Kapitola:
Pridaná: 29.3.2010, 16:05:10
Čítaná: 1786×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Peter Writh

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Kapitola 1. 2 » Kapitola 2. 3 » Kapitola 3. 4 » Kapitola 4. 5 » Kapitola 5. 6 » Kapitola 6.

Túto kapitolu venujem mojej Láske - Eli Thortonovej. Miláčik, I Love U! :D

Kapitola 3.

Na tvári som cítil jemný vánok. Chcel som sa otočiť, no keď som sa o to pokúsil, pocítil som ostrú bolesť.

„Au!“ V chrbte ma akosi pichalo. Pohol som rukou. O ruku sa mi čosi obtieralo. Niečo podlhovasté. Podľa dotyku som zistil, že je to tráva. Tráva? Toto sa mi akosi nezdalo. Snažil som sa rozpamätať, čo sa to vlastne stalo. Škola. George s vydeseným výrazom na tvári. Prečo? Ann. Bozkával som sa s Ann. Záblesky obrazov sa mi len tak mihali pred očami. Náraz. Kate. Mŕtvi rodičia. Fialová pulzujúca žiara. Čierna diera. Vtedy som si na všetko spomenul. Kate! Kde je Kate? Pocítil som paniku. Oči som mal stále zavreté. Zrazu som pocítil vedľa seba akýsi pohyb. Strhol som sa. Stále som sa zdráhal otvoriť oči, bál som sa, čo uvidím. Ktosi alebo čosi vedľa mňa stálo. Cítil som, ako sa to nado mnou nakláňa...Otvoril som oči.

Prvé, čo som videl boli oči. Prekrásne prenikavo zelené oči. Annine oči. Vedel som, že sú to jej oči, mali dokonalý tvar a pohlcovali ma. Postava sa mykla. Zbadala, že som otvoril oči a hľadím do tých jej. Oddialila sa odomňa. Vtedy som si všimol opálenú pleť, plné pery a červené kratšie strapaté vlasy. Vtedy ma zarazilo a srdce mi vynechalo jeden úder. Tá podobnosť...to nie je možné! Postava, bola to žena, totiž vyzerala navlas rovnako ako Ann. Nebyť tých vlasov a opálenej pleti, myslel by som si, že som sa pomiatol. Aj tak som sa asi pomiatol. Vyzerá takisto. Vtedy som sa zamyslel. Predomnou stojí Ann, ja ležím na tráve, Kate sa asi niekde zatúlala. Spadol som z čiernej diery, náraz som neprežil. Takže som v nebi! Ale náraz som pocítil. Asi mám halucinácie. Ann je mŕtva a predomnou stojí a stále na mňa hľadí, akoby som utiekol z nejakého ústavu, jej verná kópia....

Postava stále na mňa hľadela a premeriavala si ma nedôverčivým pohľadom. Keby to bola Ann, tak by sa asi na mňa stále usmievala, nie? Odkašľal som si. Postava sa mykla.

„Ann?“ spýtal som sa s akýmisi obavami a uprene hľadel na postavu.

„Kto je Ann?“ Nedôverčivo si ma tá postava premeriavala. Mala príjemný, no nedôverčivý hlas, v ktorom mi však neunikol zvedavý podtón.

„Takže ty nie si Ann?“ Hlúpo som sa opäť spýtal. Uvedomil som si, že tá postava – pravdepodobne dievča – je asi v mojom veku.

„Kto je Ann?“ Zopakovala svoju otázku.

„Ann je moje dievča. Vlastne, bola. Zomrela.“

Na chvíľu som sa zamyslel. Uvedomil som si, že mŕtvy asi nebudem. Bolo by to iné. Určite.

„Kde vlastne som?“ Opýtal som sa. Snažil som sa posadiť, no ostrá bolesť v chrbte mi v tom zabránila. Dievča si ma stále premeriavalo svojimi prenikavými očami a pozeralo na mňa, ako sa snažím posadiť.

„V lese. Kto si?“

Po namáhavom boji s chrbticou sa mi akýmsi zárakom podarilo posadiť. Začal som sa okolo seba rozhliadať. Mala pravdu, bol som v lese. Husté ihličnany prepúšťali zopár slnečných lúčov do tmavého lesa. Miesto, kde som sedel, bolo niečo ako čistina uprostred lesa. Neďaleko bolo malé jazierko. Na stromoch som počul čvirikať vtáky. No veľmi dobre som si pamätal, ako ma vtiahla čierna diera. Ako to, že som tu? Jediná možnosť, ktorá prichádzala do úvahy bola, že som na inej planéte. Nechcel som tomu uveriť.

„Eh, som Peter. A na akej planéte som?“ Bola to hlúpa otázka, no jediný spôsob, ako môžem zistiť, či som na Zemi.

