Poviedka:
Pridaná: 3.4.2010, 15:34:49
Čítaná: 1265×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Úlohou bolo napísať kariktaúru istých postáv z HP:

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia

Súťažná poviedka: 1 » 1. GinnyLove - Dobré ráno, Vernon! 2 » 2. Meddy - Výsluch 2 » 2. Peterka - Pán Dursley na aerobicu alebo... 3 » 3. Vianočná hviezdička Lussy - Moodyho vyr... 3 » 3. Saerte - Vždy ostražitý! 4 » 4. Draco Malfoy - Tekutá láska 5 » 5. Elizabeth - Minervina veľká láska 6 » 6. Nati Prvosienka Diggory-Fowl - Minervu...

Autor: Saerte

Vek: 20 rokov

Minulá poviedka a umiestnenie: Nedokonalé kúzlo - 5. miesto

Bodovanie:

Lukinčok – 10 bodov

Aliyz - 9 bodov

micho - 9 bodov

Sedo - 6 bodov

Mei – 5 bodov

Spolu: 39

Umiestnenie: 3.

Vždy ostražitý!

Rytmický buchot dažďových kvapiek prehlušoval nenápadné pravidelné klopkanie. Ľudia na ulici sa snažili bojovať proti vetru a studenej vode farebnými dáždnikmi. No nie všetkým rozmary počasia pokazili pracovné ráno. Hlavne jemu určite nie. Legendárny, snáď najúspešnejší auror všetkých čias, bez nohy, bez oka, s chýbajúcou časťou nosa a nespočetnými jazvami po bojoch si predsa nebude robiť vrásky kvôli pár kvapkám vody.

Alastor Moody mal namierené do svojej kancelárie. Svojim čarovným žiarivo modrým okom monitoroval situáciu okolo seba. Nikdy nepoľavil v ostražitosti. Ani na sekundu.

Spoza rohu za ním práve vyšiel podozrivý mladík. Tmavý oblek, na hlave klobúk, v ruke nenápadná čierna taška. Moodyho vševidiace oko ho aj cez temeno vlastnej hlavy presvedčilo, že muž pozerá priamo na neho. Pripravoval sa na útok zozadu. Úmyselne spomalil. Vyčkával na správny moment. Muž v klobúku bol čoraz bližšie.

Alastor už mal pripravenú útočnú stratégiu. V mihu sekundy si čupol na zem a vystrel svoju drevenú nohu práve vo chvíli, keď bol podozrivý tesne za ním. Záhadný muž nemal čas zareagovať a chytil sa do Moodyho pasce. Potkol sa, preletel cez nastavenú prekážku a dopadol rovno do veľkej mláky.

„Čo to, dopekla...?!“ hromžil, používajúc nie veľmi vyberaný slovník. Zmätene sa obzeral, no žiadnu prekážku za sebou nevidel. Pozviechal sa čistiac si odev.

„Môj nový oblek!“ Celý premočený a zablatený odkráčal preč.

Planý poplach, pomyslel si Moody, keď sa dvíhal zo zeme. Vtom si pristúpil plášť, ktorý mu skĺzol. Vedľa seba začul hrôzostrašný uši trhajúci výkrik. Šokovane na neho hľadela mladá dáma v krátkych šatách a v jesennom kabáte. Práve sa tesne vedľa nej zjavila hlava zjazveného, strašidelne vyzerajúceho čudáka! Moody zabudol, že si pred odchodom cez seba prehodil neviditeľný plášť. Nosil ho, pretože zastával teóriu, „Vidieť a nebyť videný“, ktorá sa mu už párkrát osvedčila.

„Ups,“ dostal zo seba. Ospravedlňujúco sa usmial, pretiahol si svoj neviditeľný plášť späť cez hlavu a slečne obratne zasiahol do spomienok skôr, než sa začne obzerať príliš mnoho zvedavých okoloidúcich. Keď s neprítomným výrazom kráčala preč, zahľadel sa na jej ladné krivky. Čarovné oko so záujmom preniklo až cez štruktúru kabátu...

