Kapitola:
Pridaná: 7.2.2010, 11:06:34
Čítaná: 6209×
Hodnotenie: (počet hlasov: 2)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Edward Brown, Jenny Swith-Brown, Alexandra Brown (Saška), Jane Mallory
Stručný dej: Volám sa Edward Brown, mám čerstvých 16 rokov a som obyčajný mestský chlapec. Bývam v Bochume so svojou mamou, pani Brownovou. Moji rodičia sa prednedávnom rozviedli a na súde mňa a moju mladšiu sestru Sašu zverili mame. No Jenny, mojej mame, dali v práci výpoveď a tak sa teraz musíme odsťahovať do mesta, kde si bývanie môžeme dovoliť, čo sa nepáči nielen mne a mojej sestre, ale aj jej samej. Jennyna prababička jej ako dedičstvo zanechala svoj starý, ošarpaný dom, keby sme niekedy potrebovali niečo na bývanie. Jediné, čo ale treba urobiť preto, aby sa tam dalo bývať je zaviesť doň elektrickú energiu.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Prológ a hlavné postavy 2 » Dom 3 » Škola 4 » Jane Mallory 5 » Na dvore 6 » Večera 7 » Knižnica 8 » Franc 9 » Mrs. Moness 10 » Denny 11 » Barbíny 12 » Je prázdna 13 » Mám ťa rada 14 » Nemám rada Vianoce 15 » Brat Jack 16 » Noc pri Jane 17 » Kde je pani Monessová?! 18 » Plánovanie

Kapitola venovaná Tsarine, Noelle a Ritcheemu..

Ďakujem vám, že to čítate a dúfam, že vás nesklamem :)

Príjemné čítanie..

---

„Vôbec tomu nerozumiem“ hovoril som po ceste k našim domom.

„Možno nám klamala, netráp sa“ odpovedala mi.

„Prečo by nám klamala jedna stará pani? Nemala dôvod. Nepoznám ju“ hovoril som o čosi hlasnejšie.

Naznačila súhlas a pokrčila plecami.

„Ach, čo si len teraz počnem... Ak Franc zistí, kde bývam, pre knihu si určite príde a neviem, čo od neho môžem očakávať“ do očí sa mi tlačili slzy. Nemohol som uveriť, že mi je z toho ľúto a že je toho na mňa až príliš.

Všimla si slzy v mojom oku a utrela mi ich rukou.

Usmiala sa.

„No ták, nebude to také zlé.. Uvidíš“ hovorila stále rovnakým tónom.

„Keby som nebol taký zvedavý. Keby som nechcel vedieť, kde je knižnica. Keby som tam len nešiel“ oprel som sa o Janein dom. Trochu sa prehýbal, no teraz mi to bolo jedno.

„Ale išiel si, a teraz to už nezmeníš. Možno sa len odsťahovala“ presunula sa k téme „pani Monessová“.

Zasmial som sa.

„Prečo by taká stará žena na staré kolená šla niekam preč keď si myslím, že tu strávila aspoň polovicu svojho života?“ úsmev som sa snažil mať stále na správnom mieste.

Opäť pokrčila plecami.

„Mám však jednu dobrú správu“ nahodila plný úsmev. Bol som plný očakávania.

„Celý týždeň nám dáva riaditeľ voľno. Vraj je rozšírená chrípka“ oprela sa vedľa mňa.

„Aspoň niečo dobré“ vydýchol som.

Na ulici bolo už ticho a na stromoch bol vidieť jemný šumivý vánok. Stáli sme tam dlho. Premýšľal som.. nad všetkým. Čo ak to bol všetko len podraz? Čo ak tú knihu musím zničiť.. ale ako?!

„Rozhodol som sa Jane..“ mal som dosť smutný výraz a ona sa na mňa dívala s ľútosťou. Čakala, čo poviem ďalej.

„Knihu zničím. Musím. Mám také..nutkanie.. A niečo mi vraví, že je to správne“ povedal som rázne a presvedčivo.

