Kapitola:
Pridaná: 3.4.2010, 16:32:54
Čítaná: 714×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Ataira Malousová, Dumbledore, Severus Snape
Stručný dej: Profesor Dumbledore znova zháňa učiteľa OPČM. Nik lepši ako Ataira Malousová mu nenapadne. Vyštudovala strednú školu a vo Fínsku sa na vysokej škole OPČM. Ako to Ataira príjme. Kto z učiteľského zboru ju zaujme a ako sa jej bude dariť s učením?

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ataira 2 » 2.kapitola 3 » 3.kapitola 4 » Severus 5 » 5.kapitola 6 » 6.kapitola 7 » 7.kapitola 8 » 8.kapitola 9 » 9.kapitola 10 » 10.kapitola 11 » 11.kapitola 12 » 12.kapitola 13 » 13.kapitola 14 » 14. kapitola - KONIEC

Poviedku venujem Severuske, lebo sa jej chcem ospravedlniť, že táto kapitola pribudla až teraz a nie skôr :)

Aj keď viem, že to asi nikto nedodrži, tak aby sa nepovedalo

UPOZORNENE!!! :Nečítať osoby mladšie ako 18 rokov, obsahuje opis sexu :)

****************************************************

Severus

*******

Bol som v kabinete a sedel za stolom. Snažil som sa opravovať písomky, ale nemohol som sa sústrediť Myšlienkami som bol pri Ataire a pri tom, čo sa dnes udialo. Bolo to krásne, ale stále nemôžem uveriť tomu, že je to skutočnosť. Môžem mať po toľkých rokoch šťastie? Je to vlastne skutočnosť? Ak je to len sen, tak nech trvá večne.

Ráno bom vstal pomerne skoro a išiel na raňajky. Otvoril som noviny, ktoré som si priniesol a začal jesť. Asi o 10 min. sa otvorili dvere a vošla Ataira. Usmiala sa a radostným krokom ku mne vykročila.

„Dobré ránko,“ pozdravila sa mi a zohla sa aby ma pobozkala. Chcela sa odtiahnuť a ísť si sadnúť, ale som ju chytil a stiahol si na nohy.

„Dobré aj tebe,“ povedal som jej a lačne sa vrhol na jej pery. Neprotestovala a začala mi bozky oplácať. Rukami som jej skúmal celé telo (presnejšie chrbát, zadok a stehná) a ona si obtočila ruky okolo môjho krku.

„Ale, ale, pán Snape. Takto zvádzať kolegyňu,“ povedala, keď prerušila bozk.

„Povedal by som, že je to opačne.“ Jeme natočila hlavu a odhalila tak svoj krk. V tom momente som sa jej naň vrhol a začal jej ho skúmať perami. Nežne som ju uhryzol a ona vzdychla. Samozrejme, to by nebol Dumbledore, keby si svoj príchod nenačasoval lepšie. Prudko otvoril dvere a ostal stáť. Obidvaja s Atairou sme sa zľakli a ona zo mňa hneď zoskočila a nevinne sa usmiala.

„Preboha Dumbledore. Chcete nám privodiť infarkt?“

„A vy chcete pohoršovať mojich žiakov?“

„Veď tu žiadny nie sú.“

„Našťastie. Nech sa to už neopakuje.“

„Dumbledore, hádam nám nechcete zakázať lásku,“ ozval som sa.

„To nie. To nechcem. Ale musím váš požiadať, aby ste si to nechali do súkromia.“

„Dobre Albus. Prepáčte, už budeme vedieť,“ povedala mu Ataira a sadla si na svoje miesto a pozrela na mňa. Tvárila sa, akoby nás tu načapal, že sme si to spolu rozdávali na jedom s fakultných stolov. Mal som čo robiť, aby som nevyprskol smiechom.

Dumbledore sa pohol a sadol si. O chvíľu na to sa VS začala plniť. Dumbledore nás prepaľoval veľavravným pohľadom.

Zrazu som ucítil pálenie na ľavom predlaktí a nálada sa mi razom pokazila. Vstal som, vymenil si pohľad s Dumbledorom, ktorý pochopil a pošepol Ataire, že si musím odskočiť.

„Čo sa deje?“ počul som ju ešte hovoriť, ale musel som ísť. Vyšiel som z VS a začul za sebou kroky.

„Severus, kam ideš?“ povedala Ataira potichu keď ma dobehla.

