Kapitola:
Pridaná: 6.4.2010, 21:20:40
Čítaná: 683×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Ataira Malousová, Dumbledore, Severus Snape
Stručný dej: Profesor Dumbledore znova zháňa učiteľa OPČM. Nik lepši ako Ataira Malousová mu nenapadne. Vyštudovala strednú školu a vo Fínsku sa na vysokej škole OPČM. Ako to Ataira príjme. Kto z učiteľského zboru ju zaujme a ako sa jej bude dariť s učením?

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ataira 2 » 2.kapitola 3 » 3.kapitola 4 » Severus 5 » 5.kapitola 6 » 6.kapitola 7 » 7.kapitola 8 » 8.kapitola 9 » 9.kapitola 10 » 10.kapitola 11 » 11.kapitola 12 » 12.kapitola 13 » 13.kapitola 14 » 14. kapitola - KONIEC

Takto: ,asdfjôl´ ( tie čiarky) budú vyznačované časti, ktoré si budú posielať myšlienkami

****************************************************

Ataira

*****

Po poriadnej sprche som skončila v kabinete v kresle. Len tak som sedela a rozmýšľala. Po asi pol hodine som išla na obed. Ako splnenie mojej nevyslovenej túžby tam bol už aj Severus.

„Ahoj,“ pozdravila som ho, keď som si sadala vedľa neho.

„Ahoj“ povedal, či skôr zašomral mi naspäť.

„Stalo sa niečo?“ spýtala som sa ho, keď som videla jeho skleslú náladu.

„Ale nič. Mal som menšiu výmenu názorov s Dumbledorom.“

„Týkalo sa to nás?“ Začala som sa báť. Čo ak bude mať niečo proti tomu? Nebola by som schopná sa teraz Severusa vzdať.

„Nie. Neboj sa. Dumbledore proti nám nič nemá.“

Upokojil ma, keď počul čo si myslím.

Ach tá prekliata legilimencia.

„A tak čo sa stalo?“

„Ataira, nechaj to prosím ťa tak.“

Pokývala som plecom a otočila sa na svoj tanier.

Čo sa asi tak mohlo stať? Možno sa niečo stalo u Voldemorta a Dumbledorovi sa to nepáčilo. Alebo...

,Ataira,´ vyrušil ma hlas v mojej hlave. Prekvapene som nadskočila a otočila sa na Severusa. Myslela som si, že to bol on, ale chcela som si to overiť. Jemne prikývol.

,Dumbledore si ťa asi zavolá do kabinetu. Prosím ťa. Pekne ťa prosím, odmietni to o čo ťa požiada.´

,O čo by ma mal žiadať?´ skúsila som mu odpovedať tiež myšlienkami.

Tá legilimencia sa mi asi začína páčiť.

Počula som ako si vedľa mňa povzdychol.

,Bude chcieť, aby si sa pridala k Voldemortovi.´

Tak týmto ma zarazil. Čakala som hocičo, ale toto nie.

,K Voldemortovi? A prečo? Hádam ťa neodhalil a ja mám teraz zastúpiť tvoje miesto.´

,Nie, nie neboj sa, neodhalil ma. Len nám dal úlohu. Každý smrťožrút musí priniesť minimálne jedného nového člena. A Dumbledore chce, aby si to bola ty.´

Poobzerala som sa a zistila, že obed sa už skončil.

,Už by sme mali ísť. Večer ma čakaj. Prídem a porozprávame sa.´

,Dobre.´

Mal pravdu. Hneď ako som vyšla z VS si ma odchytil Dumbledore.

„Ataira, mohla by si prosím ťa ísť na chvíľku so mnou do kabinetu?“

„Áno Albus.“

„Prosím, posaď sa,“ povedal mi, keď sme tam prišli. Poslúchla som a sadla si do kresla rovno oprosti toho jeho.

„Chcem sa ťa na niečo opýtať. Severus mi povedal, že už o všetkom vieš.“

Nebrala som za potrebu odpovedať, tak som iba prikývla.

„Keď sa Severus vrátil od Voldemorta, prišiel mi povedať hlásenie. Tú časť čo ti to vysvetľoval preskočme.“

Pri spomienke zavŕšenia nášho rozhovoru v tom lese som sa začervenala.

