Kapitola:
Pridaná: 10.11.2009, 18:19:17
Čítaná: 961×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Peter Writh

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Kapitola 1. 2 » Kapitola 2. 3 » Kapitola 3. 4 » Kapitola 4. 5 » Kapitola 5. 6 » Kapitola 6.

Takže, toto je moja prvá poviedka a som ukrutne zvedavá, čo na ňu poviete. Kritiku, pozitívne ohlasy a čokoľvek od Vás očakávam v komentároch a v SP. :)

Venované najmä Lilly...Straaaaaaaaaašne Ti ďakujem...:)))

14.Marca 2031

Bolo pokojné ráno. Tak ako každý deň. Nazdával som sa, že sa v tento týždeň nič zaujímavé nemôže odohrať. I keď moja intuícia tvrdila niečo iné. Dnes bol pondelok. Rodičia boli v práci a do školy som vychystával seba a moju mladšiu sestru. Som Peter Writh a mám 14 rokov. Mám mladšiu sestru, občas poriadne otravnú. Ale mám ju rád. Volá sa Katherin a má 10. Sme malá rodinka, žijúca na kraji mesta. Otec pracuje ako úradník a mama je súdna prokurátorka.

Vždy ma fascinovali iné veci ako chlapcov v mojom veku. Zaujímal ma vesmír. Vedel by som celú 1000 stranovú príručku, ktorú som dostal na Vianoce v 10 rokoch naspamäť. Najviac zbožňujem čierne diery. Vždycky mi tento objekt pripadal tajomný, plný temnoty. Vedel som, že aj na našu galaxiu onedlho príde rad. Totiž čierna diera je objekt, ktorú pohltí celú galaxiu s planétami, možným životom. Pohltí dokonca aj svetlo. Vedci raz predpovedali, že našu galaxiu táto čierna diera „vsaje“ roku 4823. Ale netrafili sa.

Prehodil som si tašku na plecia, chytil som Katherine za ruku a utekali sme na autobus. Naozaj som ho nechcel zmeškať. Dnes sme mali mať dôležité písomky a chcel som ich mať za sebou. Kým sme utekali na zastávku, zdalo sa mi, že som pocítil jemne zemetrasenie. „Nie“ povedal som, „určite sa ti to iba zdalo.“ A utekal som ďalej. Autobus sme našťastie stihli, takmer nám ušiel. Do školy trvala cesta autobusom asi 14 minút 24 sekúnd, podľa mojich stopiek. V škole som odprevadil sestru do jej triedy, zaželal pekný deň a išiel do tej svojej. Keď som ta prišiel, nikoho nebolo a na tabuli nápis: „Dnes je prednáška o vesmíre prvé 4 vyučovacie hodiny, prosím príďte do jedálne“ a podpis triednej. „Wow“ pomyslel som si, i keď z našich školských prednášok o vesmíre som vedel aspoň pred 3 rokmi všetko. No zišiel som dole a bola tam už takmer plná jedáleň. Sadol som si k svojmu jedinému kamarátovi z triedy, Georgeovi. Geroge je fajn chalan, niekedy si dobre rozumieme. I keď moju záľubu vo vesmíre nikto nedokáže pochopiť. „Ahoj“ pozdravil som sa a sadol si. „Zasa ďalšia prednáška, to bude nuda“ povedal Geroge. „Hmmm...to teda hej“ prikývol som. Nikdy nie som veľmi zhovorčivý. Neviem čo povedať aby som niekoho neurazil a tak som pre istotu ticho. Možno aj preto sa celá trieda odo mňa odtiahla okrem Georgea. Pohľadom som ešte zavadil o Ann. Ann je dievča, ktoré sa mi už asi 2 roky páči. Má asi po plecia krásne blond vlasy. Podľa mňa je nádherná. Hoci moji spolužiaci sa zaujímajú o trošku iné dievčatá. Ann je ale v niečom trošku iná. Doteraz som však neprišiel na to, v čom. Obzrela sa a zbadala ako sa na ňu dívam. Usmiala sa. Pocítil som neoplývané šťastie. Toto nerobí často. Nikdy sme však takmer spolu neprehovorili.

