Kapitola:
Pridaná: 27.3.2010, 22:16:53
Čítaná: 1043×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Mia
Stručný dej: O dievčati so zvláštnymi snami...

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ona 2 » Pochyby 3 » Blúdenie detstvom 4 » Prebratie

Na úvod chcem oznámiť, že táto poviedka s Harrym Potterom nemá nič spoločné. Je to moja prvá poviedka, teším sa na vašé hodnotenia.

--------------------------------------------------------------------------

Všade bola tma. Nočný vietor svojím jemným pofukovaním nakláňal špičky mohutných dubov. Keď sa utíšil preletelo zopár sov pomedzi stromy a na chvíľu v lese zavládlo úplne ticho.

Ked opät zavial vietor, odhrnulo sa lístie z úzkeho chodníka a bolo vynesené až do dvojmetrovej výšky, odkiaľ sa rozletelo do všetkých strán. Dalšy fukot vetra vyniesol listy este vyššie, ale tento krát bol nasledovaný tichými krokmi. Netrvalo to dlho, pokým sa v strede rozfúkaného listia vynorila mladá slečna s plavými vlasmi, ktoré jej siahali po pás. Bola to Ona. Na sebe mala jednoduché belasé šaty, ktoré sa jej nadvihovali vo vetre a rovnakofarebnú šatku na pleciach. Elegantnou chôdzou išla po chodníku, kde sa pred ňou vo vzduchu rozostúpovalo lístie.

Keď sa lesný chodník zatáčal, dievčina z neho odbočila priamo do lesa. Liezla cez divo rastúce kry a rastliny, čo jej očividne ani so šatami neprekážalo. Šplhala sa cez husté krovie a pomedzi stromy, však onedlho sa dostala na menšiu čistinku, na ktorej rástli vysoké margaréty a púpavy. Bolo to miesto ticha, odkiaľ bolo vidno hviezdy na nebi.

V strede čistinky ostala stáť a prehodila si vlasy cez plece, však tomu nezabránila, že jej ich vietor vyfukoval nad hlavu. Dlhé blonďavé vlasy jej ochvíľu padali do očí a zahaľovali jej tvár. Boli sfúknuté do tej istej strany ako vetvy okolitých stromov, že vytvárali jednotu. Ona bola časťou lesa, boli nerozdeliteľne spojení. Patrila doňho ako jeden zo stromov, čie vetvy sa vetrom do seba zapletali. Naplnená radosťou sa pozrela hore na hviezdnú oblohu. Len vďaka hviezdám bolo v lese v noci vôbec vidno. Hviezdám, ktoré boli ako malé bodky rozosiaté po celej oblohe. Noc len vďaka ním bola otoľko menej čierna, aká by bola, keby ích nebolo, zo zúfalej noci sa stávala noc kľudu a pokoja. Vtom túžila po tom, byt ím čím najbližšie, ako sa len dalo pri takých veľkých vzdialenostiach. Roztvorila ruky nad hlavou, ako keby ich chcela chytiť do náručia. Súčasne sa jej vlasy zachveli vo vetre a nechala sa nadvyhnúť. Nepústiac zrak od hviezd nechala knísajúce sa konáre za sebou. Bola unášaná ďalej a ďalej, sukňa sa jej nydúvala vo vetre. Onedlho mala pod sebou špičky stromov. Les nechala za sebou a blížila sa oblohe. Bola jedno s prírodou, žila s nou v harmónií. Nikdy sa necítila silnejšie spojená s ňou, ako v noci pod holým nebom.

Keď sa prudko vietor zosilnil, vedela, že došla. Nad ňou už nebolo nič, len hviezdnaté nebo. Už bola hviezdám blízko. Bola z toho taká rada, že sa celá uvoľnila a dovolila vetru, roztočit ju. Vial ju po celom nebi, divo ju krútil okolo všetkých osi, bol to tanec s vetrom pod hviezdami. Smiala by sa nahlas od radosti, ale bola jej každá chvíľa príliš cenná na to, aby ju vyrušila svojím smiechom. A to z oprávneného dôvodu.

Po krátkom čase prenikol spoza údolia za lesom malý, slnečný lúč. Bol síce malý, ale len čo sa zjavil, hviezdy zmizli. Aj vietor sa utíšil, les prestal šušťať. A Ona zmizla, ako keby sa prepadla pod zem.

Spotená som sa zobudila na kraji postele. Natiahla som ruku za pípajúcim budíkom, ktorý oznamoval pol siedmej. Rýchlo som ho vypla, lebo mi škrípajúcy zvuk liezol na nervy. Najvyššy čas, prichystat sa do školy, aj keď by som sa po takejto noci na nič iné nevedela sústredit…

[ » na začiatok « ]