„Oznámil mi, že Voldemort poveril svojich smrťožrútov úlohou, aby každý priniesol nejakých nových členov. A práve pre Severusa si ma napadla ty.“

„A ako si to predstavujete? Mám byť ďalší špión?“

„Áno. Aby náhodou nezačal podozrievať Severusa, bolo by to bezpečnejšie.“

Neviem. Stále počujem v hlave Severusove slová, aby som to odmietla.

Dumbledore asi vycítil moju nerozhodnosť, lebo „akože“ len tak medzi rečou poznamenal: „Je to o to súrnejšie, lebo ak by sme nikoho nezohnali, prišli by sme o špióna.“

Týmto upevnil moje rozhodnutie. Či skôr rozhodol za mňa.

„To by ho akože zabil?“

„Áno. Ten, kto mu nikoho neprivedie, zomrie.“

Severus je moje všetko. A ja ho nenechám zomrieť.

„Albus, máte moje slovo. Pridám sa k nemu. Ale teraz ak ma ospravedlníte, musím sa ísť s niekým porozprávať.“

Vybehla som z pracovni a utekala do žalárov. Vedela som, že teraz nemá hodinu, tak som rovno zamierila do jeho kabinetu. Zabúchala som a ani nečakala na pozvanie a vtrhla dnu.

„Plánoval si mi vôbec oznámiť, že ak nikoho nedonesieš, zomrieš?“ zrúkla som na neho, keď som zavrela dvere.

„Ja toho Dumbledora zabijem,“ povedal a začal vstávať. Ja som k nemu pristúpila a zatlačila ho späť do stoličky.

„Nezabiješ. Som rada, že mi to povedal.“

„A čo si mu ty na to povedala?“

„Súhlasila som.“ Očami mu prebehol tieň bolesti.

„Kvôli tomuto som ti to nechcel povedať.“

Chytil si rukou čelo. Zohla som sa nad neho a ďobla ho prstom do hrudi.

„Severus Snape. Láskavo sa to neopováž vyčítať Dumbledovori. Veď by si inak zomrel. A čo by som tu bez teba robila?“

„Vieš si predstaviť, čo je to slúžiť Voldemortovi? Mučenie ľudí, vyzabíjanie celej rodiny. Cruciatus skoro na každom stretnutí.“

Toto mi nespomínal, že ho mučí.

„Ale mne je to jedno. Po prvé. Tým, že budem špiónkou, zachránim veľa druhých životov. Po druhé. Bude to bezpečnejšie pre teba. Keď budú dvaja ľudia vynášať informácie, je vyššia pravdepodobnosť, že nezistí kto. A po tretie,“ a to najhlavnejšie pre mňa. Poslala som mu myšlienkami, „zachránim teba.“

„Chytil ma a posadil si na nohy.“

„Ale Ataira. Ja sa bojím, že o teba prídem. Že sa ti niečo stane.“

„Neboj sa. Viem sa o seba postarať.“

Chvíľu sme nič nevraveli, lebo sme mali jazyky zamestnané inou činnosťou.

„A bude to aspoň pre teba ľahšie. Budeme na to dvaja,“ povedala som mu medzi bozkami.

„Ale budem na teba dávať pozor. Budeme dvaja zaľúbení smrťožrúti.“

Síce sa už nehneval, ale aj tak som z neho vycítila, že mu to nie je jedno. Pozrela som sa na hodinky a vyskočila.

„Meškám na hodinu!“

„Bež už radšej.“

Posledný bozk a vyletela som von ako strela. Zadýchaná som dobehla do triedy, kde žiaci sedeli na svojich miestach. Ospravedlnila som sa za meškanie a začala učiť.

Ako sa blížila nedeľa, a tým môj vstup k smrťožrútom, moja nervozita rástla. Sverus sa ma snažil rozptýliť a upokojiť, ale ako náhle som osamela prišlo to zase.

V ten veľký deň D som nervózne pobehovala po Severusovej spálni. Skoro celú noc sme sa rozprávali. Keď však sme sa zrazu ocitli vedľa seba úplne nahý. Sranda, že si nepamätám, ako sme sa vyzliekli. Asi to bude tým, že som bola plne zamestnaná jeho perami. Toto bolo naše posledné milovanie kým som – nazvime to – normálny človek. Už o niekoľko minút sa stane zo mňa netvor. Dobre. Ja viem. Priveľmi to prežívam. Veď aj Sevrus patrí k smrťožrútom a nie je netvor. To bude asi tým stresom.

Prechádzala som sa a ani si nevšimla kedy vstal aj Severus. Všimla som si ho až keď ma chytil okolo pása a znemožnil mi tak moje pochodovanie.