Bolo 8:02 a do jedálne vbehol prednášajúci. „ Žiaci, povedal, dnes si musíme niečo povedať o čiernych dierach. Tento pokyn dostali všetky školy na svete, pretože ešte včera sa vedcom podaril unikátny objav.“ Ukázal na premietačku a tam sa zjavil obrázok čiernej diery. Nastala asi 2-hodinová prednáška o čiernych dierach, z ktorej som samozrejme vedel všetko. Ale posledné vety ma takmer pripravili o rozum. On povedal: „Vedci včera zistili, že...,“ odmlčal sa, „ že Zem čoskoro pohltí čierna diera.“ Odvšadiaľ sa ozývala vrava. Samozrejme, že som vedel, že raz Zem niečo takéto pohltí. Ale on chcel ešte niečo povedať: „Prišli sme na to, že to bude do tohto mesiaca.“ Tak toto mi vyrazilo dych. Čiže to znamená, že všetci pomrieme, aké úžasné! No nechcelo sa mi to veriť. Ale predsa ma niečo presviedčalo, že vraví pravdu. No ani tento dôkaz nebol presný.

Nastala chvíľka ticha. Bolo to nezvyčajné ticho. Ticho, plné strachu. Konečne toto ticho, prerušila naša triedna: „Žiaci, rozíďte sa prosím do svojich tried.“ Nik sa však nepohol z miesta. Iba prednášajúci si začal otvárať kufrík a ukladať doň hocijaké papiere. Tí čo sa spamätali najskôr, odsunuli stoličky s jemným škrípaním. Tak sa zobudili aj ostatní. Postupne všetci poodchádzali, ostali sme len ja a George. „Čo si o tom myslíš??,“ spýtal sa ma George trochu trasľavým hlasom. „Neviem,“ odpovedal som rozhodne, „no ako sa to mohlo stať? Počkaj,“ povedal som a zabehol k ešte stále sa baliacemu prednášateľovi. „Pane prosím, ako to mohli zistiť iba včera?,“ spýtal som sa. „ Sám neviem chlapče, mám podozrenie, že to bolo utajované...,“odmlčal sa, „možno aj niekoľko rokov.“ „A - ale ako?“ „Vieš, sú isté veci na svete, ktoré sú neobjaviteľné, pozoruhodné, fascinujúce a zároveň nebezpečné a zničujúce v jednom. To sme my - ľudia, vesmír, a vlastne celý svet. No je to aj pre mňa šok, keď si predstavím, že mám iba mesiac života pred sebou,“ povedal smutne, a pomaly odchádzal preč. Bol som zamyslený, kráčal som, nevediac kam, až kým som nevrazil do zárubne dverí. “Au!“, šúchal som si čelo, a až teraz som si všimol, že som tu nechal Georgea. Vyzeral byť na tom dosť zle. Sedel na stole, objímal sa rukami, a kolísal sa hore, dolu. “George!,“ zvolal som. Konečne sa prebral z jeho určite strašných myšlienok. „Poď,“ skoro som to len zašepkal, no počul ma. Vstal, a udivene na mňa hľadel, akoby som bol nejaký ...zombie. No pohol sa, a konečne sme prišli do triedy. Tam samozrejme sedela celá trieda a ani si nevšimli, že chýbame. Až keď sme zaklopali, a otvorili dvere, jedným okom sa na mňa pozrela triedna, ale nepovedala nič. Očividne bola takisto v šoku. Opäť som sa pozrel na Ann. Hľadela do okna, zjavne priveľmi sústredená myšlienkami, aby si vôbec niečo všimla. Za plecia som držal Georga, vyzeral, že odpadne. Klesol na najbližšiu stoličku v triede a opäť sa začal kolembať. Hoci som ja jediný vedel o čiernych dierach najviac, a práve tie najhrôzostrašnejšie veci, mal by som sa báť, ale...cítil som niečo. Cítil som akúsi záhadnú energiu, ktorá mi prechádzala telom, ale nevedel so prísť na to, čo to je. Bol som až príliš čulý. Vedel som, že to nie je všetko. Sadol som si do voľnej lavice vedľa Georga a rozmýšľal som: Ktovie, ako je na tom Kate. Budem ju musieť upokojiť. A čo rodičia???...Z týchto driemot ma opäť vyrušil hlas triednej, no iný ako zvyčajne. Ako keby si chcela užiť poslednú chvíľku na tomto svete. Akoby cítila, že možno aj tento deň je pre ňu posledný. No nemala pravdu. Tento deň pre ňu posledný nebol.

