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mia
Stručný dej: O dievčati so zvláštnymi snami...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ona 2 » Pochyby 3 » Blúdenie detstvom 4 » Prebratie

-Ďakujem ELIZABETH za beta reading-

Čo to len mohlo znamenať?

Sediac na kraji stoličky, začala som si hrýzť pery. Niekde predo mnou fyzikár písal dlhé vzorce na tabuľu, ale ja som nebola v stave sa na to sústrediť. Ani ceduľky pod lavicou, ktorú mi tam strčila spolužiačka som sa ešte ani nedotkla. Miesto toho som sa zaoberala svojim snom.

Bola tam Ona. Vždy to bývala len Ona. Sprevádzala ma už od detstva, tak presne to už ani neviem. Keď som ešte bola malá, som sa tých snov bála a bývala som hore celé noci. Rodičov o chvíľu začalo diviť, prečo som v noci nespávala, tak som im všetko do detailu porozprávala, lebo som bola malá a nevedela odhadnúť následky tohto činu. Začali si robiť starosti o moje zdravie, tak ma vláčili po kadejakých psychológoch, ktorý so mnou jednali ako s duševne postihnutým človekom. Hovorili, že vraj mám určitú poruchu a potrebujem odbornú pomoc. Onedlho sa aj rodičia ku mne začali správať čudne a neprestajne ma kŕmili liekmi, ale nič nepomohlo proti mojím snom. Medzičasom som si na sny zvykla, ale oni nič také nechceli počuť. Tak som tomu spravila koniec tým že som ích presvečila, že sa mi už nič zle nesnívalo. Uverili mi to, poďakovali psychológom za dobrú spoluprácu a chválili účinnosť liekov. Nikto na to neprišiel, že som vtedy nepovedala pravdu a odvtedy som o mojich snoch už nikomu nehovorila.

Bolo to čudné. Sníva sa mi o Nej už nepočetné roky, ale napriek tomu sa mi zdalo, že ju vôbec nepoznám. Nedá sa povedať, že mi je úplne cudzia, jej túžba po voľnosti a vzťah ku prírode je neprehliadnuteľný. Však sa mi za celý čas nepodarilo, úspešne si spraviť o Nej obraz. Práve sa mi zdá, že ju viem odhadnúť a že ma tak ľahko už neprekvapí, vtom spraví ďalšiu noc niečo, čo by som od nej nikdy nebola čakala. A presne takéto prekvapenie som zažila dnes v noci.

Zbožňuje prírodu. Keď je zavretá, trpí. Keď je vonku, výska od radosti a skáče ako malé dieťa. Teší sa z každého okamihu v prírode. Ale tento krát nevýskala, nepovedala ani slovo. Celý čas bola ticho a nechala na seba pôsobiť čaro prírody. V živote som ju nevidela takú unesenú, vyzerala totálne…mimo. Bolo by nesprávne súdiť, že kvôli chýbajúcemu prejavu radosti z prírody sa tešila menej ako zvyčajne. Skôr opačne, bola v takej vášni, že sa jej nedalo vydať žiaden zvuk. Radosť, ktorú vtedy prežívala bola na inej úrovni, ešte o stupeň vyššie.

Toto ale nebolo to, čo mi nešlo z hlavy. Na takéto prekvapenia som si už dávno zvykla. Musela som priznať, že Ona je jedinečný človek, ale zatiaľ sa v mojích snoch ešte nič nestalo, čo by v skutočnosti nebolo možné. Však vtedy, keď ju vietor nadvihol do vzduchu a vyniesol ponad koruny stromov, to vyzeralo dosť zvláštne. Žeby skutočne lietala ponad stromy, alebo mala len ohromne živú fantáziu? na túto otázku som nepoznala odpoveď.

Zrazu ma niečo drglo do pleca. Naľakaná som sa pozrela dopredu. O pár sekúnd som zistila, že som sa nachádzala v škole na hodine fyziky. Pán profesor mal upretý zrak na mňa. Celá trieda na mňa civela s očakaním. Ja som si ale nemohla spomenúť, čo sa udialo za poslednú pol hodinu.

„Emília, mohla by si nám povedať výsledok tretiého príkladu?“ zopakoval fyzikár.

Spolužiačka mi nenápadne prisunula svoj zošit. Rýchlo som prečítala jej výsledok tretej úlohy. Fyzikár sa pozrel do podkladov.

„Emília, ten príklad sme riešili pred pol hodinou. Môžeš mi vysvetliť, čo si doteraz robila?“

Sklonila som hlavu. Nevedela som, ako na to odpovedať.

„Nedávala si pozor, všakže. Ja toto tolerovať nebudem. Na prvý krát dostaneš iba zápis do triednej knihy, ale nabudúce ti dám dvojku zo správania. Žiaci, ktorý nedávajú pozor, na gymnáziu nemajú čo robiť.“

Sklopila som zrak a zvyšok hodiny som si poslušne robila poznámky. Zápis je momentálne to posledné, čo potrebujem. Tak isto málo som sa tešila na koniec hodiny, kedy iste za mnou dobehne celá trieda, hlasy „Mia, Mia! Nad čím si rozmýšľala celý čas?“ mi budú hučať v ušiach do večera. Potom možno nájdem trochu kľudu, ktorý mi nebol dopriaty ani vo dne ani v noci. Môžem byť sama sebou, ja Mia, Mia zasnívaná.

[ » na začiatok « ]