Kapitola:
Pridaná: 18.11.2009, 17:42:27
Čítaná: 3288×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Natasha, Miranda, Julie, Patrick Dissent
Stručný dej: OPČM bude od tohto roku učiť nový učiteľ. Natasha, Miranda a Julie však vôbec nepripadá ako pohodový učiteľ. Skôr odmeraný, prísny a ....ale veď si prečítajte!

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » Rozhovor 7 » Porada 8 » Stretnutie 9 » Pri lese 10 » Zmena plánu

Ďakujem Fawkesovi Websterovi za prepožičanie mena pre môjho milého kentaura. :)

Príjemné čítanie.

Kentaur sa pomaly otočil. Od hlavy po pás človek, od pása dole kôň. Vyzeral strašidelne a pôvabne zároveň. Gaštanovohnedá srsť sa mu leskla vo svetle mesiaca a hoci bola tma, Julie bola presvedčená, že jeho vlasy, ktoré mu siahali až po lopatky majú tú istú farbu. Jeho tvár nebola taká, ako si to vždy u kentaurov predstavovala. Tie obrázky v knihách dosť preháňali. Jeho úsmev bol viac ľudský ako zvierací. A to platilo aj pre jeho oči. Ten kentaur bol, a Julii sa ani nechcelo veriť, že na to vôbec myslí, pekný. Aj keď to jeho telo pôsobilo dosť rušivo.

Kentaur si všimol, že si ho obzerá a tak s miernym pobavením povedal:

„Asi si ešte nevidela živého kentaura, pravda?“

Julie to nechápala. Z toho, čo im Hagrid hovoril, cítila, že má pred nimi rešpekt, lebo kentaury sa nedajú do reči len tak s kýmkoľvek. A keď už, tak nepôsobia ako zhovorčivé tvory. Skôr si všetko nechávajú pre seba a hovoria v hádankách.

„Nie, pane, to nie.“, vyjachtala zo seba.

Kentaur sa milo usmial.

„Ja predsa nie som žiadny pán. Som zviera. Kentaur. A,

mimochodom, volám sa Fawkes.“

/Tak toto bolo milé./

Ďalšia vec, ktorú Julie vedela, bola, že sa kentauri považujú za viac ako zvieratá. Ale, veď existujú aj výnimky. A zdá sa, že Julie má práve s jednou tú česť hovoriť.

„Ja sa volám Julie, veľmi ma teší.“, snažila sa o priateľský tón a potriasla s ponúknutou rukou.

/ A čo bude teraz?/

Julie sa zdvorilo usmiala, ale nevedela čo má ďalej povedať. Tak tam stáli za svetla mesiaca a Julii napadla bláznivá myšlienka, že by jej vôbec nevadilo, keby bol dotyčný Fawkes človekom.

Rozhovor začal on.

„Asi by si sa tu nemala túlať takto neskoro.“, povedal to skôr pobavene, ako vyčítavo.

Skôr ako stihla zo seba vyjachtať nejakú slušnú výhovorku, prehovoril znova. Jeho hlas sa k nej niesol ako tichý vánok.

„Videl som ťa tu minulý týždeň. A tiež pár krát aj minulého roku. Máš rada prírodu, však?“

„Áno, príroda je skvelá.“, potichu odvetila Julie.

Bola rada, že ju videl len “pár krát“. Ona tu totiž chodievala na nočné potulky aj viac krát do týždňa. Je pravda, že o tom nikto nevedel. Teda, to si do dnešného večera myslela.

„Máš rada hviezdy?“, opýtal sa zvedavo a pozrel na oblohu.

„Hviezdy? Ó, áno, hviezdy sú...“, nechcela opäť použiť slovíčko skvelé, no Fawkes ju doplnil.

„Skvelé.“, usmial sa, odvrátil pohľad od hviezd a pozrel sa na ňu.

„Baví ťa veštenie?“, Julie si už pripadala ako na výsluchu, no nechcela tvora uraziť a tak odpovedala.

„Asi na to nemám najlepšie predpoklady.“, previnilo sa usmiala.

Dúfala, že ho táto odpoveď neurazí, no na jej prekvapene, sa kentaur začal od srdca smiať. Znelo to ako nadpozemská hudba.

