Kapitola:
Pridaná: 7.1.2010, 19:29:36
Čítaná: 1168×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Peter Writh

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Kapitola 1. 2 » Kapitola 2. 3 » Kapitola 3. 4 » Kapitola 4. 5 » Kapitola 5. 6 » Kapitola 6.

Túto kapitolu venujem Elizabeth. ♥ Za to, že mi spravila Beta-read, a preto, lebo ju mám rada..:D

Kapitola 2.

Všetko sa zrazu dalo akosi do pohybu. Knihy z políc vypadli, luster spadol na zem a rozbil sa na kusy. Okolo mňa sa začal víriť veľmi hustý prach, ktorý ma začal dusiť. Nie! Nemôžem sa zadusiť! Je tam predsa Ann! Musím jej pomôcť...S vypätím všetkých síl som sa postavil a rozhliadal som sa. Nevidel som však nič. Prach sa stále neusádzal.

„Ann? Si v poriadku?“ zakričal som. „Pet-Peter..“ odpovedal slabý hlas z rohu. Zemetrasenie bolo natoľko silné, že Ann odhodilo na druhý koniec miestnosti. Mňa odhodilo do steny. Pomaly som začal vídať obrysy. Ann ležala rozkročená v rohu so sklonenou hlavou a ťažko dýchala. Rozbehol som sa a zakopol. „Dočerta,“ zanadával som. Začala sa mi na kolene tvoriť pekná hrča. Nemôžem tam Ann nechať. Nie! Postavil som sa, hoci ťažko, noha sa mi podlamovala. Ale musel som sa prekonať. Bola len kúsok odo mňa. Nehýbe sa. Stratila vedomie! Konečne sa mi podarilo k nej dostať.

„Ann! Ann, preber sa!“ Niečo zamumlala, no inak vôbec nevnímala. Napriek boľavej nohe, v ktorej som tú bolesť postupne prekonal, som ju pomaly zdvihol. Vyzrel som von zaprášeným oknom. Zdal sa byť pokoj. Ale iba sa zdal. Vzal som Ann do náručia a potlačil v tej chvíli prudkú bolesť. Vydal som sa k dverám izby. Cítil som, že niečo príde opäť, akýsi náraz, tak som pre istotu hneď otvoril dvere a vyšiel s Ann v náručí na chodbu.

Pod schodmi som videl stáť Kate, držala sa za ruky s mamou a tá sa opierala o otca. Všetci zjavne čakali na mňa, no neodvážili sa tam hore ísť. Akurát, keď som začal schádzať dole schodmi, pocítil som prudký náraz. Niečo vletelo do domu. Niečo ohnivé, vyzeralo to ako ohnivá guľa. Našťastie, ak to tak môžem nazvať, netrafila nikoho z nás, ale vletela do kuchyne, kde v okamihu roztavila kuchynskú linku. Tá guľa má obrovskú silu, pomyslel som si. Začal som cítiť horúčavu. Sálala z kuchyne. Podarilo sa mi udržať rovnováhu, tak som čo najrýchlejšie zišiel s Ann v náručí dole schodmi.

„Peter, si v poriadku?“ Hneď sa ma opýtala mama. „Áno, som, ale Ann je v bezvedomí.“ V okamihu, keď začula môj hlas, prebrala sa a pootvorila oči. Slabo sa na mňa usmiala. Nenechám ju zomrieť. Nemôžem. „Kate chcela za tebou ísť, ale nedovolili sme jej to. Vedeli sme, že si poradíš aj sám.,“ usmiala sa mama. Otec len mĺkvo stál a nič nevravel. Ann ďalej na mňa prenikavo hľadela svojimi neodolateľne zelenými očami. Stáli sme tam a nevraveli ani slova. Pach z kuchyne sa začal síriť po celom dome. Nakoniec sa ozvala Kate:

„Čierna diera nás pohltí už dnes?“ spýtavo sa na mňa pozrela. Chvíľu som mlčal. „Vyzerá to tak.“ „A mohli by sme aj prežiť?“ Kate dobiedzala naďalej.

„Kate, pozri, neviem. Sám neviem, čo sa stane. Jestvujú aj biele diery, ktoré sú opakom čiernych, a tá by nás pravdepodobne niekde vyvrhla. No museli by byť prepojené.“ „Takže máme šancu,“ pousmiala sa. Nechal som ju radšej v márnych nádejach, lebo vždy lepšie, nech si Kate vymyslí príbeh o tom, ako prežijeme, než o tom, ako zomierame. Pozrel som sa na Ann. Stále na mňa hľadela a usmievala sa. Bolo mi to zvláštne pri takejto situácii. Nevedel som, čo si mám o tom myslieť. Ann sa tvárila, akoby niečo vedela. Dodávala mi odvahu a energiu. Dokonca ma koleno už nebolelo.

„Myslím,“ ozval sa konečne otec, „ že by sme mali ísť von. Posledné chvíle nášho života.“ Rýchlo som sa pozrel na Kate. Hľadela neprítomne a stále sa usmievala. Vyšli sme von.

