Kapitola:
Pridaná: 9.3.2010, 18:09:01
Čítaná: 640×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Ataira Malousová, Dumbledore, Severus Snape
Stručný dej: Profesor Dumbledore znova zháňa učiteľa OPČM. Nik lepši ako Ataira Malousová mu nenapadne. Vyštudovala strednú školu a vo Fínsku sa na vysokej škole OPČM. Ako to Ataira príjme. Kto z učiteľského zboru ju zaujme a ako sa jej bude dariť s učením?

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ataira 2 » 2.kapitola 3 » 3.kapitola 4 » Severus 5 » 5.kapitola 6 » 6.kapitola 7 » 7.kapitola 8 » 8.kapitola 9 » 9.kapitola 10 » 10.kapitola 11 » 11.kapitola 12 » 12.kapitola 13 » 13.kapitola 14 » 14. kapitola - KONIEC

Severus

******

Vyšiel som z VS a mal som čo robiť, aby som sa schoval, lebo prichádzala Ataira.

Ha, tak tá bude pekne šokovaná, keď tam budú na ňu všetci čumieť. Čakal som, že si Dumbledore niečo všime. Ale nie. Aký som rád, že mi táto pomsta vyšla. Nebolo to až také ťažké. Síce nacvičiť si ženskú chôdzu bol horor. Ale stálo to za to. Teraz už len počkať, kým sa premením späť.

Vykročil som po chodbe a išiel do svojho kabinetu. Našťastie som už nikoho nestretol.

Ataira

*****

Vybehla som z VS a zamierila si to rovno do Severusovho kabinetu.

Toto mu len tak neprejde. Ako ma mohol takto zosmiešniť? Nikto (z chlapcov) ma už nebude brať vážne.

Dobehla som ku jeho dverám a nahnevane zabúchala. Keď neotváral, vytiahla som prútik a rozrazila mu dvere. Sedel som na stoličke v MOJOM tele a prekvapene na mňa hľadel.

„Čo to...“ začal, ale ja som mu skočila do reči: „Ako si to mohol urobiť?“

Vošla som dnu a zatresla dvere. On vstal, prišiel ku mne a začal: „Veď som ti povedal, že sa ti pomstím.“

„Ale prečo takto? Prečo verejne? Ja som ti to povedala v súkromí!“ Môj hnev sa rapídne stupňoval, a on sa na tom očividne zabával.

„Ale veď vtedy to bolo s jedným svedkom.“

„Myslíš toho prváčika?“

Iba sa uškrnul, otočil a prešiel ku stolu kde sa začal vyzliekať.

„Čo to robíš?“ zhúkla som na neho.

„Čo si myslíš, že keď sa premením späť, chcem byť oblečený takto?“

Keď som videla, ako si ide rozopnúť podprsenku, pribehla som k nemu a chytila mu ruky.

„Ber aspoň kúsok ohľadu na moje súkromie.“

„A ty si myslíš, že som si tvoje telo ešte neobzrel?“ spýtal sa ma akoby som bola nejaký dement.

„Nie. To..“ začala som histerčiť. Na stole mal nejakú nádobu, ktorú som chytila a hodila o stenu.

„Ak si zvedavý na moje telo, tak sa aspoň pýtaj na budúce.“

Pomaly sa začal meniť. Bolo divné ho vidieť v sukni a podprsenke.

„Ale zakázané ovocie chutí najlepšie. Poznáš toto porekadlo a musím povedať, že je pravda.“

Hnev a hystéria ma pomaly prechádzali a nahrádzal ich smútok. Pozrela som na neho očami plnými bolesti a sklamania, a tichým hlasom som prehovorila: „Si strašná sviňa.“

Otočila som sa na odchod. Keď som chytila kľučku, ešte som sa poslednýkrát otočila.