„To som naozaj rád. Nerád by som totiž porušil sľub daný prírode, že nebudem človeku prezrádzať nebeské tajomstvá.“, slovo ´človek´ pritom nevyslovil ako niečo menejcenné, ale skôr ako keby bral ľudí ako priateľov.

„Poznáš Hagrida?“, vypočúval ju znova.

„Áno, je to skvelý človek.“, kentaur sa rozosmial a Julie načisto očervenela. „Prepáčte, budem si musieť niekde vyhľadať synonymá k slovu skvelý, aby som sa stále neopakovala.“

Kentaur sa opäť zasmial.

„Tak napríklad, úžasný, impozantný, kúzelný, očarujúci, pôsobivý, úchvatný ...“, stále sa díval na ňu.

„Presne za takého považujem človeka. Ľudia vydržia veľa. Dokonca aj napriek nebezpečenstvu sa nebojácne púšťajú do boja. Neboja sa riskovať, napríklad, kvôli láske, alebo len pre to, že veria, že je to ich osud.“

Julie nadobúdala dojem, že má na mysli niekoho konkrétneho. Nemohla si pomôcť, veľmi jej lichotilo, že niekto taký výnimočný, môže obdivovať niekoho, kým by mal už len zo zvyku opovrhovať.

„Tak to asi poznáte len samých smelých a odvážnych ľudí. Ale, bohužiaľ nie všetci sú takí.“, dodala trochu smutne a spomenula si na Marcela Beefa. Na to, ako ho kedysi naozaj mala rada a on si z nej, doslova, uťahoval.

„Myslím, že tebe niekto naozaj ublížil a ty na to nevieš zabudnúť.“, povedal Fawkes milo, ale nedokázal skryť, že si to nemyslel, ale bol o tom presvedčený.

Julie mala chuť sa ho opýtať, či bežne takto vychádza z lesa a rozpráva sa so študentmi, alebo kde má svoje stádo, alebo či žije sám, kde býva, aké tvory žijú v Zakázanom lese... ale tušila, že by to asi nebolo slušné a tak len súhlasne prikývla hlavou.

„Povedz mi o tom.“, neznelo to ako rozkaz, ale ako prosba.

Julie sa v duchu presviedčala, že ju na tomto kentaurovi už nič nemôže prekvapiť.

Chvíľu bola ticho a premýšľala nad tým, prečo by mohli kentaura zaujímať ľudské vzťahy a problémy. Ale keď sa rozhodla, že to určite nebude rozprávať ostatným obyvateľom lesa, rozpovedala mu všetko.

Ako sa s Marcelom spoznali. Že mala pocit, že by to aj mohlo mať hlbší zmysel, ako zopár randení v Rokville. O tom, ako pár mesiacov žila v omyle. O tom, ako aj niečo tušila, ale nič nepovedala, lebo sa bála, že ho stratí. O tom, ako čudne sa správal, keď ich niekto videl. A vlastne o všetkom, čo ju ťažilo a čo sa hanbila pred kamarátkami povedať nahlas. Že ju doteraz trápi, keď sa za ňou privlečie a prosíka o stretnutie, lebo najradšej by bola, keby jej povedal, že mu to je ľúto a že sa kvôli nej zmení.

Nechápala, ako mohla všetko, čo sa v nej kopilo a čo nepovedala ani svojim dlhoročným kamoškám, vykecať úplne neznámemu kentaurovi, ktorého stretla pred pár minútami.

Asi to bolo tým, že bola noc, svietil mesiac a jej nebolo vidno slzy, ktoré sa jej sem tam prechádzali po tvári. Alebo tým, že kentaur bol jednoducho čarovná bytosť a nie je v moci obyčajného človeka odolať mu.

Tak či onak sa Julie po vypovedaní celého toho strastiplného príbehu cítila lepšie. Dokonca si ani neuvedomovala, že Fawkes jaj dlaňou hladí rameno.

/Tak predsa vidno tie slzy./

Keď stíchla, dlho nikto nič nepovedal. Možno čakala, že sa jej bude vysmievať z jej chýb, alebo hlúpeho úsudku, no on tam len stál a nehovoril nič. Až po dlhej chvíli konečne zlomil to ticho jeho hlas.

