Poviedka:
Pridaná: 13.2.2010, 16:56:25
Čítaná: 1372×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Typ: PI súťaže
Zadanie: Úlohou bolo napísať príbeh z HP tematikou v žánry: Spojnička, Crossover, Songfic, Drabble, Slash...

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia, dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia, horor, slash, songfic, crossover, drabble

Súťažná poviedka: 1 » 1. Peterka - Spojnička - Smrť 2 » 2. GinnyLove - Spojnička - Zabudnutý dar 2 » Meddy - Songfic - Almost lover 3 » 3. Draco Malfoy - Crossover - Jasperov... 4 » Poviedka stiahnutá, prečítajte si vyhlásenie autorky 4 » 4. Saerte - Crossover - Nedokonalé kúzlo 5 » 5: Elizabeth - Crossover - Veľké narodenin... 5 » 5. AudreyHepburn -Songfic - Víťazi a porazení 5 » 5. Nati Prvosienka Diggory-Fowl - Songfic 6 » 6. aileen - Songfic - Láska je božská 7 » 7. Harry Potter - Drabble - Nočná mora 8 » 8. Penelope - Songfic - Spomaľ 8 » 8. Gorath - Crossover - Malý veľký príbeh! 8 » 8. Vianočná hviezdička Lussy - Spojnička

Autor: Nati Prvosienka Diggory-Fowl

Vek: 16 rokov

Žáner: Songfic

Bodovanie:

Aliyz – 8 bodov

micho - 9 bodov

Sedo - 9 bodov

Mei – 4,5 bodov

Spolu: 30,5

Umiestnenie: 5.

My immortal

http://www.youtube.com/watch?v=B-A-4NQfFRs

„Nie... nie... nie!“ kričal niekto. „Nie! Fred! Nie!“

Percy triasol bratom a Ron kľačal vedľa neho. Fredove oči hľadeli slepo a duch jeho posledného smiechu sa mu zračil na tvári.

Omráčene som naňho hľadel. Nemohol som uveriť, že je naozaj mŕtvy, že ma opustil. Cítil som, ako sa mi do očí tlačia slzy a pomaly mi stekajú po tvári. Toto nemôže byť pravda, Fred nemohol len tak zomrieť, nemohol ma tu nechať, jednoducho nemohol.

V tej chvíli som sa cítil neuveriteľne opustený, zbytočný, všetka dobrá nálada zo mňa vyprchala, chcel som zomrieť tiež. Oprel som sa o stenu, pomaly som sa zosunul na zem, nevnímajúc svet okolo seba. Tá bolesť ma zasiahla príliš silno na to, aby som rozmýšľal, kde som, čo robím a čo robia ostatní. Fred bol jediný, kto o mne vedel naozaj všetko, a teraz som sám...

These wounds won´t seem to heal

This pain is just too real

There´s just too much that time cannot erase

Zamyslene som sedel v rohu jednej z miestností obchodu. Musel som toho ešte toľko urobiť... Vôbec sa mi nechcelo, no prinútil som sa vstať. Police boli pokryté hrubou vrstvou prachu, po dlážke boli porozhadzované veci a omietka na stenách sa začínala odlupovať. Vytiahol som prútik a pustil som sa do práce. Myslel som pri tom, ako to tu budem teraz zvládať sám, keď tu so mnou Fred nie je... Spomienka na brata vo mne vyvolala neuveriteľný záchvat smútku a zúrivosti.

Prečo ma musel opustiť tak skoro? Prečo som nemohol zomrieť tiež? Kútiky očí ma začali neznesiteľne páliť a po chvíľke som zacítil horúce slzy, ako mi stekajú po lícach. Ruka s prútikom mi klesla, nešťastne som sa zviezol popri stene až na zem. Hoci od Fredovej smrti prešli viac ako tri mesiace, ešte stále to neuveriteľne bolelo. Pred očami sa mi začali vynárať spomienky na všetky chvíle prežité s ním, čo ma rozľútostilo ešte viac. Jednoducho som sa s tým nedokázal zmieriť, nedokázal som prijať skutočnosť, že už s ním nikdy nebudem, že už sa s ním nikdy nezasmejem, neporozprávam...