„Veľmi som sa v tebe sklamala.“ Na chvíľu som sa odmlčala a potom pokračovala: „Vieš čo? Nie, nesklamala. Iba som verila v niečo neskutočné. V niečo, čo nemôže byť pravda. V...“ ucítila som, ako mi po líci tečie slza, a tak som nedohovorila a rýchlo zmizla do svojho kabinetu. Tam som sa hodila na posteľ a začala plakať.

Nie. Musím byť silná. Nemôžem sa nechať rozhodiť niekým ako je on. On mi za to nestojí.

Ale stojí. Našepkával mi tichý hlas v mojej hlave.

To nie je pravda. Veď ho nenávidím!

Od nenávisti k láske je len krok. A tebe k tomu chýba fakt už len málo.

Nevieš o čom hovoríš.

Ale viem.

Nevieš.

Nehádaj sa so mnou.

To ty sa hádaš.

Nie, ty. A týmto to potvrdzuješ.

Nebavím sa s tebou.

Nebudeš sa baviť sama so sebou? Ako chceš. Ale nepoprieš to. Ono to prejde na povrch.

La la la la la la la la la la...

A bude to skoro...

Severus

******

Keď Ataira odišla, prezliekol som sa a sadol si za stôl.

Asi som to prehnal. Kým sa hnevala bolo dobre. Ale keď na mňa hľadela tými ubolenými očami. A dokonca mi ani nestihla dopovedať v čo verila. Bože, asi som to nemal robiť. Veď aj plakať začala kvôli mne.

Tebe na nej záleží.

Nezáleží. Je to len...

No, čo je to?

Hm...moja povinnosť vysvetliť jej to, lebo to bola moja vina.

Prečo si nechceš priznať, že ju miluješ?

To nie je pravda.

Je. Len si to musíš priznať.

Daj mi pokoj.

A vidíš. Už to potvrdzuješ.

Nič nepotvrdzujem. A čuš už. Musím ísť učiť.

Zdvihol som sa zo stoličky a zamieril do triedy. Keď zazvonilo otvoril som dvere, vpustil žiakov a začal im vysvetľovať látku.

Ataira

*****

Vstala som, osušila slzy a išla do triedy učiť. Keď som vošla, Melcan z Bifľomoru na mňa zavolal: „A kde máte svoje oblečenie z raňajok?“

Všetci sa začali smiať.

„Drahý pán Melcan. Strhávam vám 50 bodov a máte dvoj týždňový trest u pána Filcha. Budete pomáhať s upratovaním. A podotýkam, že bez prútika.“

Úsmev z tváre mu hneď zmizol. Popozerala som sa po triede a prepaľovala ich pohľadom. Všetci hneď stíchli.

„Varujem vás. Ešte jedna takáto poznámka a budete za to pykať. A keďže viem, ako rýchlo sa tu šíria informácie, uvedomte s tým všetkých. Z nikým nebudem mať zľutovanie.“

Ha! Tí sa ma normálne začali báť.

Moje oči ich prepaľovali a oni sa vyhýbali stretnutiu pohľadov.

Začala som s nimi preberať učivo, a oni ma už krotko počúvali.

Tak toto s mi páči.

Celý týždeň som sa Severusovi aktívne vyhýbala. Zo začiatku som jedávala v kabinete (jedlo mi nosil veľmi milý domáci škriatok z kuchyne – Dobby) ale nakoniec som sa VS a spoločným obedom nemohla vyhýbať večne. Keďže som sedávala vedľa neho bolo to ťažšie, ale ignorovala som ho. Mal pokusy hovoriť so mnou, ale ja som buď odišla, alebo sa začala rozprávať s niekým iným. Nakoniec to vzdal, čomu som bola vďačná. Síce musím si priznať, chýbal mi. Ten jeho úžasný pohľad. Dokonca aj tie hádky mi chýbajú.

Nakoniec časom utíchli aj reči a spomienky na „môj“ veľkolepý príchod do VS.