Odkašľal si a vydal sa na cestu. Takéto rozptýlenia si nemôže dovoliť. Vždy ostražitý! Tá žena v krátkych šatách kľudne mohla byť len návnada na odpútanie pozornosti! Mali by zakázať také oblečenie. Veď on vlastne ani nemôže za to, že sa musí dámam pozerať pod sukne!

Celú cestu si mrzuto mrmlal popod nos a modrým okom gúľal intenzívnejšie ako zvyčajne.

______________________

„Dobré ráno, Moody!“ pozdravila ho vždy veselá Tonksová, keď vstúpil do kancelárie.

„Dobré, Tonksová!“ zahundral. Bláznivá baba, zase má ružové vlasy. To je asi nová móda, nosiť na hlave cukrovú vatu, pomyslel si pri pohľade na svoju chránenku.

„Čo máte nové?“ opýtala sa veselo. Prehrabávala sa v kope pergamenov.

„ Nič, Dora,“ odsekol. Ešte stále ho neprešla mrzutosť z rána. Vybral si fľašku, čo stále nosil so sebou, a odpil si veľký glg.

Premeral si ju pohľadom. „Chceš z mojej domácej?“ opýtal sa výrazne milšie a ponúkol jej svoju fľašu.

„Ale hej, dajte,“ žmurkla na neho a natiahla ruku.

„NIE!“ vykríkol a prudko stiahol ruku s fľašou. „Dora, ty hlava zadubená, to som ťa nič nenaučil? VŽDY OSTRAŽITÝ! Zabudla si?“ Od hnevu očervenel v tvári, mračil sa a modré oko sa mu nekontrolovateľne krútilo všetkými smermi.

Dora na neho pobavene hľadela so zdvihnutým obočím. Vedela, že ju skúša no na jeho reakcii sa veľmi dobre zabávala.

„Alastor, ukľudnite sa,“ povedala pokojne, „nedáte si keksík? Prišli dnes ráno, sú od nejakého vášho obdivovateľa,“ ponúkla ho. Pod nos mu strčila tanierik s domácimi čokoládovými keksami.

„NYMPHADORA TONKSOVÁ!“ zvreskol, „Prečo mi to robíš?“ od hnevu si skoro trhal vlasy. Oko sa stále nevedelo ukľudniť. A Moody tiež nie. Práve naopak.

„Opováž ten keks zjesť!“ jačal.

No to už Dora držala čokoládovú pochúťku v jednej ruke a zväzok pergamenov v druhej. Schuti zahryhla do koláčika, ktorý mimochodom piekla včera večer, žiarivo sa usmiala na Alastora Moodyho a vypochodovala z kancelárie.

„O chvíľu som späť,“ zavolala s plnými ústami. Za sebou počula už iba zúrivý výkrik.

______________________

Keď sa Divooký Moody ako-tak ukľudnil, pustil sa do práce. Potreboval sa porozprávať so Sturgisom, a tak vyšiel na chodbu. Jeho ostražitým zmyslom neušiel podozrivý šepot v jednej z miestností. Dvere boli pootvorené. Veľmi nenápadne sa priblížil.

„Bude to náročné,“ začul. Spoznal Dorin hlas. „Dôležité je správne načasovanie,“ pokračovala.

Ozval sa druhý hlas, tentokrát mužský: „Nesmieme vzbudiť podozrenie.“

Moody sa zamračil. Lupin a Tonksová? Chystá sa nejaká misia, o ktorej neviem? Ako je to možné? Myseľ mu pracovala na plné obrátky.

„Musíme vynaložiť všetko úsilie,“ pokračoval Lupinov hlas. „Veď vieš, aký je, nesmie nás podozrievať,“ zašepkal.

Alastor analyzoval situáciu. Bolo to veľmi zvláštne. Tonksová a Lupin sa o dôležitých misiách radili predsa s ním! A teraz o nejakej pre istotu ani nevie? Zaplo mu. To nie je misia! Určite sú to prezlečení smrťožrúti, ktorým sa podarilo infiltrovať na ministerstvo! Ak aj nie smrťožrúti, aspoň špióni určite. Musím zistiť, čo majú za lubom, zaumienil si.

