Kapitola:
Pridaná: 18.11.2009, 00:35:08
Čítaná: 2351×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Natasha, Miranda, Julie, Patrick Dissent
Stručný dej: OPČM bude od tohto roku učiť nový učiteľ. Natasha, Miranda a Julie však vôbec nepripadá ako pohodový učiteľ. Skôr odmeraný, prísny a ....ale veď si prečítajte!

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » Rozhovor 7 » Porada 8 » Stretnutie 9 » Pri lese 10 » Zmena plánu

Dlho bolo ticho, ale vo vzduchu bolo snáď počuteľné to množstvo myšlienok, ktoré sa im preháňalo hlavou.

„Dvadsaťjeden. Ako je možné, že takého holobriadka vôbec nechali učiť?“, zopakovala Julie.

„Myslíte, že chodil na Rokfort?“, neveriacky sa opýtala Natasha.

„No, vyzerá ako Angličan, nemá žiadny smiešny prízvuk... ani nevyzerá ako cudzinec. Nechápem. Iba žeby ...“, zažal Zac, „iba žeby ho rodičia učili doma. To sa predsa smie, ak ho nechcú dať do školy.“

„To je pravda, ale to museli byť akí rodičia, keď ho hneď po vyučení vzali za učiteľa.“, dodala pomaly Julie.

„To asi nezistíme tým, že tu budeme špekulovať. Navrhujem aby sme išli do knižnice a niečo tam vysnorili.“, odhodlane povedala Miranda, ktorá bola doteraz ticho.

Skupinka súhlasne zamrmlala. Miranda sa postavila a odhodlane vykročila smerom k portrétu.

„Mali by sme začať najnovšími knihami po prefektoch a potom aj niečo o nejakých cenách získaných za posledné roky na Rokforte, musel byť predsa excelentný žiak. Niekto by mohol skočiť ešte do Siene slávy, lebo možno...“, zastavila pri portréte a otočila sa, „no čo je?“

Julie bola rozvalená v kresle, Denni lenivo pozeral na strop v kresle vedľa nej. Natasha sedela na zemi hlavu si opierala o Juliino koleno a Zac sa súcitne pozrel na Mirandu.

„Zajtra.“, zatiahla lenivo Julie, „Veď je len prvý týždeň nového roka. Dajme si pauzičku.“

Miranda neveriacky hľadela na Julie. Po chvíľke však rezignovala.

„Tash?“

„Ale veď knižnica nám neujde. Ani Dissent nie. Julie má pravdu.“, povedala Natasha trochu neisto.

Miranda od zlosti otvorila ústa a prekrížila si ruky na prsiach.

„Zlatko?“

No Denni sa pozeral kdesi za seba, potom otočil hlavu a pozrel zmätene na Mirandu.

„Čo? Čo si hovorila?“, spýtal sa ako keby nič nepočul.

To Mirande vyrazilo dych. Pozrela na Zaca, ako keby sa chytala poslednej slamky, no ten sa len previnilo usmial a pohladil rúčky na svojom kresle.

„Vy banda lenivých, povaľačských, obmedzených poloopov“, začala rozzúrene vrieskať Miranda a dupala pri tom nohami.

„Ja sa na vás môžem vykašľať. Nepohnete sa z tých vašich mľandravých rití, ani keby vám pod nimi horelo!!“, revala celá červená v tvári.

„Miranda, toto mi vážne zlomilo srdce!!!“, Zac vystrúhal bolestnú grimasu a masíroval si hruď.

„Trhni si!“, vyštekla Miranda a trochu silnejšie ako bolo potrebné sa hodila Dennimu na kolená.

Denni sa zatváril, ako keby prežíval najväčšiu bolesť na svete, no Miranda bez toho aby na neho pozrela zavelila:

=„Opováž sa čo i len ceknúť a je po tebe!“

A tak len potichu gúlil očami a ostatní sa išli popučiť od smiechu.

Na druhý deň, po raňajkách, ich nahnala Miranda všetkých do knižnice a keďže bola sobota, na jej radosť, tam mohli byť zavretí celý deň.

No nech hľadali ako chceli, nenašli absolútne nič.

„Miranda, kašli na to, skúšali sme všetko, ručne, zaklínadlami, proste ten chlapík neexistuje.“, rozčúlil sa Denni po piatich hodinách bezvýsledného hľadanie v knižnici.

„Čoby, on existuje. Ale nechodil na Rokfort.“, pretiahla unavene Tash.

„No ďakujem, to som vedel už po prvej hodine hľadania, ale nechcel som nám kaziť zábavu.“, sarkasticky poznamenal Denni.

Vôbec sa im nedarilo. Chodili do knižnice celý týždeň, ale nič nenašli. V Sieni slávy boli už tak často, že ich Filch raz obvinil, že chcú niečo ukradnúť a potom to predať.

Ani sa nenazdali a bola ďalšia sobota. Mali kopu úloh, počasie bolo mizerné, celý hrad napĺňala nepríjemná, depresívna nálada z neustáleho dažďa. A okrem toho, Julie bola na nervy z toho, že stále o Dissentovi nič nevedia.

Večer, keď už mali byť všetci dávno v posteli sa opäť raz vybrala von. Pršal príjemný, teplý dážď, čo bola celkom prijateľná zmena, po studenom týždni plnom búrok. Julie si zastrčila prútik do habitu a vybrala sa pomaly smerom k Hagridovej chatrči.

/Zišiel by sa mi dáždnik./

Zastavila pri oplotenej záhradke, kde Hagrid pestoval svoje rastliny. Spopod mokrej zeme vykúkali malé zelené lístočky.

/Akosi priskoro na haloweenske tekvice, Hagrid./, pousmiala sa.

Zrazu sa trhla. Z lesa vychádzali čudesné zvuky. Ako keby sa niekto prechádzal v jej blízkosti.

/Nie, to snáď nie ... /

Julie sa chcela rozbehnúť do hradu. Už takmer vyštartovala, keď začula niečo, čo ju prinútilo počkať.

/Čo to ... /

„Zdravím, ťa, slečna.“

Julie zostala stáť ako skamenelá. Nevedela čo má urobiť. Rozbehnúť sa? Ostať stáť? Hagridov dom je najbližšie...

„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť.“, povedalo to stvorenie, otočilo sa a pomaly odchádzalo.

„Nie ...“, zvolala zachrípnutým hlasom. Rýchlo si odkašľala. „Nie, prepáčte, nechoďte. Ja ... bola som ... mrzí ma to. Aj ja vás zdravím.“, vysypala zo seba najzdvorilejšie ako vedela.

To si vlastne zapamätala. Ako sa má človek správať. Áno, bola si istá. Ak má niekto tú česť, má sa správať zdvorilo. Takto im to Hagrid hovoril.

Zdvorilo. Takto človek preukáže rešpekt, pri rozhovore s kentaurom.

[ » na začiatok « ]