Skúmavo sa mi zahľadela do očí: „Aha, takže asi nebudem sama. Si na planéte Pius.“

Tohto som sa obával. Nie som na Zemi. Som niekde, možno, na druhom konci vesmíru, ak vôbec vesmír má nejaký koniec.

„A čo je to vlastne za planéta? Nikdy som totiž o takej nepočul. V akej galaxii sa nachádza?”

„Odkiaľ si?” Ignorovala moju otázku.Povzdychol som si. Tento rozhovor asi pôjde pomaly: „Som z planéty Zem. Asi si o takej nepočula. A ako sa voláš?”

„Volám sa Lauren. Takže vravíš Zem? Hm-hm, takže Gaia. Áno, počula som čosi, vraj ju z planéty nik neuctieva. Asi preto ten koniec...” uvažovala nahlas.

„A čo je Gaia? O akom uctievaní to hovoríš?”

„Bože, ty si ale otrava,” povedala Launer ironicky.

„Čo? Ja? Otrava?” Už som bol poriadne nervózny. Bolesť v chrbte dokonca akosi prestala.

„Som na úplne cudzej planéte, vtiahla ma čierna diera spolu s mojou sestrou a ...Počkať! Kde je Kate?” Až vtedy som si spomenul na Kate. Ako som na ňu mohol zabudnúť?

„Kto je Kate?” Spýtala sa odmerane Lauren. „Len aby si vedel, na toto miesto si dopadol iba ty. Nik iný.”

„A potom..Kde je Kate, ako som sa tu vôbec dostal, ako dlho som bol v bezvedomí?” Mal som nespočetne veľa otázok.

„Ó, Chronos, pomôž mi! Veď tento tu je neznesiteľný!” Zvolala a pobrala sa preč.

„Hej! Počkaj! Kam ideš?” Zvolal som. „A kto je Chronos? Som tu zjavne nový, tak mi už niečo vysvetlite!” Začal som kričať. Lauren si ďalej prerážala cestu čistinkou a potom zmizla medzi stromami.

Chcel som sa postaviť a rozbehnúť za ňou, no nemohol som vstať. Akoby som sa prilepil. Siahol som si za chrbát. Bol tam strom, ten strom, o ktorý som sa oprel. A pocítil som zrazu na ruke čosi lepkavé. Žeby živica? Tak to som sa, teda, poriadne prilepil. Akoby ma už nechcela pustiť. Nechce ma pustiť?! Je to pasca?

Pochytila ma hysterickosť: „Pomoooc! Lauren! Haló! Uviazol som tu!” Vtedy som si všimol, ako na kraji lesa stojí Lauren, opiera sa o strom a na tvári má ironický úškrn. Toto by Ann neurobila. Ona by ma tu nenechala. To ma v prvej chvíli napadlo.

Vtedy Lauren zvolala: „Na tvojom mieste by som si vyzliekla tričko!”

Aha, to ma nenapadlo. Zapýril som sa. „No moment! A to tu mám behať od pol pása nahý?” Spýtal som sa zdráhavo.

Lauren iba prevrátila očami a stratila sa niekde v lese. Nemal som inú možnosť, ak som tu nechcel ostať uviaznutý. S menšou námahou som si s tričkom poradil a postavil sa. Ešteže bolo tak teplo. Inak by som bol asi zmrzol. Obzrel som sa za seba na ten strom. Moje najobľúbenejšie tričko! Mal som chuť sa poň vrátiť, no vedel som, že to nebude mať zmysel. Aj tak by som ho za nič odtiaľ neodlepil. Zvláštne, môj chrbát. Už ma nebolí. Žeby ten strom mal hojivé účinky?

Nechal som strom stromom a rozbehol sa do lesa, na miesto, kde som videl Lauren naposledy. Vošiel som medzi stromy. Čoraz hlbšie bol les tmavý, oči si museli privykať na tmu.

„Lauren?” Zvolal som. Nič, okrem mojej ozveny som nepočul. Bolo mi chladno. Nemal som tam ostať radšej pripelený? Aspoň by som bol na slnku. No, ale zase, to je dosť blbý nápad. Ostať tam navždy...

Ako som sa motkal medzi stromy, rozmýšľal som, spomínal na rodičov, Ann a Georgea. Rozmýšľal som, kde môže byť Kate. Z hlavy sa mi vynorila akási predstava, že Kate je pri akýchsi domorodcoch a rozpráva im svoje šialené nápady. Musel som sa pousmiať. Ani by som sa tomu nečudoval, keby to tak bolo. No z myšlienok ma vyrušilo akési vrčanie. Rýchlo som sa otočil. Predstavil som si nejakého obrovského tigra, no videl som len zajaca. Najprv som si pomyslel, že mám halucinácie, no videl som dobre; ten zajac mal tesáky ostré ako britva a krvilačným pohľadom sa díval na mňa. Bolo mi jasné, že tu sú predátory asi iné ako na Zemi. Ale zajac?