Keď som sa predtým pozeral z okna, videl som všetko pokojné. Teraz bolo všetko spustošené, ohnivé gule zapálili aj domy iných a len zopár susedov stálo pred domom a čakalo. Opäť začalo zemetrasenie. Všetci sme spadli z nôh, ľudia kričali do strachu, domy sa kompletne zrútili, stromy povylamovali. Pozrel som k nebu. Boli tam akési svetielka, ktoré sa zväčšovali.

„Pozor!“ skríkol som, lebo som si uvedomil, že sú to ohnivé gule a rútia sa priamo na nás. Hoci som spadol, Ann som stále držal v náručí, rýchlo som sa s ňou postavil a utekal. Kate bežala rovno za mnou, no rodičia nestihli. Dívali sa, ako ohnivé gule leteli priamo na nich. „Mami, oci!“ kričal som. Pozreli sa na mňa, usmiali sa, objali a vtedy sa gule zleteli priamo na nich. Opäť ďalšie zemetrasenie. Ľudia vykrikovali čoraz viac, plakali, modlili sa. Vo vzduchu bolo cítiť obrovské zúfalstvo.

„Nieeeeeee!“ kričal som. Slzy ma začali štípať v očiach. Ale nemohol som ísť za nimi. Držal som Ann. Nenechám ju tu. Pozrel som sa na ňu.

„Peter,“ ozvala sa, „choď k svojim rodičom, pre mňa si spravil už dosť.“ „Nie, nenechám ťa tu. Ann, nesmieš zomrieť.“

Vtedy sa ozvala Kate: „Žijú. Cítim to,“ a rozbehla sa za nimi. Šikovne sa vyhýbala rútiacim sa stromom a ohnivým guliam. „Peter, ak chceš ešte niečo pre mňa urobiť, tak choď za svojimi rodičmi, prosím.“ Opäť na mňa uprela ten prenikavý pohľad. „Viem, čo sa stane. Choď.“ Tak som ju teda pomaličky pustil na zem a rozbehol som sa za Kate. Ona už čupela pri rodičoch. Kľakol som si vedľa nej.

„Peter,... si..veľmi odvážny...chlapec.“ Slová hovorila mama ťažko. Bolo neskutočne horúco, oheň sa šíril neďaleko mňa. „Ľúbime vás,...nikdy na to..nezabudnite.“ Posledný krát sa na nás s otcom usmiali, zavreli oči a znehybneli. Neplakal som a ani Kate. Posledný krát som sa pozrel na tie dve nehybné milujúce telá a vrátil som sa k Ann, ktorá sa už dokázala postaviť.

„Ako si to myslela s tým, že vieš, čo sa stane?“ prehovoril som.

„Nemôžem povedať, že to s určitosťou viem, no cítim to. Viem vycítiť, čo sa stane.“

„Takže si videla o tomto všetkom?“ spýtal som sa.

„Vedela som, že sa niečo stane, niečo zlé, čo zničí takmer celý svet. Nevidím celú budúcnosť, cítim však čo sa najbližšie stane.“ Kate sedela na skale a očividne opäť fantazírovala. Mala neprítomný pohľad.

„A vieš aj čo sa stane o chvíľu?“ „Áno. No nepoviem ti to, pretože nechcem, aby si to vedel dopredu. O chvíľu bude celá Zem zničená. Čierna diera sa blíži a všetkých pohltí. No napriek tomu, niekto prežije. Sú dvaja.“ „Kto?“ rýchlo som sa opýtal.

„Nie, to ti nemôžem povedať. O chvíľu uvidíš čiernu dieru.“ Celý čas bola otočená chrbtom ku mne. Nečakane sa otočila: „Peter, prosím, nezabudni, že ťa milujem. No ak sa objaví niekto iný, nezdržiavaj city k nemu. Budem len o to radšej,“ pousmiala sa. „Čo?..Ako?..veď umriem, ako by som mohol...Ann, o čom hovoríš?“ Bol som zmätený. Akosi sa mi to nezdalo. Mal som pocot, že zemetrasenie na chvíľu prestalo.

„Uvidíš.“ zašepkala. Podišla ku mne blízko. Krátko a veľmi nežne ma pobozkala. Vtedy som začal cítiť akési posúvanie, začalo obrovské zemetrasenie, ohnivé gule sa rútili všetkými smermi a vynorila sa čierna diera...

Ten pocit, ktorý následne prišiel, mi nebol vôbec príjemný. Kate sa rozšírili zreničky, no nespanikárila. Obdivujem ju. Vždy som Kate obdivoval. Bola veľmi húževnatá, odvážna a trpezlivá. Pohľadom som hľadal Ann. Keďže bolo veľmi silné zemetrasenie, nemohol som sa vôbec postaviť. Výkriky ľudí ustali. Všetci ležali na zemi a nehýbali sa. Boli mŕtvi. Konečne som našiel Ann. Ležala na zemi. Nie, hádam nie je mŕtva. Nesmie zomrieť...Ale musí. Všetci zomrieme.