„Drahá. Ešte sa tadeto párkrát zvrtneš a budem tu mať dieru.“

„Prepáč Sev. Ale som strašne nervózna.“

„Viem. Ale neboj sa, bude to dobré.“

Síce sa snažil aby to znelo úprimne, ale z očí mu sršal strach.

Pritúlila som sa k nemu a oprela si hlavu o jeho hruď.

Nesnaž sa ma upokojiť, keď sám nie si pokojný. Bojíš sa.“ Nebola to otázka, ale konštatovanie.

Ticho si povzdychol a pobozkal ma do vlasov.

„Áno Ataira, bojím sa. Bojím sa toho, že ťa odhalí. Bojím sa, že budeš trpieť, keď ti dá nejakú úlohu. Bojím sa, že ťa bude mučiť. Bojím sa, že zomrieš.“

Odtiahla som sa, položila mu ruku na líce a zadívala sa do očí.

„Neboj sa. Ja to vydržím. A nakoniec budeme spolu oslavovať Voldemortovu porážku.“

Na moment sa naše pery spojili, ale predsa sme to museli prerušiť a vyraziť na raňajky.

Dumbledore tam už sedel a pozeral na nás. Sadli sme si a začali jesť. Skoro na konci raňajok sa Severus chytil za ľavé predlaktie a ja som hneď vedela, že prišiel ten okamžik.

„Je náš čas,“ pošepol mi a pozreli sme obaja na Dumbledora. Prikývol a jeho zvyčajné iskričky v očiach vyhasli. Vyšli sme z VS, vyšli z hradu a chytili sa za ruky. Tak sme prešli až za hlavnú bránu a odmiestnili sa. Pristáli sme pri starom dome. Chcela som ho pustiť, ale ruku mi stále držal.

,Pred Voldemortom a ostatnými smrťožrútmi sme snúbenci. Aby si náhodou nedovoľovali.´

Prikývla som. Náhodou sa mi páči predstava zasnúbenia.

Vošli sme dnu a prešli do protiľahlých dverí. Tam už pri stole sedeli smrťožrúti a za vrchstolom sám Voldemort. Predstúpili sme pred neho a pokľakli.

„Môj pane. Doboľte mi, aby som vám predstavil moju snúbenicu Atairu Malousovú. Je...“

„Ďakujem Severus. Slečna sa predstaví sama. Takže ty si Severusova snúbenka?“

„Áno môj pane.“

„A máš záujem slúžiť mi?“

„Áno môj pane. Je to moja najväčšia túžba. Slúžiť najväčšiemu čarodejníkovi sveta.“

Hlavu som mala čistú a na nič som nevmyslela. Slová ktoré som hovorila sa mi hnusili. Ale musela som.

„Severus, ako vidím nesklamal si ma. Otestujeme Atairinu vernosť.“

Kývol rukou a jeden smrťožrút vstal a vyšiel z miestnosti. O chvíľu sa vrátil. Ale nebol sám. Držal ženu. Vyzerala už veľmi úboho. A z toho čo mi Severus rozprával, som mala tušenie, čo ma čaká.

„Predveď nám silu svojho Cruciata.“

Vstala som, pozrela sa na tú ženu a vykríkla: „Crucio!“

Žena padla na zem a začala sa zvíjať v obrovských bolestiach. Tak kričala, že sa mi jej vysoký hlas zarýval až do kostí.

„Stačí, uspela si.“

Prerušila som kliatbu a otočila sa späť na Voldemorta.

„Pristúp bližšie a podaj mi ruku.“

Poslúchla som a vyhrnula si habit na ľavej ruke. Chytil mi ju a dotkol sa prútikom. Sledovala som ako mi koža sčervenala a začala postupne černieť. V tom momente mnou prešla obrovská bolesť. Zaťala som zuby aby som nevykríkla. Voldemort sa usmial a povedal: „Aká statočná. Takúto členku potrebujeme.“

Niekto pri stole si odfrkol. Stavím sa, že to bola Bellatrix Lestrengová. Severus mi o nej niečo už hovoril.

Keď sa mi sfarbilo do čierna celé znamenie, pustil mi ruku.

„Vitaj v našich radoch: Teraz môžete ísť. Ataria, Severus.“ Obom nám kývol hlavou na pozdrav, my sme sa uklonili a odišli. Vonku ma zase chytil za ruku a premiestnili sa pred Rokfort.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa ustarane.

