Kapitola:
Pridaná: 20.10.2009, 23:14:51
Čítaná: 747×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Natasha, Miranda, Julie, Patrick Dissent
Stručný dej: OPČM bude od tohto roku učiť nový učiteľ. Natasha, Miranda a Julie však vôbec nepripadá ako pohodový učiteľ. Skôr odmeraný, prísny a ....ale veď si prečítajte!

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » Rozhovor 7 » Porada 8 » Stretnutie 9 » Pri lese 10 » Zmena plánu

Toto je 4. časť poviedky, ktorú som začala písať pred rokom,ale akosi som prestala... a dnes s k nej opäť vraciam. Budem vďačná za vaše názory.

Ďakujem :)

Odpadol...on odpadol...Julii sa stmievalo pred očami od prívalu adrenalínu do jej krvi.

„Haló pane, pán profesor, prosím, počujete ma ?Haló, pane, prosím, ja neviem čo mám s vami robiť, pane...“,volala zúfalo Julie.

Vo svetle prútika sa na jeho habite odrážalo niečo mokré.

„Do riti, to snáď nie ...“,hlesla Julie a sama bola prekvapená z toho, že jej niečo také vykĺzlo pred profesorom hoci bol v bezvedomí.

Dissent mal celý habit od krvi. Julie sa mu neodvážila odhrnúť ho viac, lebo sa desila tej rany, ktorá mohla tak krvácať. Teraz ju už mala aj na rukách a čele a tiež aj na svojom habite od hysterického trasenia s polomŕtvym profesorom.

„Do pr - de - le, nie, do kelu, to snáď nie je možné, kurňa, pane ... prosím ...“, bľabotala neuvážene Julie, „čo to chcel, Longbottoma? Dobre, dobre, kľud...“, hovorila si pre seba, vytiahla prútik a v okamihu sa vedľa nej zjavila elegantná, štíhla, striebristá puma.

„No tak, bež, bež!!“ ,zvolala Julie a chvíľu sa dívala ako sa puma nehlučne blíži k hradu.

Sklonila sa a pokúšala sa profesora vzkriesiť volaním, štípaním, fackaním, ale nič nezaberalo. Neopovážila sa mu rany vyliečiť, lebo bola v takom strese, že by určite narobila viac škody ako úžitku. Nie žeby sa bála krvi alebo tak nejako, na metlobalovom tréningu liečila už mnoho zranení, ale teraz ju zaskočilo najmä to, že len tri dni po príchode na Rokfort našla tesne za hranicou pozemku takmer mŕtveho, nového profesora Obrany proti čiernej mágii. Bola si istá, že tieto zranenia sú od presne mierených zaklínadiel. Nechápala však, ako profesor, majster vo fachu, mohol dopustiť, aby ho niekto takto zmrzačil...

Juliino premýšľanie sa prerušilo pri zvuku náhlivých krokov a znepokojených hlasov. Obzrela sa a videla takmer polovicu profesorského zboru, ako bežia od hradu k nim. Zdvihla ešte stále rozsvietený prútik, aby ju zamerali a musela priznať, že jej spadol kameň zo srdca, keď konečne prišli.

„Julie, čo sa stalo?“, už zdiaľky naliehavo zakričal riaditeľ.

Julie, vediac, že je už dosť neskoro na to,aby sa tu ponevierala sama začala :„Pane ja... no ja ,hm, išla som odniesť metlu do metliarne, viete dnes sme...“

„Prosím vás, prejdite k pointe!“, vôbec nie milo a priateľsky, ako to vždy robieval, keď sa s ňou rozprával, jej skočil do reči a prerušil jej výhovorky na úvod.

„Tesne za hranicou sa primiestnil, povedal, že vás mám zavolať, odpadol a od vtedy sa neprebral.“, zahanbene zašepkala.

„Prosím vás, Kristine, buďte taká láskavá a odveďte slečnu Jonasovú do hradu, aby opäť nezablúdila,“ miernejším no náhlivým hlasom povedal Longbottom, ktorý už kľačal pri profesorovi, „a vezmite ju na prehliadku do nemocničného krídla...“

„Ale mne nič nie je!“, zvolala trochu prihlasno Julie.

