Kapitola:
Pridaná: 31.10.2009, 17:17:36
Čítaná: 1151×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Natasha, Miranda, Julie, Patrick Dissent
Stručný dej: OPČM bude od tohto roku učiť nový učiteľ. Natasha, Miranda a Julie však vôbec nepripadá ako pohodový učiteľ. Skôr odmeraný, prísny a ....ale veď si prečítajte!

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » Rozhovor 7 » Porada 8 » Stretnutie 9 » Pri lese 10 » Zmena plánu

Poďakovane patrí dvom osôbkam :

Merope Gaunt-ovej

a

dipinke8855

vy už viete za čo :)

Julie sa snažila s profesorom udržať krok, aby nevyzerala veľmi previnilo, ale vnútro sa jej skrúcalo od strachu. Počul niečo? Ak áno koľko? Domyslí si, že to bolo o ňom? Povie to Longbottomovi?

Jej myseľ bombardovali stovky otázok, na ktoré sa bála čo i len hádať odpovede. Ako mohla byť taká hlúpa a rozprávať sa o ňom a o celej tej veci na strede chodby?? A ešte k tomu tak nahlas!

Pozrela na Dissenta. Z jeho výrazu veru nebola múdrejšia. Jeho tvár nevykazovala známky žiadnej emócie - hnevu či strachu, nič! Jednoducho sa tváril, ako keby sa nedíval nikam a nevnímal nič, ale pri tom rezko vykračoval a zanedlho zamieril do jedných dverí.

Juliino premýšľanie prerušila jeho ruka, ktorá jej ukazovala, že má vstúpiť prvá. Trochu sa zarazila, ale hneď vošla. Rozhliadla sa okolo.

Toto musel byť Dissentov kabinet. Samé knihy, samé spisy, police a skrine zapratané zase len knihami a spismi. Žiadna fotografia, žiaden obrázok, žiadny iný kus nábytku, ktorý by sa dal využiť inak ako polica na knihy. Starý stôl a dve stoličky oproti sebe, to muselo byť jeho pracovné miesto. Brká, pergameny, atrament a, Juliu skoro porazilo, knihy, boli úhľadne poukladané na stole. O chvíľu si však spomenula prečo je tu a opäť ju oblial strach.

„Sadnite si, slečna.“ ,prehodil tichým hlasom Dissent, ktorý stál pri svojej stoličke a čakal, kým si Julie sadne. Až potom si sadol on.

/Slušný/, pomyslela si.

Dissent sedel na svojej stoličke a nervózne si žmolil prsty ako chlapček, ktorý spravil niečo zlé. Presne ako keď ho Julie videla prvý krát na hodine OPČM.

„Asi viete, o čom sa s vami chcem rozprávať.“ ,napriek všetkému prehovoril vľúdnym a pokojným hlasom.

Julie prikývla, no neodvážila sa mu pozrieť do očí, a tak sa dívala na jeho plece.

„Verte mi, že sa cítim vrcholne trápne, a preto by som bol rád, keby som nemusel spomínať detaily včerajšej noci.“ Hovoril to priduseným hlasom a takmer znechutene.

„Chcel by som sa vám poďakovať, že ste nestratili hlavu a zachovali sa tak, ako ste sa zachovali. Ďakujem vám aj za to, že ste maximálne diskrétna, a že sa na vás v tomto môžem spoľahnúť.“, pozrel jej do očí tak prenikavo, že si bola takmer istá, že celý rozhovor medzi ňou, Mirandou a Natashou si práve číta niekde v zákutiach jej mysle. Nestratila však súdnosť a pohľad mu opätovala.

„Samozrejme, pane.“

Chvíľku jej ešte pozeral do očí a potom opäť prehovoril.

„Len tak pre moju zvedavosť, máte s nejakými študentmi nevyriešené účty?“ Ešteže mala Julie zavreté ústa, lebo asi by jej vytiekla slina od toho perfektného úsmevu, ktorý vystrúhal.

„Pane?“

„Viete, počul som kúsok z vášho rozhovoru na chodbe. Spomínali ste niečo, že to tak nenecháte, keď sa vonku niečo deje,“ Juliu prekvapila tá veselosť, s ktorou to povedal, „poradím vám, nie je dobré si na konci štúdia narobiť problémy. Počul som totiž, že vy a vaše priateľky máte toho na rováši už dosť.“

/Heeee??/, nechápala Julie, ale na perách sa jej objavil nezbedný úškrn, /Čo to pre pána trepe? Ale aspoňže mu to nedošlo/

„Posnažíme sa nič veľké nevyviesť.“, povedala.