These wounds won´t seem to heal

This pain is just too real

There´s just too much that time cannot erase

Keď som sa vrátil domov, bolo neskoro večer a všetci už spali. Potichu som sa odkradol do izby, ktorá nám patrila ešte v čase, keď sme s Fredom chodili do Rokfortu. Na zemi sa povaľovali krabičky od našich ulievacích cukríkov, steny boli oblepené plagátmi, na posteli ležali rozprestreté naše metlobalové dresy. Nemohol som uveriť, že to bolo tak dávno, čo sme naposledy sedeli na metlách a hrali za Chrabromil. Pri spomienke na to som sa slabo usmial. Bol som príliš unavený na to, aby som to tu upratal, tak som sa len prezliekol, ľahol som si do postele a o chvíľu som zaspal.

Zobudil som sa do teplého októbrového dňa. Pomaly som zišiel do kuchyne, mama predo mňa okamžite položila tanier s jedlom.

„Nemám chuť,“ zamračil som sa a odtisol som ho od seba.

„Len to pekne zjedz,“ pozrela na mňa nahnevane a ďalej sa venovala umývaniu riadu.

„George, no tak,“ ozval sa za mnou Angelinin hlas. „Musíš niečo zjesť.“ Znudene som prevrátil očami a pustil som sa do jedla.

Nasledujúcich zopár mesiacov mi Angelina neuveriteľne pomohla. Keď na mňa prišiel jeden z mojich záchvatov smútku, snažila sa ma upokojiť, mala so mnou obrovskú trpezlivosť, dokonca mi pomáhala aj v obchode, za čo som jej bol neuveriteľne vďačný.

„Angelina, vieš, že to nemusíš robiť,“ povedal som jej.

„Vieš, že to robím rada,“ usmiala sa na mňa. „Pre teba by som urobila čokoľvek.“ Opätoval som jej úsmev a venoval som jej letmý bozk. Po znovuotvorení obchodu sa k nám prihrnulo obrovské množstvo zákazníkov a sám som to už nezvládal. Angelina sa ponúkla, že mi pomôže a naozaj jej to išlo.

„Naozaj ti veľmi pekne ďakujem, neuveriteľne mi pomáhaš,“ poďakoval som, keď poslední zákazníci odišli a my sme konečne mohli zavrieť obchod.

„Nemusíš mi ďakovať, naozaj,“ prevrátila očami. „Ľúbim ťa.“

When you cried I´d wipe away all of your tears

When you´d scream I´d fight away all of your fears

And I´ve held your hand through all of these years

But you still have all of me

O niekoľko týždňov neskôr, keď sme spolu s Angelinou prišli domov po obzvlášť náročnom a dlhom dni strávenom v obchode, ma v izbe čakalo menšie prekvapenie. Nevšimol som si ho hneď, prvýkrát som sa bol len narýchlo prezliecť a zišiel som dolu, do kuchyne.

„Niečo by som vám chcela povedať,“ ozvala sa po chvíli Angelina. Všetci sme na ňu zvedavo pozreli.

„Som tehotná.“ Omámene som na ňu hľadel. Ja budem otec, pomyslel som si zmätene. To snáď nie je možné. Zo šoku ma prebralo otcovo objatie, gratulácie sa na nás sypali zo všetkých strán. Nemohol som tomu uveriť. Ešte som sa poriadne nespamätal z Fredovej smrti a teraz toto... Podišla ku mne Angelina a smutne na mňa pozrela.

„Ty sa netešíš?“

„Jasné, že sa teším,“ usmial som sa naradostene. Jasné, že ma to potešilo, no mal som z toho veľmi zmiešané pocity, najsilnejšie boli asi obavy. Nebol som si istý, či som pripravený mať dieťa. Angelina bude úžasná matka, o tom som presvedčený, ale o sebe som pochyboval.