„Bez rečí! No tak, Kristine, choďte.“, dodal a oči upieral na profesora v bezvedomí.

Profesorka Abbotová odtrhla oči od Dissenta, vzala Julie za ruku a ťahala ju do hradu. Julie bola šokovaná, vystrašená, zmätená a ešte k tomu aj celá od krvi a hliny. Keďže bol už večer, nikoho na chodbách nestretli. Julie tak úporne premýšľala, že si ani neuvedomila, že už stojí pred staručkou, no vždy spoľahlivou madam Pomfreyovou, ktorá ju prepichovala skúseným pohľadom. Všetci si mysleli, že madam Pomfreyová vynašla elixír na večný život, lebo ordinovala už za študentských čias terajšieho riaditeľa. Julie skonštatovala, že musí vyzerať hrozne, lebo jej pohľad sa razom zmenil na znepokojený.

„Zrýchlený pulz, zvýšený tlak, triaška ... a je bledá, ako keby v nej nezostala kvapka krvi“, povedala profesorke Abbotovej ako keby tam Julie ani nebola. Profesorka Abbotová jej v rýchlosti niečo pošepla. Keď jej madam Pomfreyová dala nejaký upokojujúci elixír a poslala ju späť na internát, Julie bola v ďalšom šoku. Madam Pomfreyová bola totiž známa tým, že si nechávala študentov v krídle, aj za menšie veci. Nechápala, prečo ju prepustila.

Keď bola konečne v posteli, nemohla ani náhodou zaspať. Hlavu mala tak preplnenú myšlienkami, že si bola istá, že ostatní by počuli hlasné šumenie.

Asi o hodinu, keď sa ešte stále nemohla uložiť do správnej polohy sa dvere v ich spálni opäť otvorili. Prekvapene zdvihla hlavu a žažmurkala do svetla. Bola to profesorka Patillová.

„Dajte si župan, slečna, riaditeľ vás prosí, aby ste čo najrýchlejšie prišli k nemu do kancelárie.“ Povedala to takým tónom, akoby úplne odsudzovala, to, že sa riaditeľ opovážil budiť študenta neskoro v noci a ešte k tomu sa s ním chce aj vykecávať v riaditeľni.

-Zomrel. Vedela som to.- pomyslela si krátko Julie.

Natiahla si župan a ponáhľa sa za profesorkou. Pohyblivými schodmi sa nezadržateľne blížila k pravde. Človek, ktorý pred chvíľou ešte dýchal, rozprával, smial sa, samozrejme poeticky myslené, je preč. Je mŕtvy. Julie bola posledná, ktorá ho živého videla naposledy ... bude podozrivá??

-Šibe ti?! Spamätaj sa!! – kričala v duchu na seba. Pozerala priveľa muklovských kriminálok.

Sedela oproti riaditeľovi na pohodlnej stoličke, no mala pocit, že sedí na klincoch. Riaditeľ sa tváril vyčerpane a smutne.

„Slečna Jonasová. Rád by som s vami prehodil pár slov o tom čo sa stalo pred niekoľkými minútami. V prvom rade, sa vám musím poďakovať za to, že neznášate pravidlá tohto hradu a boli ste tak neskoro na dvore.“

Julie očervenela.

„Udeľujem Chrabromilu 25 bodov, za to, že ste tak rýchlo a účinne zareagovali. Musím uznať, že vaša puma je úchvatná.“, dodal s úsmevom.

Julie sa podobala Chrabromilskej vlajke.

Longbottomov výraz sa zmenil.

„Zároveň ma veľmi mrzí, že ste to museli vidieť.“ Julie si bola istá.

Je po ňom.

„Takú hanbu pán Dissent asi neprežije.“

-Čo?? Hanbu?? To že zomrel je hanba? Možno ho zabil nejaký výrastok, ktorý ho prekvapil... - Pozrela na Longbottoma. -Usmieval sa. On sa smeje. Jemu je jeho smrť smiešna?? Čo je tu už každý na hlavu? Madam Pomfreyová, Longbottom...-

„Slečna Jonasová, neviem na čo myslíte, ale poviem vám to na rovinu. Pán Dissent je mladý muž, ktorý sa rád zabáva, chápete. Trošku to prehnal s ďatelinovým pivom a ... no viete ... v Deravom kotlíku človek narazí na rôzne ... typy ... skrátka ho vyprovokoval nejaký čarodejník a pobili sa. Jeden by si myslel, že budú mat súboj, ale keď je človek veselší, tak zabúda na zaklínadlá.“, sprisahanecky sa usmial. Julii niečo na jeho výraze nesedelo.

