Poviedka:
Pridaná: 10.12.2009, 19:31:49
Čítaná: 4507×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Typ: Fiction
Postavy: Nela
Stručný dej: Volám sa Nela. Som fenka a toto je môj Vianočný príbeh.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

prosím, napíšte svoj názor, idem to zajtra dať na školskú súťaž. Chyby si nevšímajte, narýchlo prepísané.

Vianoce sú sviatky pre všetkých, keď by mal byť každý na svete šťastný. A nielen každý človek, ale aj každá bytosť, ktorá možno nemá možnosti ako ľudia, no často sa jej inteligencia približuje intelektu najneinteligentnejších ľudí. Ale samozrejme, že nechcem nikoho urážať.

A jedna taká bytosť som ja, fenka Nelka z mestského útulku. Mám tri roky a sem som sa dostala čírou náhodou, len som jedného dňa ušla z „domova“, v ktorom ma majitelia využívali na testovanie kozmetiky. Absolútne sa mi to nepáčilo, tak som sa rozhodla, že už ďalej nebudem trpieť a na Vianoce minulý rok, keď mi dávali do klietky krmivo, nebadane som sa popri nich prešmykla a vydala sa na cestu.

Putovala som asi pätnásť dní a jedla som všetko, čo som našla pohodené. Či už hotdogy z kontajnerov alebo myši, ktoré som zbadala na poli.

Raz som si však vyvrtla členok pri veselom preskakovaní pňov v lese. Celá zničená som dokrívala do dediny a práve, keď som chcela ísť prosiť o pomoc na prvý pohľad milosrdných ľudí, náhle sa mi zatmelo pred očami a cítila som už len, ako sa mi podlamujú kolená a strácam vedomie.

Prebudila som sa v dome starého pána, ležiac pri horúcom krbe. Bola som zababušená vo vyhriatej deke a starý pán ma hladkal a ošetroval mi labku. Predstavil sa mi ako pán Peter Andrejovič. Veľmi sme sa skamarátili, až som mu raz musela naznačiť, že ďakujem za Vianočné darčeky a chcela som sa vydať ďalej. Tušila som totiž, že starkému už neostáva veľa času na tomto svete a nechcela som ho vidieť umierať. Aj on by to mal ťažšie, lebo by si robil starosti, čo bude so mnou.

Tak som sa teda pobrala so neďalekého mesta, v ktorom bol podľa starkého častých spomienkach na prácu, ktorú kedysi mal v útulku, psí útulok. Šla som podľa svojho prirodzeného psieho inštinktu a naozaj sa mi podarilo šťastne trafiť do cieľa. Tesne pred ním som však vyčerpaná klesla na zem. O chvíľu ma však našli dobrovoľníci z útulku.

Toto je však minulosť, poďme sa teda venovať súčasnosti. Dnes je Štedrý deň a my, psy, sme si tento deň v útulku vyhradili na rozprávanie príbehov zo svojej minulosti a ja, keďže som tu nová, som sa rozhodla začať hlavným príbehom môjho života. Keď všetky kámošky dohíkali, ozval sa výbuch štekavých hlasov mojich kamarátov a nahnevané hlasy ľudí, ktorí ich zaháňali do klietok a tíšili.

Napriek tomu hurhaju mi však neušla jedna veta, ktorú zaštekal Balu, labrador s najsilnejším hlasom zo všetkých:

„Prišiel si niekto po Nelu, videli ju na Internete.“

Táto veta zrejme nikomu neunikla, pretože zrazu sa všetky pohľady obrátili na mňa. Môjmu zornému poľu našli ani vystreté chvosty všetkých kámošiek. Dve z nich, Veverička a Lea, ktoré mám najradšej a tvoríme spolu perfektnú bandu, do mňa povzbudzujúca štuchli ňufákmi. Vďačne som na ne mrkla a odhodlane som sa pobrala von, do zmäteného hrobového ticha, v ktorom neštekol ani jeden môj spolubývajúci.

Pred vchodom na mňa čakal vedúci s plešatým, na pohľad nesympatickým mužom v strednom veku. Mal oblečené špinavé tepláky na ktorých boli otlačené psie labky, z nejakého dôvodu krvavo červené a ošúchanú bundu s pokazeným zipsom.

Slabo som zaštekala a štuchla hlavou do vedúceho Mareka. Tel len pokrčil plecami a nebadane mi naznačil, že si všimol tie tepláky. Začal sa neznámeho vypytovať na jeho údaje a ja som si zatiaľ zvedavo obzerala črty Ota, ako sa predstavil. Keď som však zachytila jeho nenávistný pohľad, - ktorý mi, mimochodom, niekoho hrozne pripomínal- sklopila som pohľad.

„Fajn, takže vravíte, že bývate tristo kilometrov odtiaľto?“ spýtal sa Marek podozrievavo. „Ale prečo ste si potom prišli po psa do tak vzdialeného mesta? Určite máte predsa útulok aj bližšie.“

„To sú azda moje súkromné dôvody, pane.“ Zavrčal Oto a bolo na ňom vidno, že sa snaží ostošesť. Darebácky podvodník ako vyšitý.