„Ľudské srdce je ako oceán. Skrýva v sebe mnoho. Dobrého aj zlého. Keď príde príliv, zahrnie láskou všetkých, aj tých, ktorí si to nezaslúžia. No keď je odliv, odvracia sa od všetkého, a zanecháva len suché miesta. Srdce dokáže skryť veľa vecí, presne ako oceán. No ten má tú výhodu, že rany na ňom nevidno. Ale neboj sa, aj tvoje rany časom zahladí nová vrstva prílivu.“, priateľsky jej stisol ruku.

Julie sa usmiala. Ani nevedela, či tým slovám vôbec pochopila, ale pôsobili ako balzam.

„Je už veľa hodín. Mala by si sa vrátiť do hradu.“, povedal Fawkes a potriasol jej rukou. „Som veľmi rád, že som ťa spoznal osobne. Snáď sa ešte stretneme.“, dodal a usmial sa.

„V to dúfam.“, úprimne si zaželala Julie.

„Snáď som dnes našla dobrého priateľa.“, povedala nesmelo.

Kentaur sa usmial.

„Pre túto chvíľu, pozmeň svoj zvyk.“, povedal, posledný raz pozrel Julie do očí, potom sa otočil a odcválal do lesa.

/Čoo?/

Julie stála a nechápala čo to povedal.

/ Pre túto chvíľu, pozmeň svoj zvyk./

Rozmýšľala nad tou vetou celou cestou do hradu.

To, čo tým Fawkes myslel jej došlo až keď zastala pred dverami Veľkej siene.

Vždy chodievala skratkou cez sieň a potom zadnými dverami vyšla v maličkej miestnosti, z ktorej viedli dvere na chodbu a tam pred pár rokmi našla skratku, keď omylom vrazila do gobelínu, za ktorým bola nejaká chodbička. Ukázalo sa, že viedla rovno na chodbu s portrétom Tučnej panej. Takto si Julie skracovala cestu z nočných prechádzok späť na internát, bez únavného stúpania po schodoch. Pochybovala, že je jediná, ktorá o nej vedela, ale nikdy sa nebála, že v nej v noci niekoho stretne. Teraz však počula zo siene nejaké čudné zvuky.

Pritisla ucho ku kľúčovej diere, ktorá bola asi taká veľká, ako celé jej ucho a počúvala.

"Milá moja, ty si to najkrajšie čo ma v živote stretlo. Si so mnou už toľko rokov. Nikdy by som ťa neopustil...“

/Tak to snáď nie... nech sa na mieste.../

Julie naštelovala oko, aby videla kto to tam rozpráva. Zaostrila zrak a skoro ju hodilo o zem.

Vo Veľkej sieni stál Filch obklopený sviečkami, v rukách držal pani Norrisovú a prihováral sa jej ako k žene. Julie skoro pukla od potláčaného smiechu. No keď jej začal Filch spievať zaľúbené pesničky, nevydržala, vybuchla smiechom a okamžite vybehla po schodoch. Modlila sa, aby Filchovo prekvapenie trvalo aspoň chvíľu, aby mala nejaký náskok.

Keď vybehla po treťom schodisku, začula niekde ďaleko za sebou nazúrený Filchov krik, tak ešte zrýchlila a keď už konečne bola pred portrétom, nemohla chytiť dych na to, aby povedala heslo.

„Len choď, ty ... raz ťa určite niekto prichytí!“, káravo jej povedala Tučná pani, ale otvorila a pustila zadychčanú Julie dovnútra. O chvíľu počula ako dobehol Filch a pýtal sa, či nevpustila nejakého študenta dovnútra.

„Nie Argus. A teraz ma už nechaj, práve sa mi snívalo, že spievam v opere.“, povedala rozhorčene Tučná pani a uzavrela tým diskusiu.

Julie si sľúbila, že sa jej ráno musí nejako odvďačiť, vošla do svojej izby a bez toho aby sa vôbec prezliekla sa hodila do postele. Chcela popremýšľať o dnešnej noci, ale prekvapivo ju premohol spánok.

[ » na začiatok « ]