Čarovným okom prenikol cez stenu a sledoval dôverný rozhovor. Dora zbystrila pozornosť a zrazu sa dvihla na odchod.

„Tak večer, Remus,“ zašepkala.

Rýchlo sa stiahol zo svojej pozície. Teraz nemôže dovoliť, aby zistili, že niečo tuší.

Celý zvyšok dňa ich pozorne sledoval. Lupina skoro vôbec nevidel, hlavne potom, čo odišiel vybaviť nejaké formality mimo budovu. Patrične ho to znervózňovalo. No aspoň Nymphadoru mal stále pod nosom. Správala sa úplne obyčajne. Tak, ako by sa Dora správala naozaj, keby to bola Dora.

Musím na to ísť veľmi opatrne, uvažoval. Ak sa zľaknú, stiahnu sa, a nič nevypátram. Toto je nesmierne delikátna záležitosť.

Najviac ho však prekvapila Dora, ktorá mu poobede pri odchode z oddelenia povedala: „Tak sa vidíme večer, Moody. A nemeškajte!“ povedala, žmurkla na neho a odišla.

Aspoň mu to uľahčila. Nechcel ju ani na sekundu stratiť zo svojho zorného poľa. Hneď ako mohol, vybral sa za ňou. Na večerné stretnutie Fénixovho rádu, kde sa mali stretnúť, momentálne nemyslel. Ak má pravdu, a naozaj sú obaja tí, za ktorých ich považuje, hrozí strašná pohroma. Informácie z Rádu nie sú vhodné ani pre nezasvätené uši a už vôbec nie pre nejakého smrťožrúta!

Dora zahla za roh. Alastor sa bál, že sa mu stratí v dave. Zrýchlil. Keď prišiel na miesto, kde ju stratil z dohľadu, zamrzol na mieste. Stál na hlavnej ulici, plnej uponáhľaných muklov. Dora mohla byť hocikde a hocikto. Nie nadarmo mala z ukrývania a maskovania najlepšie známky.

Pravdepodobne zistili, že ich sledujem, preľakol sa. Teraz sa karta obrátila. Oni budú sledovať mňa. No to im nedarujem! Zvrtol sa a spôsobom sebe vlastným kľučkoval pomedzi nič netušiacich muklov.

Mal overenú stratégiu, ako sa vyhnúť prenasledovateľom. Doprava, odmiestniť sa, primiestniť sa, doľava, doprava... mestom blúdil už snáď aj pár hodín, ale veril, že čím dlhšie, tým lepšie zmätie nepriateľa. Čas schôdze Rádu sa blížil a nemohol si dovoliť zmeškať. No radšej prísť neskôr, ako priviesť nepozvaných smrťožrútov. Mesto obehol trikrát, pokým sa mu podarilo priblížiť k sídlu Rádu. Sledoval pokojné námestie. Musel sa ubezpečiť, že ho pri vchode nebude čakať nik nepovolaný. Vystihol správny moment a vkĺzol do hlavného stanu Fénixovho Rádu.

V dome bolo ticho. Schôdza sa už určite začala. Namieril si to rovno do priestrannej jedálne. Keď prechádzal po chodbe, uvedomil si, že v celom dome je až príliš ticho. Striehol na nejaký náznak pohybu. Jeho oko skenovalo každý centimeter tmavého domu. Veľmi ostražito sa približoval k dverám jedálne. Čím bol bližšie, tým si bol istejší. Vnútri sú postavy. No nehýbu sa.

Pevne uchopil prútik a nadýchol sa.

So strašným rachotom kúzlom vyrazil dvere. V miestnosti bola tma. Skočil dnu a začal sa oháňať prútikom.

„Lombarde!“ vykríkol. Cítil, ako okolo neho svištia kusy rozmetaného nábytku a po tvári mu steká niečo lepkavé. Vtom ho do temena trafil kus rozbitej stoličky. Tvrdá rana ho hodila na kolená. Čarovné oko mu vypadlo a počul ako sa kotúľa po drevenej zemi. V zmätku hmatal okolo seba, rýchlo si ho strčil do prázdnej jamky a vstal na rovné nohy. Chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval. Vďaka úderu letiacej stoličky teraz videl pred očami hviezdičky.