V škole som dvojkár. Myslím, že sú to dobré známky. Zväčša sa neučím, no na dnešné dôležité polročné písomky som sa pripravoval. Je január a tohto roku mi bolo čudné, že je akosi výnimočne málo snehu. Teraz už viem prečo. Ktovie čo tá čierna diera všetko spôsobuje. No písomky neboli. Celý deň sme čučali a čumeli do steny, nik nevydala ani hláska, okrem triednej, ktorá nám o pol druhej oznámila: “Môžete ísť domov.“ Všetci sa zaraz, no veľmi pomaly pobrali. Teraz konečne na mňa v triede pozerali akosi chápavo, s určitým vzdorom. Možno preto, že som o vesmíre najviac vedel. A hlavne Ann. Zahľadela sa na mňa akýmsi sústredeným pohľadom. Usmial som sa na ňu. Usmiala sa tiež. Vyzerala, že chce niečo povedať, no iba sa odvrátila. Georga som radšej nechal v lavici, nech sa zotaví, on je silná osobnosť, čoskoro sa pozbiera, aj keď ako rybička už nebude... Šiel som do 5.B po Kate. Bola tam. Aj oni mali prednášku. Ibaže od triednej. No aj tak boli všetci zdeprimovaní, mali kruhy pod očami. Určite aj plakali. Kate nemala vo vesmíre záľubu ako ja. Ona strašne rada vymýšľala tajuplné príbehy, plné fantázie. Radšej som sa jej nepýtal, čo si za tú chvíľu dokázala predstaviť. Jej fantázia totiž nemala medze. Pozrela na mňa s vystrašeným pohľadom. Pozrel som sa jej hlboko do očí. Bol tam strach. Vedel som, že myslí na niečo hrôzostrašné, natoľko som ju poznal. Ktovie čo všetko si vymyslela, a možno aj v triede vytárala. „Nie,“ povedal som vzdorovito, „nie, mýliš sa, uvidíš. Predstav si ako Zem zachránime, dobre?“ povedal som, i keď s obavami, lebo Kate nie je hlúpa. V škole vyniká, a jej príbehy sú také spracované, i keď má 10, že ani 30ročný spisovateľ nemá toľko fantázie ako ona. Chytil som je ruku do mojej a takto spolu sme sa vybrali pešo domov. Pešo. Niekoľko kilometrov. Ale obaja sme vedeli že dlhá prechádzka nám prevetrá hlavy. Domov sme dorazili o štvrtej. Otec už bol doma. „Deti“ zvolal utrápeným hlasom, „ obed je v kuchyni. Umyť ruky a jesť“. Náš otec totiž chodieva domov skôr ako mama a vie výborne variť, preto nám vždy navarí. No dnešná polievka sa mi zdala akási kyslá, a špagety boli zlepené. Bolo jasné, že aj otec vie o tom. Ani som nevedel, či sa ide do školy alebo nie. Otec naozaj nebol v poriadku. Ani sa nás nepýtal na známky v škole, ako bolo, či chutilo. Len sedel pred telkou a prepínal kanály. Ešteže ich máme 268, nech má čo prepínať. Bolo sedem hodín večer, keď išli večerné správy. Určite budú rozprávať iba o tom, že nám zostáva mesiac života a zdramatizujú to. Opäť som pocítil slabé zemetrasenie. Si unavený, pomyslel som si, mal si ťažký deň. Ale nešlo mi to do hlavy. Dnes už druhý krát! Nikdy nepozerám večerné správy, nebaví ma to, no sadol som výnimočne pred telku.