„Ako myslíš. Ak je to tvoje pevné rozhodnutie, budem ťa nasledovať. A dúfam, že si zvolil dobrú cestu“ chytila mi ruku a usmiala sa.

„Kedy to chceš urobiť?“

„Ak by to bolo možné, tak dnes. No neviem kde. Chcem však, aby to nik z našich nevidel a tak to urobíme keď slnko zapadne. Dúfam, že budeme mať šťastie“ každú následujúcu vetu som hovoril tichším hlasom.

Prikývla na súhlas.

„Na dvore. O pol siedmej“ dodal som.

„O pol siedmej“ zopakovala, žmurkla a vošla do svojho domu. Objavila sa ešte v okne a ja som jej zakýval.

Bol som šťastný, že to prežíva so mnou.

„Tak, ako bolo? A kde je Jane?“ také bolo privítanie mojej mamy.

„Jane už nepríde, išla domov“ odpovedal som dosť zachripeným hlasom.

„Čo sa ti stalo? Od rána si akýsi.. iný“ podozrievavo sa pýtala a hladila mi čelo. Skúšala, či nemám teplotu.

„Nič mi nie je“ jej ruku som odvrhol a ona zosmutnela.

„Celý týždeň máme voľno“ oznámil som po chvíli ticha.

„A ty si vari z toho smutný“ smiala sa, „veď nemáš rád školu.“

„Nie je to kvôli škole mami, ver mi“ falošne som sa usmial no vyzeralo to tak, že bola už spokojnejšia.

„Idem si ľahnúť. Trochu si oddýchnuť“ pochmúrne som povedal a išiel som hore do svojej izby.

Ľahol som si na posteľ a počúval som hudbu na volkmene.

Nastavil som si budík na pol siedmu, kedy príde Jane.

Celý svet som mal v hmle. Oči sa mi zatvárali no ja som spať nechcel. Bolo tak ticho. Krásne ticho. Neudržal som ich a zatvoril. Netrvalo dlho a začalo sa mi znova snívať. Bol tam Franc. Starší ako predtým. Vysmieval sa mi, uškŕňal sa. Ukazoval mi knihu. Otváral a zatváral ju. Stále rýchlejšie. Rýchlejšie rýchlejšie a zrazu zastavil. Kniha bola otvorená. Ukazovali sa tam obrázky. Pohybovali sa. Nepríjemný pohľad na všetky. Chcel som kričať. Chcel som sa zobudiť.

Teraz tam však bola aj Jane. Mŕtva Jane. Franc sa čoraz hlasnejšie smial, nedalo sa s tým nič robiť.

Nie, nie !

„Čo sa stalo?“ krásnym tenkým hláskom na mňa niekto prehovoril.

Usmial som sa. Bola to Saška.

„Čo by sa malo? Len som zaspal“ chytil som sa za hlavu a posadil sa.

„Vieš, kričal si. Tak som prišla“ usmiala sa a sadla si na moju posteľ.

„Kričal?“ No hej, dávalo by to zmysel.

„Hej, kričal. Bolo to počuť až na prízemie“ zasmiala sa a ja som sa k nej pridal.

„Koľko je hodín?“ spýtal som sa sám pre seba a pozrel sa na budík.

Ešte som mal kopu času, nespal som vôbec dlho.

Hral som sa teda so Saškou a čakal na svoj čas.

Skoro každú pol hodinu som sa pozeral na budík, nevedel som sa jej dočkať.

Zazvonil zvonček.

„To je Jane“ zakričal som mame. Dúfam že pochopila, že idem preč.

Usmial som sa na ňu a vykročili sme na dvor.

„Myslím, že to urobíme najľahšie.“ Oznámil som hneď.

„Si si istý?“ chcela sa uistiť.

Prikývol som.

„Musím to skúsiť. Bojím sa“ priznal som a vybral som z batoha knihu, ktorá možno zmení celý môj život.

[ » na začiatok « ]