„Ann!“ zakričal som. Hýbala sa. Žije. Snažila sa posadiť, no pri tak silnej gravitácii čiernej diery sa to nikomu z nás nepodarilo. Bola neďaleko odo mňa. Usmiala sa. Usmieva sa? Teraz? Vlastne, ona vie, čo príde. Rútili sme sa obrovskou rýchlosťou do čiernej prázdnoty. O chvíľu zomriem. Ale dvaja prežijú. Mohli by to byť Ann s Kate. Ann vedela, kto to je. Tak prečo mi to nepovedala? 'Nepoviem ti to, pretože nechcem, aby si to vedel dopredu,' vybavil sa mi jej hlas. To znamená, že ich poznám.

Raz som videl dokument, kde ukazovali, ako to asi bude vyzerať, keď nás bude pohlcovať čierna diera. Bolo to strašné. Ale vôbec sa to nepribližovalo tomu, aké to je v skutočnosti. Je to oveľa horšie. V povetrí cítiť strach. Ľudia okolo nás už boli mŕtvi. Všetkých zasiahlo buď zemetrasenie alebo ohnivé gule. Zostali sme ja, Kate a Ann.

Zrazu som si spomenul na Georgea. Bol to môj najlepší kamarát. Pamätám si, ako sme sa spolu zoznámili. Ako sme sa pred niekoľkými rokmi hrali v piesku. V prvý školský deň nebola voľná žiadna lavica, len miesto pri Georgovi. To boli časy.Už vtedy ma považovali za čudáka. Uškrnol som sa. No zo spomienok ma vytrhol výkrik. Bola to Ann. Toto je zlý sen. Toto nemôže byť predsa skutočnosť. Ann - mŕtva. To neprichádzalo do úvahy. Snažil som sa k nej dostať, no nedalo sa. Ale Kate sa akýmsi zázrakom dostala ku mne. Pevne som ju objal a čakali sme, kedy umrieme...

Nič. Stále nič. Ako je to možné? Všetci sú mŕtvi a ja a Kate sa stále iba približujeme. Ohnivé gule nás akoby obletovali. Stále som Kate pevne držal. Videl som vnútro tej čiernoty, ktorá takmer všetko pohltila. Slzy ma strašne štípali na špinavých lícach. Nie, už sa nemôžem pozerať. Zavrel som oči.

„Kate, zavri oči.“ povedal som. Neviem, či ich zatvorila, to som nevidel. Pocítil som akýsi tlak .a nastalo hrobové ticho. Bolo veľmi veľké ticho. No oči som sa neodvážil otvoriť. Nič som nepočul, ale Kate vedľa seba som cítil. Opäť som začal pociťovať obrovský tlak. Strašný. Čierna diera ma pravdepodobne zmršťuje, pomyslel som si.

No to ticho bolo na mňa priveľa. Akurát, keď som sa chystal otvoriť oči, ozval sa vedľa mňa tenký hlások: „Peter...ty si....“ Kate od úžasu nedokončila vetu. Pozrel som sa na ňu a vzápätí na seba.

Otvoril som ústa. „To, to čo sa deje?“ opýtal som sa, i keď som to neadresoval Kate. Okolo mňa sa vytvorila akási žiara. Aj okolo Kate. Fialová pulzujúca žiara, ktorá akoby nás bola chránila. Zdvihol som ruku.

„Pet, ešte žijeme?“ spýtala sa zvedavo Kate. „Ja-ja, hmm..neviem. Vyzerá to tak, že áno. Aj ten tlak prestal...“ Nemohol som tomu uveriť. Čo sa to deje?

„Kate,“ ozval som sa, „myslím, že sme v čiernej diere.“

„Ako to vieš?“

„Stále padáme do akejsi prázdnoty, špirálovito krúžime. To je typická vlastnosť čiernych dier. Obsahujú aj veľa rádioaktivity, takže sme už dávno mali byť mŕtvi. No nič okolo seba nevidím. Čierna diera totižto pohlcuje aj svetlo. A keby nebolo tejto..“ chvíľu som rozmýšľal ako to nazvať, „svietiacej žiary, nevideli by sme sa..a zahynuli by sme.“ odmlčal som sa. Kate bola ticho.

Zdalo sa mi to, alebo som tam na konci naozaj niečo videl? Snažil som sa dovidieť do hlbokej tmy. Nič tam však nebolo. Asi sa mi to iba zdalo. Opäť som začal pociťovať obrovský tlak. Ale bol prisilný. Myslel som, že mi roztrhne hlavu. Čo sa to deje? Stále som mal tú istú otázku. Zavrel som oči.

Pocítil som veľmi silný náraz. Posledná myšlienka, ktorá ma napadla, boli Annine slová: 'Čierna diera sa blíži a všetkých pohltí. No napriek tomu, niekto prežije. Sú dvaja.' Čiže ja a Kate.

Vtedy som stratil vedomie.

Komentáre a sovky sú len Vaše. :)

[ » na začiatok « ]