„To som naozaj rád.“, povedal to tak sladko, že Julie nechápala, kde sa to v ňom nabralo.

„Už by ste mali ísť, slečna, herbológia je dôležitá pre niekoho, kto má rád elixíry.“, dodal naoko prísne.

Julie očervenela ako paprika. /Odkiaľ to, dočerta, vie?!?/ Zamumlala niečo ako pozdrav a vybehla z dverí, aby bola čo najrýchlejšie preč. Preč od neho, preč od jeho čudného správania a najmä preč od toho prenikavého, myšliekyčítajúceho pohľadu. Niečo v jej vnútri jej vravelo, že to vie, no rýchlo ten hlas umlčala. Snažila sa predsa. Zrýchleným krokom sa presúvala k skleníkom. Skôr ako zahla za roh ešte počula nejaký tlmený zvuk, ale neotočila sa, aby preskúmala čo to bolo, v jej hlave boli teraz oveľa dôležitejšie veci ako nejaký buchot.

--------------------------------------------------------------------------

„Do kelu!“, zreval a kopol nohou do stola, z ktorého spadla vysoká kopa kníh s obrovským rachotom. Zmeravel, veď možno ešte nebola tak ďaleko, mohla to počuť.

Sadol si na stoličku, lakte si oprel o kolená a rukami si zakryl tvár. Nevedel nič. Na nič neprišiel. Nič nové sa nedozvedel. Ako je to možné? Inokedy ani nepotrebuje toľko času.

A už vôbec nikdy nepotreboval flirtovať, ak sa to, o čo sa snažil prvý krát v živote, dalo nazvať flirtovaním. Určite sa tváril ako nejaký záhradný trpaslík, lebo ten šok, ktorý jej preletel tvárou, bol presný opak toho, čo chcel dosiahnuť. Kam to len speje, veď je to jeho študentka! Študentka, ktorá mimochodom, veľmi dobre ovláda oklumenciu, to musel uznať. Ale aj tak. Skúšať na ňu úsmevy a milé pohľady aby sa uvoľnila a zabudla si uzatvárať pred ním myseľ nebolo fér. Nebolo. A, veď ani nie je dôležité, či niečo vie alebo tuší, alebo „to nenechá tak“, ako povedala, veď je to len malé dievčatko...

Potriasol hlavou.

Ale je to dôležité, a veľmi. Ona nemá nič ani len tušiť. Nikto z nich. Sú takí nevinní...

„Do kelu, do kelu, do kelu ...“, opakoval donekonečna. Ako mohol byť len taký hlúpy a nechať sa nájsť tým malým dievčaťom. No, malým ako malým, veď je len o tri roky mladšia. Veď by mohla byť aj jeho sestra. Ale na tom teraz nezáleží. Ona nie je hlúpa, toho sa bál najviac. A z toho čo mu Longbottom povedal, akosi tušil, že mu neuverí trápnu historku o „mladom, opitom profesorovi“. Len v hĺbke srdca dúfal, že na to zabudne, keď bude, napríklad, behať za chlapcami, alebo čo...

Riaditeľ. Buchol päsťou po stole. Toto ešte Longbottomovi zráta. To si nevedel vymyslieť niečo lepšie?! Veď on v živote nevypil ani len ďatelinové pivo. Hneď si aj sľúbil, že pri prvej prežitosti si ho kúpi.

Pri prvej príležitosti. Smutne sa usmial. Je pekné myslieť do budúcnosti, keď nevie, či bude zajtra ešte živý. Pri tej myšlienke sa striasol.

„Ty si to chcel, máš to, tak teraz nesopli ako baba.“

Mierne sa trhol, keď školská sova začala ďobať zobákom do okna.

Presne načasované.

„Ahoj maličká, tak čo, ďalšie rande s riaditeľom?“, prihovoril sa sove, keď otváral okno.

Sova si sadla na ponúknutú ruku a tíško zahúkala.

Otvoril list, v ktorom stálo:

Zdravím, Patrick, príďte za mnou dnes o 18:30. Musím vám niečo ukázať.

Neville Longbottom

[ » na začiatok « ]