Kapitola:
Pridaná: 23.2.2010, 10:10:04
Čítaná: 626×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Ataira Malousová, Dumbledore, Severus Snape
Stručný dej: Profesor Dumbledore znova zháňa učiteľa OPČM. Nik lepši ako Ataira Malousová mu nenapadne. Vyštudovala strednú školu a vo Fínsku sa na vysokej škole OPČM. Ako to Ataira príjme. Kto z učiteľského zboru ju zaujme a ako sa jej bude dariť s učením?

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Ataira 2 » 2.kapitola 3 » 3.kapitola 4 » Severus 5 » 5.kapitola 6 » 6.kapitola 7 » 7.kapitola 8 » 8.kapitola 9 » 9.kapitola 10 » 10.kapitola 11 » 11.kapitola 12 » 12.kapitola 13 » 13.kapitola 14 » 14. kapitola - KONIEC

V priebehu 1. týždňa som sa do všetkého dostala. Spoznala som sa so všetkými profesormi a zvykla si na učenie. Myslím si, že mám u žiakov ako-taký rešpekt. Počúvajú ma a priveľmi si nedovoľujú. No, s výnimkou slizolinčanov. Bez nich by to bolo niečo úžasné. Ale nie. Nič krásne nemôže trvať naveky. Každú hodinu (hlavne s piatakmi) mi dávajú najavo, že sem nepatrím. Ale predsa len tá sladká právomoc profesora. Nechávam ich po škole, alebo im strhnem body. Potom už tak veľmi neskáču. A chrabromilčania s ktorými sú spojení sa len nad tým usmievajú.

Dni letia ako voda. Ani som sa nenazdala a bol koniec septembra. Kráčala som do VS na obed, keď som z chodby začula ten známy hlas. „ Ako si to predstavujete?“

Prišla som za hlasom, aby som zistila do koho Severus tak kričí. Stál oproti malému prváčikovi, ktorý si zbieral zo zemi svoje knihy.

„Prepáčte pane...ja...ja som nechcel. Nevidel som váš,“ dostal zo seba ten malý.

„Tak nevidel? Strhávam vám 20 bodov za napadnutie profesora.“

Chudák maličký. Úplne sa triasol. No nič. Musím zakročiť. Podišla som ku nim a otočila sa na chlapca. „Z ktorej si fakulty?“

„Z chrabromilu slečna.“

To som si mohla myslieť. Koho iného by buzeroval?

„Tak ti pridávam 20 bodov.“ Prekvapene na mňa vyvalil oči, a Severus sa spýtal otázku, ktorú mi chcel určite položiť aj on: „A za čo?“

„Má pekné oči.“ Uškrnula som sa na Severusa a chlapcovi som povedala: „Utekaj do VS na obed radšej.“

Nenechal sa viackrát prehovárať, otočil sa a odišiel. Svoju pozornosť som presunula na Severusa, ktorému oči sršali bleskami.

„Láskavo tu neznižujte moju autoritu!“ zrúkol na mňa.

„A vy si tu láskavo nevybíjajte svoje komplexy z detstva na úbohých študentoch.“

Priblížil sa ku mne a povedal mi na to: „Vy neviete nič o mojom detstve, tak tu netrepte hovadiny.“

Aj ja som sa prisunula tak, že sme sa skoro dotýkali nosmi. „Viete, je dokázané, že ľudia, ktorí boli v detstve týraní sa sami stávajú tyranmi. Čiže ako vravím, svoje komplexy si riešte niekde inde.“

Jáj, ten jeho pohľad. Ten by ma asi najradšej zabil.

„Jediným mojim koplexom ste tu vy.“

„Tak to česť pre mňa,“ odpovedala som mu s úsmevom, „ ale teraz ak dovolíte, pôjdem na obed,“ povedala som a otočila sa, že odídem.

„Ty malé, drzé šteňa!“ zakričal za mnou.

Tak toto si vyprosím. Prudko som sa otočila a vpálila mu riadne zaucho. Muselo ho to bolieť, lebo trochu potočil hlavu. Tak mu treba!