Hneď prvá správa:“ Dnes sa celý svet dozvedel hrozivú skutočnosť. Zostáva nám mesiac života, pretože nás pohltí čierna diera.“ a nasledoval výklad akéhosi profesora:

„Včera vedci zistili, že do mesiaca nás napadne čierna diera....Čo sú to čierne diery, pýtate sa?...“ asi 5 minút hovoril o čiernych dierach, samozrejme vedel som všetko... Pocítil som vedľa seba akýsi pohyb. Katherine sa potichučky prikradla, oči opäť plné strachu. „ Kate, pozri, nie je všetko tak ako to vidíš ty vo svojej fantázii...Uvidíš, všetko sa poberie k lepšiemu.“ I keď som dosť pochyboval. Výklady vedcov sú zvyčajne presné. Ale že sa tento krát sekli až o 4000 rokov, no, to je už niečo iné. Samozrejme, Kate mi neverila, chvíľu hľadela na mňa svojimi prenikavými modrými očami a potom sa spýtala. „Ako môžeš byť taký pokojný?“ Obzrel som sa za seba na pohovku, otec v nej čušal a pozeral sa do prázdna. Veľmi mi pripomenul Georgea.. Zjavne nám stále nevenoval pozornosť. Môj otec neuverí každej klebete, Kate dosť odcudzuje kvôli jej fantázii. Samozrejme, že čiastočne aj mňa, pretože som podľa neho „blázon“ , ktorý sa občas nespráva ako normálny chalan. Pozrel som sa späť na Kate, stále na mňa hľadela. „Vieš“, povedal som, „sám neviem ako je to možné, ale mám taký zvláštny pocit. Pocit, keď viem že mám byť pokojný. Pocit, keď viem, že mám čosi pred sebou, niečo veľké. Akoby...“ no to som nestihol dokončiť, pretože prišla mama. Až vtedy sa otec prebral a rýchlo vyskočil, hoci s veľmi zachmúreným pohľadom. „Ehm...“ nikdy predtým si nemusel odkašľať, „ deti, do izby.“ Povedal to takým tónom, že som len schytil Kate za ruku, očividne ešte nepochopila situáciu a ťahal ju hore schodmi do mojej izby.

Kate som dosiaľ nikdy nechcel pustiť do mojej izby, hovoril som jej vždy že tu mám priveľmi tajomné veci aby o nich vedela. Jasné, fantázia začala pracovať, a týždne ma prenasledovala s tými najneuveriteľnejšími výmyslami, pričom mi niektoré až vyrazili dych. Keď vošla do mojej izby, povedala iba „Wow“ a sadla si na moju posteľ. Asi ju to uchvátilo. Steny tmavomodré s hviezdami naokolo, luster v podobe slnka, čierny koberec, biele skrine a nábytok, čierne závesy na okne a všade naokolo vesmírne plagáty. Priznávam sa, že som poriadkumilovný, a všetko tu malo svoje miesto. Možno moja izba sa vám zdá temná, ale v nej byť je úžasný pocit. Mám rád tmu, noc, keď všetko spí, a ja vytiahnem závesy a pozorujem hviezdy. V rohu izby stál môj teleskop, s ktorým sa každý večer pozerám do neba. Rozsvietil som, a izbu zaplavilo mäkké svetlo, hviezdy na stenách sa ešte viac rozjasnili. Pootvoril som okno. Čerstvý vánok, hneď vletel dnu, postrapatil nám vlasy. Bol to skvelý pocit. Cítil som sa akoby som v noci ležal von a pozoroval nočnú oblohu. Kate nevydala ani hláska, iba sedela a pozerala si všetko navôkol s ústami dokorán. „Tak, raz si sa predsa ocitla v mojej izbe.“ Povedal som a usmial som sa na ňu. „ Ešte si mi nedopovedal.“ Ozvala sa Kate, ktorá sa očividne spamätala. „Aha,“ hlesol som. Na chvíľu sa mi zazdalo, že som v jej očiach zbadal istý záblesk, záblesk odhodlanosti, bojovania, záblesk toho, že sa nikdy nevzdá. Vtedy vstala, podišla ku mne a povedala: „ Som na teba veľmi hrdá Peter.“ Viem, od 10 ročného dievčaťa sa to veľmi nedalo pokladať za rozumnú vetu, nato že je v takomto veku. Ale aj Kate bola vždy trošku iná. Bola nesmierne inteligentná, niekedy sme si vedeli rozumieť aj bez slov. Zmohol som sa iba na úsmev, akoby som, pocítil istú tiaž. Zrazu na mňa akosi všetko dopadlo, pocit pokojnosti sa vytratil. Začal som uvažovať: Ak majú vedci pravdu, potom nás naozaj pohltí čierna diera, a ja uvidím Kate, a mojich rodičov, Gerogea a hlavne Ann posledný krát. Preto boli všetci taký nemí. Uvedomili si to už skôr. A ja až teraz. Ale napriek tomu som mal zvláštny pocit istoty, že ja a Kate, ešte spolu dlho budeme.

