Kapitola:
Pridaná: 7.11.2009, 16:34:26
Čítaná: 1282×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Loreleine Camran, Harry Potter, Rossan
Stručný dej: m

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, paródia

Kapitola: Prológ 1 » Škrek prvý 2 » Vzdych druhý 3 » Zaúpenie tretie

„Život vo svojich nezaznačených rovinách, plynie aj tam, kde sa absencia duševných chorôb považuje za prehrešok..."

„Daj si odpich s tým filozofovaním...“

Prológ

Všetko sa to začalo prvého apríla, roku Pána neurčeného. Teda, podľa toho, čo považujete za začiatok. Ale keďže nehumánni pracovníci našich lekárskych zariadení v minulých storočiach považovali za začiatok právne chráneného života jedinca jeho narodenie a prvé nadýchnutie, môžeme hádam tvrdiť, že začiatok nášho príbehu sa odohráva práve v inkriminovaný dátum. Pôrod bol výnimočný v mnohých smeroch, už len tým, že matka nebola v pôrodnici, ale na samotke na Oddelení čarodejníckej mysle a psychiky u sv. Munga. Prísne vzaté, za samotku už spomínaný priestor v spomínanej dobe považovať nemôžeme, keďže sa v ňom nachádzali aj ďalšie osoby pôrodníckeho charakteru. Ale aby sme neodbiehali od témy.

Loreleine Camran sa narodila a to znamenalo menší problém. A to: čo s ňou? Matka pozrela na dcéru, prevrátila očami a zomrela. Nevedno, čo malo toto jej gesto znamenať, určite nie je normálne, aby rodič na svoje dieťa hľadel ako na niečo naozaj vymykajúce sa normálu a bežne zaužívaným tradíciám. Isté je len to, že Loreleine sa vymykala zo všetkého. Už prvé dni po narodení kričala z plného hrdla za drevenou ohrádkou svojej postieľky v čarodejníckom detskom domove a rázne odmietala pomoc pri svojich prvých pokusoch o chôdzu, či činnosť jej podobnej. Ako vyrastala a naučila sa chodiť, deti sa jej začali strániť, tvrdili, že je „divná“. Malej Lor to však vôbec nevadilo. Ošetrovatelia, aby zamedzili nežiaducim konfliktom s mladou slečnou Camran, umiestnili ju na samotku, čo ona privítala s nadšením. Viac sa o ňu nestarali. Stýkali sa s ňou iba na obede, aj to od nej všetci bočili, pretože jedincov vo svojej bezprostrednej blízkosti deptala pohľadom svojich dvojfarebných očí. Z jej izby sa často ozývali zvláštne zvuky a vonku často zaliezala do kútov a tam niečo osamote robila. Ale nikoho to nezaujímalo, hlavne, že ju nemali na očiach. Veľkým prelomom v jej živote bol príchod na Rokfort. A ten tiež nebol, ako inak, celkom normálny...

Prišla na stanicu spolu s ostatnými deťmi z domova. Zatiaľ čo oni si s úžasom obzerali vlak, ona zamierila do posledného vozňa a sadla si do kupé. Každý kto prišiel až k jej kupé a nazrel dnu radšej rýchlo ušiel. Ona si ich nevšímala. A prečo ušli? Nuž uvážte:

„Dnes bol krásny deň.“

„Myslím, že nie, tí úbohí smrteľníci znova nepochopili, že stretnutie s entitou nášho rozmeru im môže priniesť duševné rozvinutie ich skrytých osobností a takisto potešenie z nevšedného zážitku z rozhovoru s niekým, kto je duchovne prepojený so svojimi mimoplanetárnymi príbuznými.“

„Myslím, že ľudia sú z nás vydesení. Vedia, čo sme zač a preto nevedia, ako sa správať pri stretnutí s nami. Preto volia jednoduchšie i keď pomyselnejšie ťažšie riešenie... a to, že nás obídu aby nemuseli uznať, že ich vlastné duchovno je príliš zaostalé a že žijú vo svojom vlastnom zahmlenom svete, kde svetlo intelektu duševne vyspelých osôb preniká iba s ťažkosťami.“

„Ale aj ja si myslím, že bol krásny deň...“

Kto bol strojcom tohto nezvyčajného rozhovoru? Sama Lor. Áno, bola sama, pýtate sa ako je možné, že jedenásťročné dievča takto rozpráva? Mňa sa nepýtajte, ja som len deratizér...

„Camranová Loreleine!“ vyslovila zreteľne riaditeľkina zástupkyňa. Lor prešla k trojnohému stolčeku a posadila sa naň. Zástupkyňa jej položila na hlavu obdratý klobúk, ktorý jej začal do ucha šepkať:

„Vidím hmlu, hmlu a ešte raz hmlu. Čo si ty preboha za dieťa?“

„Vidíš iba to, čo očakávaš, nazri hlbšie milý klobúk,“ posmelila ho Lor a odhalila žiarivobiele zuby.

„Ááááááááá!!!!!! Nie, nie prosím!!! Bystrohlav!!!“ zjačal klobúk a odletel kamsi do pozadia Veľkej siene a tam skučal ako zbitý pes bez nádeje na zmenu svojho životného štandardu, ba očakávajúci v dohľadnej dobe jeho výrazné zhoršenie, či dokonca ukončenie svojho nenaplneného života.

Profesorský zbor s mierne ako by sme to... vyoraným výrazom na tvári hľadel za odchádzajúcou Lor, ktorá sa pripojila k svojim spolužiakom za stolom Bystrohlavu. Neozýval sa nijaký potlesk.

„Mala som pocit, že štandardným prejavom uvítania nového člena čarodejníckej pospolitosti je potlesk, ale ak sa pri mojej osobe prejav takéhoto rázu pokladá za neprimeraný, mohli ste ma na túto skutočnosť vopred upozorniť, aby som sa mohla duševne pripraviť,“ prehovorila Loreleine po trápnej chvíli ticha. Po tomto vyhlásení sa sánka mnohých prísediacich dala do pomalého pohybu smerom nadol, no potom niekto s pár bodmi IQ začal tlieskať, načo sa k nemu pridalo pár ďalších jedincov. Netreba snáď ani pripomínať, že potlesk netrval dlho.

A odvtedy žila Lor na Rokforte. Rokfort prešiel, ona skončila s biednymi výsledkami v transfigurácii, no vo veštení excelovala, takisto aj na Dejinách mágie, kde svojimi poznatkami ohurovala všetkých naokolo. Ale aj tak ostávala pre ostatných veľkou záhadou. Všetko by to pokračovalo tak ako doteraz, ona by si naďalej trénovala otvorené duševno, ľudia by sa jej vyhýbali, keby sa jedného dňa neprihodila jedna čudná vec...

[ » na začiatok « ]