„V pohode. Len mi je ľúto tej ženy.“

„Ja viem. Aleš najlepšie bude ak na to zabudneš a nebudeš sa tým trápiť.“

„A to sa dá,“

„Dá, ale veľmi ťažko.“

Zastali sme až pred jeho kabinetom a vošli dnu.

„Poď, pôjdeš si oddýchnuť. Určite si unavená. Vypálenie znamenia unaví.“

Neprotestovala som. Ľahla si na posteľ a zaspala.

Severus

******

Chvíľu som ju pozoroval ako spí a vydal sa za Dumbledorom podať hlásenie. Viem, Ataira mi zakázala mu to vyčítať, ale to nie je také jednoduché.

„Dumbledore. Ataira sa pridala k Voldemortovi. Všetko prebehlo v poriadku. Teraz spí u mňa.“

To som rád,“ povedal mi.

„Ale ja nie. Síce mi Ataira zakázala vyčítať vám to, ale nedokážem ju počúvnuť. Vedome týmto ohrozujete nevinného človeka a osobu ktorú milujem. Neviem o čo vám ide.“

„Severus ty to nechápeš, že? Ak by sa Ataira nepridala, Voldemort by ťa zabil a tým by sme prišli o špióna a o výhody, ktoré máme. Včas by sme sa nedostali na miesta útoku, lebo by sme o nich nevedeli. Zomierali by nevinný ľudia.“

Dobre, dobre chápem to. Ale aj tak sa mi nepáči, že je do toho zatiahnutá práve ona. Bojím sa, že ju stratím.“

„Chápem ťa Severus.“

„Nechápete.“

Nevie, čo je to milovať niekoho a zároveň mu aj ohrozovať život. Ten strach, čo mi zviera vnútornosti a nedá mi naplno sa nadýchnuť.

„Máš pravdu, nechápem,“ prerušil moje myšlienky, „ale dúfam, že pochopím.“

„Podal som hlásenie a idem. Neprišiel som preto, aby sme tu rozoberali môj živo a poje pocity.“

„Ako chceš Severus.“

Otočil som sa a odišiel. Jedna z vecí, ktoré nenávidím, je, keď sa snaží za každú cenu všetkému rozumieť.

Prišiel som pred kabinet a vošiel dnu. Zamieril som rovno až do spálni aby som skontroloval Atairu. Stále spala. Nechcel som ju rušiť, tak som išiel do obývačky a zobral si knihu. Asi o hodinu som ju išiel zase skontrolovať. Prvý deň čo má na ruke znamenie zla môže byť ťažký.

Už nespala, ale sedela v tureckom sede a mala vyhrnutý rukáv na ľavej ruke a prstami obkresľovala čierne čiary znamenia.

„Ako sa cítiš?“ vytrhol som ju zo zamyslenia.

Zdvihla hlavu a pozrela na mňa.

„Ani sama neviem. Mám taký mix pocitov.“

Sadol som si k nej a pritiahol si ju nech sa mi chrbtom opiera o hruď. Vytiahol som si rukáv na ľavej ruke a priložil k jej. Pozerali sa na nás dve totožné lebky.

„Vedz, že u mňa nájdeš vždy podporu.“

„Viem Sev. Ale ten pocit, keď som mu hovorila môj pane, ale najradšej by som na neho kričala slizký parchant.“

Nedalo mi nezasmiať sa. Po krátkej chvíli sa pridala.

„Hm. A snúbenci?“ spýtala sa ma, keď nás prešiel záchvat smiechu.

„No, áno. Lebo ak by som ťa priveľmi chránil, čo aj budem, bolo by to Voldemortovi veľmi podozrivé. A takto sa to vysvetlí. A poznám ostatných smrťožrútov. Nenechali by si ujsť krásku. Hneď by sa na teba vrhli. Ale ty si moja, a ja si ťa nedám.“ Majetnícky som ju objal a pobozkal na krku. Oprela si o mňa hlavu a nič nevravela.

Síce to nerád priznávam, ale cítim sa tak odľahčene, keď viem, že na to všetko nie som sám. Ale mám obrovský strach.

„Nemusíš sa bár. My si poradíme. Ochránime sa navzájom,“ povedala mi Ataira.

„Viem.“

Len tak mlčky sme sedeli a každý sa poddával svojim myšlienkam. Nemuseli sme ich vyslovovať a aj tak sme vedeli, na čo myslí ten druhý. Dôkaz, aké silné je to puto medzi nami.

[ » na začiatok « ]