„Takéto reči si nechajte pre niekoho iného.“

„Ale, ale,“ posmešne na mňa pozrel, „na viac sa nezmôžeš?“

Neviem prečo, ale keď takto na mňa pozeral, naštvalo ma to viac, ako keď na mňa kričal.

„Ty arogantný, svinský had. Si myslíš, že si zaujímavý, keď sa tu len do každého navážaš? Keď si tu zdvihuješ svoje pochybný sebavedomie na druhých?“ začala som kričať. Aby som dodala svojim slovám váhu, tresla som ho päsťami do hrude. Ruky mi chytil a odtiahol od seba.

„Nedovoľuj si toľko,“ povedal mi, „varujem ťa. Na mňa nemáš.“

Mrazivo som sa mu zahľadela do očí a povedala mu: „ Ja sa ťa nebojím. Nie si o nič lepší, ako ktokoľvek na tomto hrade.“

Mračil sa na mňa, ale nič nehovoril.

„A teraz ma pusti.“

„Čo ak nie?“

„Hovorím ti, pu-sti-ma,“ zdôrazňovala som posledné slová. Skúsila som šklbnúť rukami, ale on ma držal a iba sa uškŕňal.

T

ak ja ti ukážem.

Priblížila som sa rýchlu ku nemu a vtisla mu na pery bozk.

Juj, ale ich má jemné a nežné...Bože, veď je to nepriateľ.

Trochu ma prekvapil, lebo sa tomu nebránil. Ale keď mi pustil ruky ja som sa mu rýchlo vyšmykla. Zarazene na mňa pozrel.

„To čo bolo?“

„Toto sa volá bozk,“ hovorila som mu to ako keby stál predo mnou maličký chlapec a nič nechápal.

„Ja viem,“ hovoril ľadovo, „ale čo si si to dovolila? Si až príliš drzá!“

Bol naštvaný. Aspoň sa tak tváril. Ale z očí mu sršalo niečo iné ako hnev. Nevedela som vylúštiť čo presne to bolo. Až príliš dobre to maskoval.

„Čo už,“ povedala som a odišla konečne na obed nechajúc ho tam stáť.

Severus

******

Hľadel som jej na chrbát a nevedel som, čo mám robiť. Toto sa mi ešte nestalo. Musím uznať, že je nádherná. Čierne dlhé, jemne kučeravé vlasy, bledá pleť, zelené oči...ale aj tak by si nemusela až tak dovoľovať.

Otočil som sa a vykročil do VS na obed. Sedela tam. Keď som vošiel pozrela sa na mňa a jemne sa usmiala. Zamračil som sa, čo ju pobavilo ešte väčšmi.

„Fakt smiešne,“ zavrčal som na ňu, keď som si sadal a naberal jesť.

Tá sa na mne normálne baví

„Ts, ts, ts...niekto je tu asi nahnevaný,“ z chuti sa zasmiala a pokračovala: „však pán profesor?“

„Čo tak odrazu, že mi vykáš?“

„Ako si želáš Severus,“ zamrkala na mňa.

Ach, ako by som ju rád pobozkal...Čo to hovorím? Veď by som ju mal za to všetko na mieste zabiť. Alebo sa jej aspoň pomstiť. Musím niečo vymyslieť. Niečo, čím ju verejne potupím.

Úporne som rozmýšľal, až ma niečo napadlo.

Áno! To bude myslím zatiaľ stačiť. A mohol by som to stihnúť do zajtrajších raňajok.

Keď som „prišiel k sebe“, všimol som si, ako na mňa pozerá. Pohľad som jej opätoval a naklonil sa úplne ku nej a do ľavého ucha som jej zašepkal: „Nemysli si, že ti to všetko prejde. Ešte som nezabudol ani na naše prvé stretnutie. Všetko sa ti vráti.“

„Tak to sa teším,“ Povedala, postavila sa a odišla.

Máš sa na čo Ataira. Máš na čo...

Keď som odchádzal z VS, začul som Pottera, ako sa rozpráva so svojimi kumpánmi: „Neviete o čom sa tam tí dvaja mohli tak dôverne rozprávať?“

„Netuším,“ odvetil mu Wesley, „ ale vyzeralo to, ako by medzi sebou niečo mali.“

„Nemali by ste už ísť na hodinu?“ prerušil som ich „nádherný“ rozhovor.