Bože. Musí si to ten masochista vždy takto načasovať? Je presne ako Dumbledore. Vždy v tej najnevhodnejšej chvíli.

„Ataira, prepáč mi to, ale nemôžem ti to vysvetliť.“

„Prečo? Je to až také tajomstvo? Alebo mi neveríš?“ V očiach jej bolo vidieť bolesť.

Tak nerád jej klamem, ale toto jej povedať nemôžem.

Ale čo ak by to pochopila?

Raz jej to povedať predsa musím. Lepšie keď to bude počuť odo mňa, ako od niekoho iného.

„Ataira. Počkaj kým sa vrátim a vysvetlím ti to.“

„Tak to dúfam.“ Obzrela sa či na chodbe nik nie je, pobozkala ma a odišla.

Ja som vybehol rýchlo z pozemku Rokfortu a odmiestnil sa. Musel som sa ponáhľať, ale aj tak som vedel, že ma trest, neminie. Vyčistil som si hlavu, nasadil nepreniknuteľný pohľad a vošiel do Voldemortovho sídla.

Predstúpil som pred Voldemorta a pokľakol pre ním. „Môj pane.“

„Severus, som rád, že si sa aj ukázal. Ani sme nedúfali, že prídeš. Crucio.“

Zavalila ma vlna bolesti. Užť som bol na to zvyknutý, tak som v tichosti pretrpel, kým tá bolesť prejde. Z diaľky som počul jeho šialený smiech.

Prerušil kliadbu a ukázal na miesto po jeho pravici. Postail som sa tam a čakal.

„Milí priatelia. Je čas, aby sme rozšírili naše rady.“

Ataira

*****

Nervózne som pobehovala po hrade a čakala kým sa Severus vráti. Snažila som sa prísť na to, kam išiel, ale na nič som neprišla.

Po asi dvoch hodinách som hoi konečne zbadala kráčať popri jazere. Zbehla som do vstupnej haly a tam ho počkala. Vošiel dnu a smutne sa na mňa usmial.

„Si si istá, že to chceš vedieť?“ spýtal sa ma.

„Áno.“

„Tak poď za mnou.“ Otočil sa späť a ja som vykročila za ním. Vošli sme do zakázaného lesa a tam sme prišli na nejakú maličkú lúku asi v strede lesa, na ktorú ledva presvecovali lúče slnka.

„V kľude s ausaď. Bude to nadlho. Ak si to vlastne vypočuješ do konca.“

Bol zrazu nervózny. Začala som sa obávať toho, čo mi povie. Poslúchla som ho a sadla si. Začal sa prechádať a pustil sa do rozprávania. Rozprával mi o svojom detstve. Ako ho otec nenávidle a bil a ako to bolo jeho matke jedno. Keď prišiel na Rokfort bol cieľom posmeškov a žartov. Obzvlášť od partie štyroch chrabromilčanov. Neprešiel deň, aby ho nejak neponížili – nezosmiešnili.

Celý čas čo rozprával, som ho neprerušila. Bolo vidno, že sa mu ťažko spomína a nechcela som mu to ešte sťažovať.

Rozprávaním sa dostal k šiestemu ročníku, keď za ním prišli dvaja starší slizolinčania a navrhli mu, či sa nechce pridať do ich skupiny. Vedie ich jeden človek, ktorý si berie pod „svoje krídla“ ľudí ako je on a chráni ich. Na oplátku oni robia to, o čo ich požiada. Malé službičky pre dobro čarodejníckej spoločnosti. On ako mladý zatúžil konečne niekam patriť a súhlasil. Až potom si uvedomil, že to bola najväčšia chyba v jeho živote. Stal sa služobníkom lorda Voldemorta.

Po tomto vyhlásením som mu musela skočiť do reči: „Ty...ty si smrťožrút?“

Pozrel ma mňa s bolesťou a ľútosťou v očiach a prikývol. Vyhrnul si habit na ľavej ruke a tam mal vytetovanú lebku s hadom miesto jazyka.

„A aj teraz...ešte stále mu slúžiš?“

„Áno. Smrťožrútstva sa len tak nedá zbaviť. Ale som na strane dobra. V čase, keď Voldemort zabil Potterových rodičov som vyhľadal Dumbledora a všetko mu vysvetlil. Pochopil ma a požiadal, aby som u Voldemorta ostal ako špión. A tak už 15 rokov pracujem pre Dumbledora a dá sa povedať, že aj pre rád ako špión.“

Len som sedela a pozerala pred seba. Musela som si nechať všetko uležať v hlave. V podstate chápem prečo sa ku nemu pridal. Je to pochopiteľné, že túžil konečne niekam patriť, keď ho ani rodičia nemali radi.