Pomyslel som si, že asi vrčí na niekoho iného, a tak som sa otočil a pokračoval v hľadaní Lauren. Vtedy som začul, že ten zajac sa rozbehol a skočil rovno na mňa! Pocítil som jeho ostré pazúry na mojom holom chrbte a vedel som, že sa chystá zaútočiť. Chcel som ho striasť, no nevedel som ako. Keď som pocítil jeho zuby blízko môjho krku a pripravoval sa na smrť, začul som akési svišťanie. Svišťanie šípu, ktorý preletel popri mne, zapichol sa do zajaca a toho odhodilo asi dva metre odomňa.

Obzrel som sa a za mnou stála Lauren s napnutým lukom. Otvoril som ústa. Nechcelo sa mi veriť, žeby mi ONA zachránila život. Až vtedy som si všimol jej postavu. Štíhla, priemerne vysoká, no najviac ma upútalo to oblečenie. Mala na sebe akési kožené tričko alebo tielko, nohavice z akejsi riflovej látky a niečo ako turistické topánky. Nevyzeralo to zle, ba vyzeralo by to úžasne, keby som nezbadal luk so šípmi na chrbte, ktorý si tam medzitým prevesila a mačetu za opaskom. Ústa som mal asi stále otvorené. Vtedy ma napadlo, že musím asi vyzerať ako niekto zo psychatrie, tak som ústa zavrel a rozmýšľal, čo povedať.

Potom zo mňa vykĺzlo: „No...eh...ja...no...tak teda....ďakujem.”

Lauren zdvihla jedno obočie a spýtala sa: „A za čo?”

„No, veď si mi predsa zachránila život,” znovu sa mi vrátila reč.

„Len si nemysli, že som zachraňovala teba. To je totižto moja večera,” povedala, vzala zajaca za uši a kráčala kdesi do stredu lesa.

„Hej! No tak! Čo ti je? Veď som ti predsa nič nespravil!” Zvolal som a rozbehol sa za ňou. Lauren bola ticho, zjavne ma ignorovala.

„Kam ideme?” Spýtal som sa, aby reč nestála. Za tie posledné dni som sa o dosť zmenil. Bol som zhovorčivejší a odvážnejší. Dospel som k názoru, že život netreba len tak premárniť tichom a hľadením na hviezdy, ale venovať sa najbližším. No najbližších som nemal, jedine Kate, ktorá ani neviem kde je.

„Neviem kam ideš ty, ale ja sa idem navečerať,” odpovedala Lauren, stále s iróniou v hlase.

Povzdychol som si: „Pozri, ak máme spolupracovať, musíme sa vedieť znášať.”

„A kto tu hovorí o spolupráci? Za to, že ty sa tu bojíš sám, ja nemôžem. Nikdy som s nikým nespolupracovala, tak ma nechaj na mojej výprave.”

„Ja sa nebojím! Ako si na to prišla??!” Chytala ma zúrivosť. Možno som sa aj bál, ale nepriznal by som si to.

„Tse! Že ako som na to prišla? A kto volal o pomoc moje meno? A na akej planéte som? A ty nie si Ann?” Napodobňovala ma tenkým hláskom. „Akoby by som mohla byť nejaká Ann?!” Lauren bola poriadne naštvaná. Zrazu sa jej nejaký hlupák zamieša do života a ona ho má trpieť?

Snažil som sa upokojiť. Nebolo to ľahké.

„OK. S tou Ann ti to vysvetlím. Totiž, vyzeráte rovnako. Akoby ste boli dvojičky. Si jej presná kópia, až na to oblečenie, vlasy a tú večnú ironickosť v hlase,”odmlčal som sa. Opäť sa mi myšlienky vrátili k mojej Ann.

Lauren bola ticho. Potom prehovorila, oveľa pokojneším hlasom:„ Ako to, že sme rovnaké? To nemôže byť možné, nemám predsa nikoho okrem mojich rodičov,” to posledné slovo vyslovila s opovrhnutím.

„Ja...tiež neviem. Spomínala si, že si na výprave?” Radšej som rozhovor zvrtol na niečo iné.

„Hej, som. Ale teba to nemá čo zaujímať,”odvrkla mi.

„Čo som ti spravil, že si taká?”

„Aká?”

„Taká odmeraná, škodoradostná.”

„Pche!”

„No vážne!”

„Pozri,” zastala, „vždy som bola všade sama, odmalička. A vždy sama aj budem.”

„Tak je čas konečne na nejakú spoločnosť, čo povieš?” Pokúsil som sa o úsmev.

„Nemyslím si. Už len preto, že si to ty. Si tu nový, treba ťa všetko učiť. Vari nechceš, aby som to robila ja?!”