„Deti!“ volal otec, „potrebujeme sa porozprávať!“. „Poď, Kate“ povedal som, otvoril dvere, a zbehol dole schodmi. Kate ma dohonila pri poslednom schode. Vošli sme spolu do obývačky. Zdala sa mi akási pochmúrna...Zrejme ťaživá atmosféra, pomyslel som si. Otec sa usadil do kresla a rukami si podoprel hlavu. Mama nahodila úsmev...ale bolo jasné, že je umelý, len aby nás rozptýlila. Postavil som sa za Kate a ruky som si položil na jej ramená. Kate bola veľmi strnulá. „Deti“ ozval sa otec ešte raz, „v škole vám povedali čo sa stalo,“ odmlčal sa, „ a vieme to aj my.“ Akoby mi to ani nedošlo, pomyslel som si. Bol som však ticho, teraz bola naozaj vážna situácia. „Peter,“ oslovila ma mama, „si o niečo starší, vždy si bol v tomto...eeh odbore dobrý, takže asi vieš aká ja vážnosť situácie,“ zrazu hovorila akýmsi odborným tónom, „ a dúfame, že to Kate vysvetlíš.“ „Už som jej to vysvetlil.“ ozval som sa. Nastalo ticho. „Eeeh“ vydal som zo seba akýsi pazvuk, „viem, že sa to asi veľmi nehodí, ale čo so školou?“ „V správach hlásili, že už do školy vôbec nebudete chodiť, aby sme si ten mesiac užili. A aby sme si ho užili, potrebujeme sa s tým vyrovnať. Myslím, že od zajtra začíname dovolenkovať a tak.“ povedala mama. „Mami, ale odkiaľ vezmeme peniaze?“ spýtal som sa. Nikdy sme ich veľa nemali.“ Hoci rodičia majú dôležité zamestnania, ich platy také vysoké nie sú. „Neboj sa, teraz ceny .. poklesli.“ Povedala to veľmi zvláštnym tónom. „Viete čo, myslím, že by sme si mali ľahnúť. Viem, že je skoro ale ak chceme niekam ísť...potrebujeme sa vyspať .. eeh..., ak sa nám samozrejme vôbec podarí zaspať.“ Prišla ku nám, s Kate a obom nám vtisla horúci bozk na líce... Otec ma objal. To ešte nikdy predtým neurobil. Nikdy veľmi neprejavoval city takto. „Tak,“ hlesol, „ choďte sa teda umyť a spať.“ „Dobrú“ povedali sme naraz s Kate.