No nič sa nedalo robiť. Oto spĺňal všetky podmienky na to, aby si ma mohol – zatiaľ len na Vianoce – adoptovať

Oto počkal kým Marek zatvorí dvere a hodil ma do kufra nákladiaku. Udrela som si hlavu, až to zadunelo, no on sa len zachechtal.

Viezli sme sa ešte asi len pätnásť minút, keď vtom som spredu začula známy hlas:

„ Bola taká zakríknutá, aj keď bola pred rokom u mňa. Aspoň neprotestuje. Cha-cha...“

Zmeravela som. Môj bývalý pán z kozmetickej firmy! Určite si ma vyhľadal na stránkach všetkých útulkov a teraz ma berie späť, pretože som dobre spolupracovala! Pozrela som von malinkým oknom, veľkým asi ako v lietadle. Ešte sme boli len 300 metrov za mestom, keby sme zastavili, trafila by som späť. Ibaže som bola čerstvo ostrihaná, takže by mi v tom snehu bola riadna zima.

Po piatich minútach som bola definitívne pripravená: okolo krku som mala prevesenú tašku s jedlom a v papuľke som pevne držala vankúš. Všetko som našla vzadu v aute, bol tam totiž taký neporiadok, že to nebol najmenší problém.

A tak som si s pomocou všetkých labiek a zubov otvorila zadné dvere. Prv, než si tí dvaja kumpáni stihli všimnúť náhly chlad a sneh, zasnežený za ich sedadlami, hodila som si na rozbitý asfalt vankúš a kým stihlo auto ufujazdiť, dlhým skokom so vyskočila z auta.

Vďaka svojej šikovnosti som ľahučko dopadla na mäkký vankúš. Cesta bola našťastie poloprázdna, no pre istotu som aj tak rýchlo odbehla na chodník.

Neputovala som dlho, no na okraji mesta som si dala prestávku a zašla k najväčšiemu stromčeku. Ľahla som si k nemu a pustila sa do jedla, keď vtom...som začula známy hlas. Dobehol ku mne Marek a kričal:

„Nelka, tu si! Volal mi ten Oto, že si ušla, no nezrušil hovor a počul som, ako sa s nejakým ďalším mužom rozpráva o tebe, no akoby ťa poznali už celú večnosť! Tak som si zistil, akú firmu má ten Oto a všetko mi došlo! Nelka, si úžasný pes! Dvakrát ujsť tyranom a ešte k tomu na Vianoce, keď by si mala byť so svojimi najbližšími...Už ťa nikdy nespustím z očí!“

To všetko zo seba zadychčane vysypal a nakoniec sa rozplakal. Vtom sa spoza rohu vynorili všetci moji priatelia z útulku a rozbehli sa ku mne.

„Nemohol som ich tam nechať, keď ide o záchranu tak úžasného psa.“ Usmial sa Marek ospravedlňujúco.

Celí šťastní sme sa spoločne pobrali domov, kde s nami na Štedrý večer Marek aj s rodinou zostal, keďže býval hneď vedľa. Spolu sme sa najedli s pekne ozdobených misiek a v ľudskom prípade z tanierov a Marek nám všetkým porozdával balíčky. Práve naťahoval ruku, že jeden podá mne, keď sa ozvalo klopanie.

„Kto to dočerta...“ zašomral a šiel k dverám. Keď som začula hlas návštevníka, zamrela som. Oto. No nebol nahnevaný, skôr zahanbený. Pýtal sa, či som doma a Marek mu stroho odvetil, že áno, ale nech sa radšej o nič nepokúša.

Rozhodla som sa ísť sama k dverám, pretože som nechcela ohrozovať svojich kamošov.

„ No ahoj, Nelka. Neviem, či mi rozumieš, ale chcem, aby si vedela, že mne aj môjmu kolegovi je to nesmierne ľúto. Nača firma začala pracovať na čisto prírodnej báze a bude to tak navždy. Vďačím za to len tebe, pomohla si mi totiž pochopiť, že peniaze nie sú všetko a zvieratá stoja za ochranu. Tak, len toto som chcel. Ahoj a dovidenia.“ Vysypal Oto hanblivo a obrátil sa, že pôjde.

„ Dovidenia, pán Andrejovič!“ pozdravil ho Marek.

A vtedy mi došlo. Andrejovič...Starký...Syn, o ktorom rozprával, že má kozmetickú firmu...

„Hej!“ zaštekala som

Oto sa obrátil a trocha bojazlivo na mňa pozrel, asi sa bálo, že som mu nerozumela a chcem sa pomstiť. Ja som však k nemu podišla a kamarátsky sa mu obtrela o nohy. Vydýchol si, sklonil sa a vzal do ruky moju labku.

„ Kamoši?“ spýtal sa uľahčene. Zaštekala som na znak súhlasu.

Zvyšok večera som strávila pri stromčeku, bláznením sa so svojimi kamošmi. Vládla tam dokonalá Vianočná atmosféra, posilnená mojim vyhlásením:

„ Pomôcť sa dá aj nevedomky. Azda som aj ja na niečo dobrá. V každom prípade som však prispela k záchrane mnohých nevinných životov.

[ » na začiatok « ]