„Povedz prosím ťa niečo.“

Ani som si nevšimla, kedy prišiel a kľakol si predo mňa.

„Povedz mi, že som vrah. Že sa ti hnusím. Že ma nenávidíš.“

„Ja nemôžem,“ pozrela som na neho, „lebo by som tým klamala samu seba. Nepopieram, zaskočilo ma to. Ale nemôžem ťa nenávidieť. Milujem ťa. A na tom sa nič nemení.“

„Ani to, že som smrťožrút? Vieš koľko ľudí som musel mučiť a zabiť?“

Tvár si schoval do dlaní a zrazu bol úplne maličký. Už nie vždy obávaný a sebavedomý dospelý muž. Ale malý chlapček, ktorý potrebuje pochopenie.

Tiež som si kľakla a natiahla ruku, aby som ho pohladila po ramene.

„Ale vieš koľko životov si zachránil?“ Pristúpila som k nemu a objala ho.

„Toľkokrát som chcel od neho odísť. Ale keď som videl čo spravil tými čo to urobili, stratil som odvahu.“ Pustil si tvár a pozrel mi do očí. „Myslel som si, že na mňa nakričíš a nikdy ma nebudeš chcieť vidieť.“

„Nie. Toho sa neboj. Kus chápem, prečo si to urobil. Tak sa hovorí, že čo sa stalo, to sa nikdy neodstate. A tak sa týmto nemôžeš trápiť, ale robiť všetko preto, aby si pomohol dobru.“

„Netrápiť sa tým? Veď to bola moja životná chyba. Niečo čo ľutujem najviac na celom svete. Minulosť, ktorá ma nesmie nikdy dobehnúť. Snažím sa pred ňou utekať, ale vždy sa mi vynárajú obrazy mojich skutkov. Som beznádejne zatratený.“

„Tak po prvé. Nie si zatratený. Si človek čo spravil chybu a teraz ju odčiňuje. Nie. Už ju odčinil. Už len koná dobro. A po druhé. Neutekaj pre minulosťou. Boa to chyba, ale oľutoval si ju. A tak sa jej teraz otoč tvárou v tvár, nechaj nech ťa dobehne a vysporiadaj sa s ňou. Nie je tu na to, aby si sa jej bál, ale aby si sa z nej poučil.“

Už nás nebavilo kľačať, tak sme si ľahli. Chytil ma okolo pliec a ja som si položila hlavu na jeho hruď.

„Kiežby to bolo také ľahké. Zavriem oči a vidím tváre ľudí, čo som musel zabiť.“

Otočila som sa tvárou k nemu a položila mu ruku na líce. „Tak zavri oči , ale nehľaď na obete, ale na tých zachránených.“

Zavrel oči a povzdychol si.

„Neviem čo by bom robil, keby si ma odvrhla. Keby som ťa nemal. Milujem ťa.“

Zodvihla som sa, sadla mi mu na boky a pozrela mu do očí.

„Aj ja ťa milujem. Ako nikoho. Viac ako svoj život. A u mňa vždy nájdeš pochopenie.“

Sklonila som sa a pobozkala ho. Chytil ma za boky a bozky mi oplácal. Nahmatala som gombíky na jeho habite a začala ich rozopínať. Keď som rozopla aj ten posledný, pohladila som mu rukami telo. Pod jemnou látkou košeli som cítila jeho horúcu kožu. Medzi tým mi aj on rozopol habit a ten už ležal niekde na zemi. Rukami mi blúdil po celom tele. Rozopla som mu aj košeľu a kúsok sa podvihol, aby som ho mohla vyzliecť. Perami som sa postupne presunula na jeho krk, prsia, brucho a zase si pritiahol moju tvár k svojej, aby opäť spojil naše prery. Pustila som sa do rozopínania jeho nohavíc. Chytil ma a pregúľal si pod seba. Postupne sme sa vyzliekli úplne a on mi obsypával bozkami celé telo. Hádam sa nenašlo miesto, kde by ma nepobozkal. Vrátil sa k perám a rukou ma pohladil po stehnách. Išiel vyššie až sa dostal na najcitlivejšiu časť ženského tela. Každým dotykom vo mne vyvolával čoraz väčšiu vášeň. V najvyššom bode rozkoše mi jeme roztiahol nohy a jedným prírazom si ma zobral. Obtočila som mu nohy okolo bokov a začal sa pohybovať dopredu a dozadu. Každým pohybom dostal z mojich úst vzdych. Pomaly ma dostával k vrcholu. Posledným prirazením to na mňa prišlo a vykríkla som jeho meno. On výkrik stlmil tým, že začal bozkávať môj krk. Unavene sa vedľa mňa zvalil a obidvaja sme hlasno dýchali. Objal sa a pritiahol si ma k sebe. Zase som si položila hlavu na jeho hruď a ľavú ruku som mu prehodila okolo pása. Pobozkal ma do vlasov a zašepkal tiché ďakujem.