Vtom niekto rozsvietil.

„Alastor, dosť!“

Moody sa strhol od ostrého svetla. Čarovné oko sa z predchádzajúceho šoku stále nevedelo spamätať. Žmúril okolo seba tým zdravým. Teraz už jasne rozoznal tváre. Boli tam členovia Rádu a vystrašene na neho zízali. Niektorí sa dvíhali zo zeme a skoro všetci boli zababraní od dákej bielej lepkavej hmoty. Všimol si aj Remusa a Doru, ktorej tiekla krv z nosa. Mračila sa a vlasy mala teraz ohnivočervené.

„Divooký! Zbláznili ste sa?“ zahučala. Moody ešte stále nevedel, či Dora je naozaj Dora. Výraz jej tváre bol hrozivý.

„Tak to určite!“ vyprskol. „Radšej mi prezraď, kto si, nech viem, koho zabijem.“

„Moody, vy starý blázon, nehnevajte ma!“ hrozila mu Tonksová.

Alastor sa nedal. „Dokáž, že si naozaj Nymphadora Tonksová!“ vyslovil dôrazne. Čarovné oko stále nechcelo spolupracovať.

„Nevolajte ma Nymphadora!“ zavrčala. Z očí jej sršali iskry.

Lupin je jemne chytil za ramená a snažil sa ju upokojiť. „Alastor, neviem, o čo vám ide, ale asi tu došlo k nedorozumeniu,“ prehovoril prívetivo. Ľudia naokolo boli stále v napätí.

„Vy dvaja, nie ste tí, za ktorých sa vydávate!“ vyslovil Moody do nervózneho ticha. Mieril na nich prútikom a masíroval si nepoddajné čarovné oko. Lupinovi sa na tvári usadil prekvapený výraz a Dora ešte viac zúrila. „Počul som vás, ako spriadate nejaké plány. Na dnes večer. No tak, priznajte sa!“ zasyčal žmúriac jedným okom.

Dora zvierala ruky v päsť. „Tak fajn,“ zavrčala. „Priznávam sa, že sme na dnes večer plánovali oslavu narodenín jedného starého paranoidného blázna, ktorý nás od nesmiernej vďaky chcel všetkých zabiť! Všetko najlepšie!“ dodala posmešne a chrbtom ruky si utrela krvácajúci nos.

Aha, ja mám narodeniny? Druhý planý poplach za jeden deň, asi by som sa naozaj mal začať liečiť.

„Prepáč, Tonksová,“ povedal vecne. „Prepáčte, všetci,“ otočil sa na ostatných zdravým okom. Až teraz si naozaj všimol spúšť, ktorú narobil. Kusy zničeného nábytku pohádzané po zemi, medzi nimi črepiny porcelánových tanierov a pohárov, väčšina balónov popraskala a zanechala po sebe zlaté trblietky, na stene visel za jeden roh transparent „Všetko najlepšie!“. A celú miestnosť pokrývala biela lepkavá hmota, ktorá bola predtým pravdepodobne narodeninová torta.

Prítomní sa už prebrali z prvotného šoku, a začali upratovať škody, ktoré sa Moodymu podarilo narobiť. Taniere sa zliepali a skákali na seba na úhľadnú kôpku, transparent sa vyrovnal a zavesil aj za druhý koniec, stoličky poskakovali po miestnost a prisúvali sa k opravenému stolu.

Ako sa tak Moody obzeral, cítil, že sa mu ľavé oko prilepilo a odmietalo sa hýbať. Nervózne si ho pošúchal. Bolo celé lepkavé.

V tom sa pri ňom zjavil Kingsley a diskrétne mu podával čarovné oko. „Toto je asi vaše, Moody.“

Alastor na neho zazeral zdravým okom. Rozmýšľal, čo si strčil do očnej jamky, keď jeho oko bolo stále niekde na zemi. Kingsley sa vzdialil a Moody si s hnusným mľasknutím vybral to, čo považoval za svoje oko. V ruke mal lepkavú fialovú vec, čo voňala ako lesné plody.