Pomaly som vyšiel hore schodami do svojej izby, sadol som si na posteľ a zahľadel som sa na fotku, na ktorej som bol s Fredom. Cítil som, ako ma zaplavuje smútok, kútiky očí ma začali neznesiteľne páliť, po tvári mi stiekli slzy. Tak neuveriteľne to bolelo, dokonca ani radosť z toho, že budem otcom nedokázala odohnať tú obrovskú prázdnotu vo mne. Toľkokrát som si povedal, že už sa nevráti, že už ho nikdy neuvidím, nikdy sa s ním nezasmejem, no bez efektu. Nemohol som sa toho zbaviť, jednoducho to nešlo.

I´ve tried so hard to tell myself that you´re gone

And though you´re still with me

I´ve been alone all along

Bolo niečo po polnoci, keď som sa rozhodol ísť konečne spať. Omámene som sa prezliekol do pyžama, vliezol som do postele a zahľadel som sa do stropu. Okolo mňa vládlo ťaživé ticho. Moje myšlienky prerušil tichý šepot prichádzajúci od okna. Zamračil som sa. Asi sa mi to len zdalo, pomyslel som si, no vtom sa to ozvalo znova. Kútikom oka som zachytil slabú, perleťovobielu žiaru, ktorá vychádzala spod okna. Cítil som, ako ma zalieva vlna strachu a pomaly som sa obrátil. To, čo som tam zbadal, ma ani nie tak vydesilo, ako šokovalo, prekvapilo. Zmätene som vyliezol z postele a cúvol som ku dverám. Nemohol som tomu uveriť. Ako je to možné? To nemohol byť on, jednoducho nemohol, no pridobre som vedel, že JE to on. Opatrne som sa k nemu priblížil a oslovil som ho.

„Fred?!“

_______________________________

Komentáre porotcov:

Aliyz - Bolo zaujímavé čítať poviedku, ktorá bola písaná z pohľadu Freda, keď pred chvíľkou som čítala poviedku z Angelininej strany. Presne o tomto istom. Akoby ste sa dohodli :-). Ale tak idem posudzovať túto poviedku: Odpustite mi ale začnem od konca. Bol ukončený tak, akoby si pýtal pokračovanie. Síce je niekedy dobré ukončiť poviedku s otvoreným koncom, ale toto bolo skôr nedokončené ako otvorené. Inak bola poviedka napísaná milo a s vkusom a nebyť toho konca asi jej nemám čo vytknúť.

micho – oceňujem dokreslenie vzťahu Freda a Angeliny, koniec trochu prekvapil

Sedo – Tak táto poviedka bola nádherná, dojímavá, nápaditá a jednoducho skvelá! Krásne si vytvoril/a atmosféru. Nadväznosť na knihy je výborná a chvíľami som skutočne uveril, že to písala Rowlingová. Pieseň je do textu veľmi vhodne začlenená. Jednoducho nemám čo vytknúť. Je to veľké umenie písať prevažne niekoho myšlienky a napísať to tak, aby to nenudilo. Gratulujem.

Mei – Na konci to začalo byť zaujímavé! Veľmi zaujímavé. A keby tam práve tento koniec bol trocha rozvinutý, určite ti dám ešte aspoň ten 0,5 boda. Prečo nie viac? Rozhodne nie kvôli tomu, že by to bolo zle napísané. Práve naopak, pekne sformulované vety, pekne vykreslené myšlienky, pieseň sedela. Ale téma - George a Angelina tu nie je prvýkrát. Ani v jeho myšlienkach sme sa nedozvedeli nič, čo by nás prekvapilo - trúchlil, hľadal útechu, mal obavy z otcovstva... Nápad prišiel až na záver, keď sa mu zjavil brat a George sa dostal do ťažkého rozpoloženia... toho by som sa na tvojom mieste chytila, lebo TO bolo nové. Zaujímavé.

[ » na začiatok « ]