15.Marca 2031

Zobudil som sa až ráno. Sám som sa sebe čudoval, že sa mi podarilo zaspať. No večer som ešte dlho uvažoval. Ale teraz si už neviem spomenúť o čom. Mal som zvláštny sen. Bola tam Kate, moji rodičia, myslím, že mŕtvi. A bola tam aj Ann. Niekam ma volala a kričala: „Nie Peter, nie!“ Vtedy som zbadal, že som mŕtvy aj ja a Ann plače nado mnou. Zvláštne ma to upokojilo. No potom som z ničoho nič vstal vzal Ann aj Kate a odišli sme preč. Ann bola prekvapená ale nepovedala slovka. Má tento sen predpovedať budúcnosť? To som nevedel. Ale stále som bol zvláštne pokojný. Musím zájsť za Georgeom. Potrebuje ma. Aj Ann. Ale ako k nej? Veď ani neviem, kde býva. Musím vidieť aspoň Georgea. Ak toto majú byť posledné dni môjho života, chcem svojho najlepšieho kamaráta aspoň vidieť. Zbehol som dolu na raňajky. „Mami? Mohol by som ísť za svojím kamarátom? Vieš, posledný krát...prosím..“

„Oooch, samozrejme,“ povedala a naraz jej vyhŕkli slzy. „Ale mami, no tak, prosím, musíš byť silná.“ No viac som nedokázal povedať. Cítil som pálenie v očiach. Dlho som neplakal. Nechcel som svojimi slzami raniť mamu ešte viac. Schytil som bundu a odišiel von.

K Georgeovi by som vedel trafiť aj naslepo. Chodil som k nemu aspoň každý tretí deň. A zase na striedačku aj on k nám. Naokolo boli malé vrstvičky snehu, no vial teplý vzduch. Za chvíľu mi bolo aj teplo, no bundu som si dole nedal. O 20minút som už Georgeovi vyzváňal pred dverami. Otvorila mi jeho mama: „Ach, Percy, George je tu sám, si milý, že si ho prišiel navštíviť. Či nie?“ Mal som pocit, že jeho mama mala mierne vypité, hoci Percy ma oslovovala vždy. Nikdy si nevedela spomenúť na moje pravé meno. Nie, pomyslel som si, prišiel som vám asi tak poliať kvety.

Vykročil som hore schodmi útulným domom. Zaklopal som na dvere Georgeovej izby, ani som nečakal na pozvanie, hneď som vošiel dnu. „Ach, Peter.“ George bol očividne rád, že som prišiel. „Rád ťa vidím.“ Hlas mal akýsi slabý, no z postoja akým stál a hľadel do okna, bolo vidno, že sa musí prekonávať. „George, prišiel som ťa pozrieť. Viem, že máme ešte mesiac, ale rodičia si naplánovali samé dovolenky, a tak neviem, či sa ešte niekedy uvidíme. „Hmm, asi nie,“ povedal to veľmi zvláštnym tónom. „Vieš, mal som sen. Bol strašný. Peter, bojím sa,“ hlesol, „čo keď sa nám niečo stane?“ Chcel som povedať, že určite sa niečo stane, keď nás asi pohltí čierna diera, no iróniu som si nechal pre seba. George bol beztak dosť zdeptaný. Jeho otca, vždy veselého mužíčka som ani nevidel. Ktovie, kde je. „Neboj sa, „ povedal som namiesto toho, „všetko dopadne super.“ A povzbudivo som sa usmial. „Odkiaľ ty berieš tú odvahu?“ spýtal sa ma udivene George. „Sám neviem,“ odpovedal som mu s hlbokým povzdychom. „Zahráme si?“ George vybral Investor. „No jasné, naposledy sme to hrali ako 8-roční.“ Takto sme sa zabávali celý deň, dokonca som Georgea aj rozosmial, čo je pri jeho povahe dosť ťažké. „Si super kamoš, Peter. Mám ťa rád.“ A na to ma objal. Vlastne už si ani nepamätám ako sme sa rozlúčili, lebo to bolo veľmi dojímavé. Obidvaja sme sa rozrevali ako malé deti. Po ceste domov som rozmýšľal nad sebou. Prečo som iný? Prečo sa cítim inak ako ostatní? Vari sa stane niečo iné? Prežijem? nie, to nie je možné. Veď čierna diera ma zmenší na objekt menší ako špendlíková hlavička. Ale stále mi tie dotieravé myšlienky nedali pokoja.