„Eh, a čo ma také treba učiť?”Opäť sme kráčali.

„A čo také? No bojovať predsa, vidím, že ťa treba naučiť celú mytológiu, lebo o nej nevieš nič, zručnosť, obratnosť. Ja na to nemám čas.” Opäť bola protivná.

„Mytológiu?” Akosi mi to nešlo do hlavy. „A načo mi bude mytológia? To bojovanie by som ešte pochopil, ale aj tak..”

„Ó, pri Tartarosovi, prečo ste mi takého zoslali? Prečo mne? Vari vám moje obety nestačili?” Z jej hlasu bolo cítiť otrávenosť a zúfalstvo.

„Pozri,” ozval som sa, „skús to chvíľu so mnou a keď to bude skutočne tak ťažké, ako vravíš, odídem, sľubujem.”

Lauren sa na mňa zadívala:„ Neverím, že by si odišiel. A..neviem..ešte som nikdy s nikým nespolupracovala,” zaváhala.

„Prosím.” Na viac som sa nezmohol, no vedel som, že sám by som to tu nezvládol.

„Tak teda fajn. Ale ak mi budeš poriande liezť na nervy, čo mi už lezieš teraz, tak pôjdeš svojou cestou.”

„Ďakujem ti, Ann...,” pozrela na mňa vraždiacim pohľadom, „Aha, prepáč, chcel som povedať Lauren,” zapýril som sa.

Lauren prevrátila očami a zastala pri akomsi ohnisku. Odkiaľsi vytiahla čosi ako zapaľovač a vytvorila oheň. Bolo to pre mňa prekvapujúce, že na inej planéte, majú takú istú techniku. Sadol som si ku ohňu a ohrieval sa. Bolo mi zima, nečudo, keď som bol od pol pása nahý. Trochu som sa hanbil, veď Lauren je predsa dievča. No tá si ma nevšímala. Začala piecť zajaca, celý čas bolo ticho.

Potom prehovorila ona: „ Čosi ma napadlo. Keďže si z inej planéty, zvlášť zo Zeme, bude ti treba toho veľa vysvetľovať. Takže som sa rozhodla, aby si nebol taká otrava, že ti každý deň niečo vysvetlím, niečo čo ťa bude zaujímať. No vždy len jednu vec. Nemám chuť počúvať kopu tvojich otravných otázok.. Berieš?”

Bolo mi jasné, že ak sa chcem aspoň čo-to dozvedieť, budem musieť pristúpiť: „Fajn.”

Kým sa zajac piekol, Lauren vybrala odkiaľsi z dutého stromu, zjavne to bola skrýša, stan. Rozložila ho, chcel som jej pomôcť, no videl som jej na tvári, že to chce spraviť sama. Keď sa vrátila k ohňu, zajac už bol upečený. Potom s dýkou, ktorú vytiahla spoza opasku, odrezala hlavu a trup a hodila to do ohňa.

„To je obeta bohom a prabohom,” vysvetlila. Na jazyku som mal hneď otázku, no umlčala ma pohľadom.

„Až zajtra,” prehovorila, akoby mi čítala myšlienky.

Podala mi šťavnaté stehienko. Len tak sa mi slinky zbiehali, ale nedal som sa.

„Nie,” povedal som.

Lauren nadvihla obočie:„Nie si hladný?”

„Ehm, no, ja totižto som vegetarián.”

„A čo je vegetarián?”

„No, to je, že neješ mäso, sladké jedlá a čokoľvek nezdravé.”

„Aha, to som už kdesi počula. Padavka,” povedala s posmešným úškrnom.

„Čože? Ja a padavka? Vôbec nie som” Veď počkaj!” Zvolal som, uchytil som si stehno a zahryzol doň. Lauren mala stále úškrn na tvári. Po tichej a tak trochu zúrivej večeri z mojej strany, no treba povedať, že bola dobrá, sme šli spať.

„Môžeš ísť do stanu,” ozvala sa Lauren, „ja prespím von.”

„Nie, nie. Ty choď pekne do stanu a ja budem spať von.” Nechcel som, aby si myslela, že som dáka padavka.

„No, zase sa na frajera hrať nemusíš.”

„Ja sa nehrám na frajera! Chcem ti len čo najviac vyhovieť.”

„Fajn, ako myslíš, dobrú noc,” povedala a vošla do stanu.

Bol som na seba hrdý. Nebol som ako padavka. Oheň postupne zhasínal, ľahol som si blízko neho, nech ma ešte ohrieva. Mal som obavy, ale nechcel som ich ukázať. Zadíval som sa na oblohu, ktorú bolo vidno spomedzi stromov.

„Aj tak si padavka,”ozvalo sa zo stanu. Tá baba mi asi nedá pokoja, pomyslel som si a akosi sa mi podarilo zaspať.

[ » na začiatok « ]