Poviedka:
Pridaná: 18.3.2010, 20:33:54
Čítaná: 4702×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Typ: Fiction
Postavy: Vodič auta, dievča, chlapec
Stručný dej: Ďalšia z mojcih atmosférických poviedok. Netreba pochopiť, treba precítiť. Dievča je zavrete v aute a túži po slobode.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

V aute vládlo dráždivé ticho narúšané iba občasným blikotaním a tikaním, naznačujúcim, že zabáčame buď doľava, alebo doprava. Hrdlo som mala stisnuté už peknú dobu a nie a nie ma prestať škrtiť.

Úžasné.

Pozrela som von oknom, dúfajúc, že tam nájdem niekoho, kto by ma oslobodil z pevného a nedobrovoľného držania na tomto sedadle.

Márne. Tvár mi na mizivú chvíľu osvietilo a ja som pohľadom zamierila na pouličnú lampu, ktorá sa mihla okolo nás. Aspoň tá sa ma pokúsila rozveseliť, ale to by sa momentálne nepodarilo nikomu.

Teda... Zízala som na nočné nebo momentálne pripomínajúce látku bohato ozdobených večerných šiat. Akoby sa na tmavomodrom podklade vysypali drobné kryštáliky aj ja som ich obdivovala ako malé dieťa túžiace po sladkosti v zavretom obchode. Tak blízko a zároveň tak ďaleko...

Kŕč neistoty a strachu mi zrazu zovrel žalúdok. Boli sme na tej ulici a ja som vedela, čo príde. Nemala som to ako vedieť, ale srdce mi to hovorilo. Boli sme na samom začiatku ulice, ale ja som ho už videla. Ako si tak melancholicky vykračuje po ulici a na pleci mu visela taška.

Srdce sa mi divoko rozbúšilo a pokúsila som sa odpútať, no neúspešne. Prečo to doparoma nejde?!

Uprela som prosebný pohľad na môjho trýzniteľa, ale ten vôbec nedával najavo, že vôbec vie, že vedľa neho sedím.

„Prosím. Toto mi nemôžeš urobiť.“ zašepkala som. Zdalo sa mi čudné hovoriť hlasnejšie. Nič.

„Prosím!“ teraz som už zvrieskla, počula som ako mi hlas začínal opantávať silný záchvev paniky. Uprela som pohľad na jeho kamennú tvár vediac, že toho sa mi presvedčiť nepodarí. Zahľadela som sa na koniec ulice. Jeho silueta sa príliš rýchlo približovala. Slzy mi vytryskli nečakane a silou gejzíru. Samu ma to zaskočilo.

Začala som mačkať kľučku od auta ale dvere sa nepohli ani o milimeter. Zúrivo som stláčala to isté miesto stále dokola. Dvere sa neotvorili. Panika mi zachvátila všetky údy a ja som sa nevedela rozhýbať. Bol blízko.

„Prosím! Otvor tie dvere! Prosím!“ pri poslednom slove mi preskočil hlas.

Ani nežmurkol. Svoj nemilosrdný pohľad aj naďalej upieral na cestu. Bola som šokovaná a zároveň šťastná, že sme neprefrčali okolo. Bol to jeho štýl, ale teraz ma chcel riadne potrápiť a vytrestať posledným pohľadom naňho.

Už sme boli desať metrov od seba, keď som začala trieskať do nerozbitného čierneho skla. Nikto nevidí dnu, my vidíme von. Dúfala som, že ho aspoň zaujme nástojčivé a zúrivé trieskanie do okna, ale nič. Absolútne nič. Pohľad upieral do zeme, ako vždy. Nie! Toto sa nemôže stať.

Začala som sa zúrivo metať a trieskať do okna. On sa ani len neobzrel po navonok nenápadnom aute, v ktorom som sa nachádzala ja!

„Nie! Nie! Toto sa nesmie stať.“ Vrieskala som ako pomätená. Ruku som načiahla po jeho ruke na riadiacej páke, keď zrazu prejavil prvý náznak toho, že ma vníma. Nebezpečne sa mu zablýskalo v očiach.

Ten pohľad som poznala, obdarúval ním ľudí, ktorí si už dlho nepožijú. Ruku som stiahla späť a pochopila som, že je to beznádejné. Už som nechcela mrhať pohľadmi na toho dementa a obrátila som sa k oknu. Aspoň nech sa pozrie. Prosím! Ruku som nacapila na okno a prestala som dýchať. Prešli sme okolo a on ten svoj smutný pohľad nezdvihol k nám. Ďalej zízal do zeme.

Nie...

[ » na začiatok « ]