Domov som sa vrátil asi po 5 hodinách strávených u Georgea. Bol som hladný, až teraz som si to uvedomil. „Zlatko,“ oslovila ma mama, „na stole je večera. Akurát som ju pripravila môžeš ísť jesť.“ Bol som zvedavý čo to bude, no tú lahodnú vôňu som ucítil ešte v predsieni. „Mami, ja ťa milujem!“ Ryby, tie sú totiž mojím najobľúbenejším jedlom. „Rozhodla som sa, že každý deň budeme variť naše obľúbené jedlá. Dnes som začala tebou, zajtra bude Kate, potom ocko a nakoniec ja.“ Milo sa usmiala. Len čo som dojedol filety, niekto zaklopal. Išiel som otvoriť a vo dverách stála krásna Ann. „Ann?“ spýtal som sa neveriacky. „Ahoj,“ pozdravila ma. „Eeeh, no poď dnu.“ Zaviedol som ju do nášho malého domčeka.

„Máte to tu pekné,“ povedala. Mama poznala Ann z videnia a nejako záhadne raz zistila, že sa mi páči. Nič nepovedala, iba sa ďalej usmievala. Zaviedol som Ann do svojej izby. Bola uchvátená mojou izbou oveľa viac ako Kate. Automaticky si sadla na posteľ a rozhliadala sa okolo. Sadol som si radšej k stolíku a snažil som sa skrývaným pohľadom trošku si uhladiť moje blond vlasy. Ann zjavne nič nezbadala, iba sa obzerala. Po niekoľkých minútach sa spamätala a oslovila ma: „Peter , sadni si ku mne, prosím.“ Keď Ann vysloví prosím, nedá sa jej odoprieť. Aspoň ja to tak cítim. Sadol som si vedľa nej. Bol som však príliš strnulý a zhodil som nočnú lampu na mojom stolíku. „Peter,“ ešte raz sa na mňa usmiala, „nemusíš byť nervózny, ja viem prečo som tu .“ „Hmmm...hmm...a-a...ty o-odkiaľ vieš, kde bývam?“ koktal som. „Našla som si vás v telefónnom zozname, a zistila som, že si celkom blízko.“ Opäť sa usmiala. Prisunula sa bližšie. „Vieš, naši sa rozhodli, že ideme na celý mesiac do Ameriky. Máme tam totiž vzdialenú rodinu. Tak som sa prišla rozlúčiť.“ Radšej som sa na Ann ani nedíval. Neviem, čo by som spravil. Cítil som sa veľmi zvláštne. Opäť sa prisunula o niečo bližšie. Cítil som vôňu jej vlasov, cítil som na sebe jej pohľad. Nevedel som, čo mám robiť, tak som sa na ňu pozrel. V okamihu ako zbadala, že sa na ukradomky dívam, prisunula sa čo najbližšie, až príliš blízko ako je bežné. Dívala sa do mojich očí a ja som nedokázal odolať pohľadu tých jasno zelených očí, ktoré ma tak uprene sledovali. O malú chvíľu som pocítil jej pery na svojich a začala ma veľmi jemne bozkávať. 2 roky som sa skrýval pred Ann, už som to ďalej nedokázal a začal som ju bozkávať tiež. Keď videla, že jej bozky opätujem, začala ma vášnivo bozkávať. Jemne sa o mňa oprela a ja som si ju privinul ešte bližšie k sebe. Bolo to nádherné, nevedel som to popísať. Nechcel som, aby sa to skončilo. No skončilo sa to akosi prirýchlo. Zrazu sme pocítili silné zemetrasenie, ktoré nás navzájom odtrhlo.

[ » na začiatok « ]