Boli to farebné guľaté dračie dropsy, ktoré už teraz jasne videl v sklenenej miske na prestretom stole. Skutočné oko si rýchlo vsadil do jamky a v záujme zachovania svojej povesti tvrdého chlapa dúfal, že si nikto nevšimol, ako mu predtým z hlavy trčal fialový cukrík...

Remus naplnil čaše, a vzduchom ich rozposlal k prítomným. „Na Moodyho!“ zvolal so zdvihnutou čašou. Ostatní, len čo zachytili tie svoje, prípitok zopakovali.

„Ale, Alastor,“ pokračoval Remus. Pohrávalo mu kútikmi úst. „Nikdy som si nemyslel, že si taký citlivý na svoj vek. Všetci starneme, ale aby niekto kvôli tomu zničil celú výzdobu na svojej oslave a snažil sa pozabíjať pozvaných, to som ešte nezažil.“ dodal s potláčaným úškrnom. Niekoľkí sa zachechtali.

Moody chytil svoju čašu. „Aj ty by si bol citlivý, keby si si každé ráno pri pohľade do zrkadla uvedomil, že sa pomaly rozpadávaš,“ vyslovil naoko dotknuto a dotkol sa svojho znetvoreného nosa.

Všetci vybuchli do smiechu. Dora pristúpila bližšie k Moodymu a pošepkala mu: „A tiež by nezaškodilo, keby ste viac dôverovali svojím priateľom, Divooký.“

„Budem na to myslieť, Tonksová,“ prehovoril hrubým hlasom. Má pravdu, nemal by som byť taký podozrievavý, uvedomil si. Asi to naozaj niekedy preháňam. Čašu prechytil do ľavej ruky, pravou si vybral z kabáta svoju fľašu a odpil si riadny glg. Vždy ostražitý!

______________________________________________

Lukinčok: Po dočítaní tejto poviedky som sa zase dostal k tomu, že nemám čo vyčítať. Úplne vážne nie je čo. Aj tu oceňujem originalitu a určite posledné slová Alastora. :)

Aliyz: Pekne začínajúca poviedka opisom prostredia a postavy prešla do jemného vtipu s neviditeľným plášťom. Stále opakovanie vety: Vždy ostražitý, mi nedalo zabudnúť na to o koho sa jedná a o čo mu vlastne v živote ide :) Zamotanie v strede a milé vyvrcholenie na konci. Tak táto poviedka sa mi fakt páčila. A asi jej nemám ani čo vytknúť (až na jedno slovíčko, ale to nech čert vezme)

micho: Skvele vystihnutá podstata, zveličenie príznačnejšej vlastnosti. Oceňujem aj prekvapujúci koniec.

Sedo: Pekne napísaná poviedka. Moodyho si vystihla a primerane si jeho vlastnosti prifarbila. Ešte by som sa asi viac zameral na to, či sa aj ostatné postavy správajú reálne. A tiež by som viac zapracoval na deji poviedky.

Mei: Pekne si splnila predpoklady toho, čo sa od takejto karikatúry očakávalo :) Využila si Moodyho motto tak, aby sme si uvedomili, kam až môže viesť taká prehnaná ostražitosť. Aj som sa na tom zabavila, hoci určite nie som jediný čitateľ, ktorý vedel alebo tušil, čo plánuje Dorka s Remusom. No boli tam miesta, kde som sa trocha nudila. Odstavce, ktoré by som možno aj vyčiarkla. Poviedka by mala mať priamočiary, jasný dej, možno si sa trochu zbytočne zdržiavala. Pekne aj inteligentne si to opísala, ale mňa viac zaujímalo vyvrcholenie. Neviem, ako sa k tomu postavia ostatní, možno to hodnotím veľmi subjektívne. Ale zase niektoré vtipné chvíľky - fialový cukrík v oku, jeho strašná paranoja, to ma veľmi bavilo. Len vzhľadom ku konkurencii dávam iba 5 bodov.

[ » na začiatok « ]