Asi v polovici októbra si ma zavolal Dumbedore do riaditeľni a oznámil mi že mám za ním prísť v sobotu do jeho pracovni a pôjde ma predstaviť Fénixovmu rádu. A tak som teraz tu a čakám kým vyrazíme.

„Neboj sa Ataira, dobre to dopadne.“

„Ja sa nebojím Albus,“ odpovedala som mu. Podal mi Hop-Šup, povedal adresu a vošla som do krbu. Vyšla som v dákej tmavej zatuchnutej miestnosti. O chvíľu sa za mnou vynoril Dumbledore.

„Poď za mnou. Všetci sú v kuchyni.“

Prišli sme ku nejakým dverám a on mi ich otvoril. Dnu sedelo pár ľudí okolo stola a živo sa rozprávali.

„Vážení,“ prehovoril Dumbledore, „ toto je naša nová členka, Ataira Malousová.“

„Dobrý deň,“ pozdravila som sa. Všetci sa postavili a začali ma vítať a predstavovať sa. Všetci vyzerajú tak milo.

Sadli sme si za stôl a začali ma oboznamovať s momentálnou situáciou a činmi, ktoré robia. Fénixi Kingsley, Artur a Dora robia na ministerstve, čo je pre nás dosť výhodné. V týchto časoch sa nedá veriť ani ministerstvu a takto sa aspoň dozvieme o jeho činnosti. Alastor je ako bývalý auror tiež užitočný, lebo niektorý smrťožrúti sa ho boja. Remus Lupin je vklolak, a tak ho Dumbledore poveril úlohou špehovať medzi vlkolakmi. Sirius Black je neprávom obivnený z vraždu Petra Pettigrewa, ktorý žije a pomohol Voldemortovi k návratu. Ale ministerstvo to popiera, čiže ho stále hľadajú. Preto musí vždy ostávať na ústredí.

Asi po dvoch hodinách sme sa vrtáli n a hrad a ja som si to zamierila do svojho kabinetu. Keď som išla okolo gobelínu, nejaká ruka ma zaňä stiahla. Pozrela som sa do tváre môjmu „únoscovi“, a keď som spoznala Severusa, začala som sa mykať. Jeho pevné ruky ma držali, čiže moje úsilie bolo zbytočné.

„Prosím ťa počkaj, Chcem s s tebou porozprávať.“

Prestala som sa mykať a nahnevane som sa na neho pozrela.

„Pustím ťa, ak si ma vypočuješ. Súhlasiš?“

Jemne som prikývla a on mi opatrne postil ústa.

„Čo chceš?“ ľadovo som sa ho spýtala.

„Ja...chcem sa ti opsravedlniť. Viem, že som to prehnal.“

„Počkať. Čo si to povedal?“ zarazene som sa ho spýtala.

„Že som to prehnal.“

„Nie to pred tým.“

„Že sa ti ospravedlňujem?“

„Áno to. No páni. Ten ľadový profesor bez srdca práve povedal, že sa ospravedlňuje. Škoda, že to nikto nepočul.“

„Ale no tak Ataira. Ja to myslím vážne. Fakt. Mrzí ma to. Nemal som ťa tak verejne ponížiť.“

„Tak to si nemal. Vieš ako som sa čítila?“ aby som dodala svojim slovám silu, prekrížila som si ruky na prsiach.

„Viem,“ povedal po chvílu.

„Nie, nevieš. Od vtedy sa na mňa chlapci pozerali ako na dáku korisť, ktorú chcú získať. Ako na šľapku, Vieš aké to bolo ponižujúce? A keď si mi bez šťipky ľútosti oznámil, že si si pozeral moje telo. To ako keby som ťa tu ja teraz násilne povyzliekala a začala si ťa prezerať! Páčilo by sa ti to keby si s tým nesúhlasil?“ pomaly ale isto som zvyšovala hlas.

[ » na začiatok « ]