Toto bolo najkrajšie čo som zažila. Toľkú lásku bolo z nás cítiť.

Neviem ako dlho sme tam ležali, ale keď ma jemne striaslo od zimy akoby sa prebral a zavelil návrat do hradu. Poobliekali sme sa, chytili sa za ruky a vykročili. V hrade sa so mnou rozlúčil a vydal sa za Dumbledorom podať hlásenie a vysvetliť našu neprítomnosť.

Dumbledore

**********

Kde je ten Severus tak dlho? Dúfam, že sa nič nestalo.

Od raňajok som bol vo svojom kabinete a prechádzal sa hore dole. Severus bol na stretnutí s Tomom až príliš dlho.

S mojich nekonečných úvah ma nakoniec prebralo zaklopanie.

„Ďalej.“

Otvorili sa dvere a vošiel Severus.

„Severus. Konečne si prišiel. Kde si bol tak dlho? Niečo sa stalo?“

„Nebojte sa. Nič sa nestalo.“

„A kde si bol tak dlho?“ spýtal som sa a sadol si za stôl. Severus sa zvalil do kresla oproti mne.

„Stretol som Atairu a chcela odo mňa vysvetlenie.“

Prekvapene som na neho pozrel.

„A ty si jej to povedal? A ako to zobrala?“

„Áno, povedal som jej to. A ako to zobrala? Prekvapivo veľmi dobre.“

Očami mu prebehol zvláštny tieň, ktorým som nevedel identifikovať.

„Prestávam ti rozumieť.“

„Dumbledore. Nemusíte vždy a za každú cenu všetkému rozumieť.“

Kde sú tie časy, keď som vedel o všetkom? Začínam asi senilnieť.

„Dobre. Prejdeme k veci. Čo bolo na stretnutí,“

„Voldemort verbuje nových členov. Snaží sa rozšíriť svoje rady, aby sa ľahšie dostal na ministerstvo a tak ovládol čarodejnícky svet.“

„Koľko ich chce minimálne?“

„Každý smrťožrút musí doniesť minimálne jedného.“

„A ak nie?“

„Tak toho čo nedonesie, zabije.“

No, tak toto máme škrt cez rozpočet. Tom vie, ako na to má ísť.

„Vieš o niekom“

„Nie...“

„A máte čas do...“

„Do budúcej nedeli,“ dokončil za mňa Severus.

No tak sme na tom ešte horšie ako som čakal.

„O niekom by som vedel.“ Pozrel som mu do očí.

Severus

******

Jeho pohľad bol veľavravný.

„Nie! Toto vám nikdy nedovolím.“

„Ale Severus. Je to naša jediná nádej.“

„To radšej neprivediem nikoho.“

„Nemôžeme si dovoliť prísť o informátora.“

Zlosť vo mne kypela. Tá radosť a šťastie, ktoré som cíti, keď som bol s Atairou je fuč.

„Samozrejme. O čo iné by vám mohlo ísť. Je vám jedno, či sa mne stane niečo. Najpodstatnejšie sú informácie.“

„Ale no tak Severus.“

„Nie. Je mi jedno, že hrozí, že zomriem. Ale Atairu do tohto nezatiahnete.“

„Jej názor je najdôležitejší.“

Vstal som, oprel sa rukami o stôl a zahľadel sa mu do očí.

„Skúste ju o tom prehovárať, alebo jej povedať o podmienkach, ktoré som dostal, a ja tá prisahám, že som tým pre vás skončil.“

Zúrivo som sa na neho pozrel a odišiel von.

[ » na začiatok « ]