„Veď už ideme,“ povedali a odišli.

Aby sme ešte niečo medzi sebou mali. To určite.

Išiel som rýchlo do kabinetu, a keď som už nemal žiadnu hodinu, začal som pripravovať elixír, aby sa stihol do rána urobiť, lebo sa musí dlhšie lúhovať. Keď som bol hotový, odstavil som kotlík a pozrel sa na hodiny. Boli štyri. Zobral som sa a začal opravovať písomky. Celý čas som bol mimo a rozmýšľal nad zajtrajším ránom.

Ataira

*****

Severus mi celý čas neschádzal z mysle. Ešte aj nad jeho slovami na obede som musela rozmýšľať. Čo má za lubom?

Zívla som a ľahla spať.

Ráno som sa zobudila, obliekla a išla sa učesať, ale nenašla som kefu. Hľadala som ju po celom kabinete, ale nič.

„Acio kefa!“ napadlo ma zrazu. Čakala som a o chvíľu mi kefa vletela cez otvorené okno.

Tak teda ja tu už ničomu nerozumiem. Chytila som ju a išla sa doupravovať.

Dumbledore

**********

Sedel som na raňajkách, keď sa zrazu otvorili dvere VS a vošla Ataira. Bolo by to v poriadku, keby na sebe nemala čiernu sukničku sotva siahajúcu pod zadok a priliehavý čierny top s výstrihom skoro po pupok. Proste bolo to veľmi odvážne oblečenie. Ako kráčala, jemne vlnila bokmi. Všetci chlapci išli na nej nechať oči.

Toto neprichádza do úvahy!

„Dobré ránko Dumbledore,“ s úsmevom sa mi pozdravila.

„Dobré ráno Ataira. Môžeš mi povedať, čo to máš na sebe?“

„Toto? Tie habity sa mi zdajú staromódne, a tak som si chcela kúsok oživiť šatník.“

„Tak na to láskavo zabudni. Toto je nevhodné na vyučovanie. Pozri sa čo si tým spôsobila!“ povedal som jej a ukázal rukou po chlapčenskom osadení VS. Ataira sa tam s úsmevom pozrela. Všetci chlapci na ňu civeli s otvorenými ústami.

„Ihneď sa choď prezliecť.“

„Rozkaz, Albus,“ povedala, vstala a odišla. Ako kráčala pomedzi stoly, všetky hlavy sa opäť za ňou otáčali.

Niečo mi tu nesedí. Bola nejaká iná. Takto sa nesprávala nikdy.

Dvere sa za ňou zavreli a o chvíľku sa opäť otvorili. Vošla Ataira, ale už v habite. Ako kráčala, všetky hlavy (chlapčenského osadenstva) sa za ňou otáčali. Rýchlo prešla ku stolu, sadla si a otočila sa na mňa: „Dobré ráno Albus. Neviete prečo sa na mňa všetci tak pozerajú?“

Tak toto je už nad moje chápanie. Iba sa tvári, že o ničom nevie, alebo je to pravda? Lebo vyzerá fakt zmätene. A ako sa mohla tak rýchlo prezliecť?

„Ataira. Nebola si tu už pred chvíľkou?“

„Nie. Pred chvíľkou som akurát vstala. Čiže to by som nestihla. Prečo sa pýtate?“

„Lebo pred chvíľou si sem vošla v dosť odvážnom oblečení, ja som ťa poslal sa prezliecť sa, tak si odišla a hneď na to si opäť vošla, ale už normálne oblečená.“

„Tomu nerozumiem.“

„To je to, že ani ja,“ povedal som a hľadel na ňu. Zrazu vyskočila, skríkla: „Ja ho zabijem!“ a vybehla von.

Zmätene som sa pozeral na jej povievajúci plášť a rozmýšľal nad tým, na čo mohla prísť.

Asi už starnem. Lebo u už ničomu nerozumiem. Kedysi som mal prehľad o všetkom.

[ » na začiatok « ]