„Chcel by som vás tiež v mene pána profesora požiadať, aby ste prejavili svoju korektnosť a láskavo pomlčali o jeho ... úlete. Verím, že zajtra sa s vami porozpráva osobne, potom ... „

„Zajtra?“, vyhŕkla, „prepáčte pane, ale pán Dissent vyzeral ako keby si mal dať vypísať maródku minimálne na dva mesiace ...“ Julie sa neobávala, že by to mohol riaditeľ vziať ako drzosť, lebo sa s ním takto bavila stále. Riaditeľ jej totiž povedal, že rád pozoruje moderné premeny jazyka, takže keď sa bavia osamote, môže používať takéto výrazy.

„To bolo iba tou krvou Julie, aj my sme si mysleli, že je to zlé,ale ukázalo sa, že ten druhý chlap dostal riadne do tela .... dobre som to povedal?“, neisto sa zasmial riaditeľ.

„Áno pane, ako pravý teeneger.“, hlesla Julie.

„Každopádne opakovane žiadam, aby ste to udržali v tajnosti. Dokonca ani profesori nevedia, čo presne sa stalo.“ Odmlčal sa. „Tak a teraz môžete ísť už spať, aby ste boli zajtra fit.“

„Dobrú noc, pane.“, povedala Julie a zatvorila za sebou dvere.

Celou cestou do chrabromilskej klubovne premýšľala. Cestou ju vytrhla iba Pani Norrisová, ktorá prenikavo zamňaukala aby privolala svojho pána.

„Zmizni, ty odporná požieračka myší, lebo ťa tak kopnem, že budeš lietať rýchlejšie ako ohnivá strela.“

Mačka zablýskala očami, ale otočila sa a pomaly sa vzďaľovala.

Keď si Julie sadla do mäkkého kresla v klubovni pred dohasínajúce ohnisko, v pár veciach mala jasno.

Po prvé : Dissent určite nebol opitý, lebo z neho necítila ani ďatelinové pivo, ani ohnivú whisky, ani žiaden iný alkohol.

Po druhé : Tá krv na Dissentovom habite bola jeho, pretože bola mokrá. Nie vlhká, nie suchá, mokrá. A, Julie trošku zmraštila tvár, bola teplá. To cítila, keď sa rozhodovala, či odhrnúť jeho habit z rany alebo nie.

Po tretie : Pomfreyová ju pustila na izbu. Longbottom povedal, že Dissent bude zajtra fit. Julie vedela, že liečenie po zaklínadlách je dlhé, ale Longbottom bol mazaný a mal za sebou kopu ľudí, ktorí určite vedia o liečení veľa. Mohli ho dať za noc kľudne dokopy. Z čoho vyplýva, že sa veľmi snažia o to, aby si ráno nikto nič nevšimol.

Po štvrté : Muselo sa stať niečo vážne, lebo Longbottom bol nervózny a povolal polovicu profesorov zo školy, aby Dissenta dostali do hradu. Keby to bola len krčmová roztržka, prišiel by sám, prinajmenšom s madam Pomfreyovou. A k tomu, všetci profesori boli oblečení v denných habitoch a ani jeden nejavil známky čerstvého prebudenia. A pochybovala o tom, že by profesori nič nevedeli, tvárili sa totiž, ako keby sa naplnili ich najhoršie predstavy a Abbotová s Pomfreyová si šepkali.

Aspoň na niečo bolo dobré to, že Julie polovicu leta strávila pozeraním muklovských kriminálok.

„Bolo v tom niečo viac, oveľa viac. A keďže mi klamal Longi, ja tiež nemusím dodržať svoj sľub. Dissenta skoro zabili. A ja zistím prečo. A tie dve mi pomôžu. To bude radosti.“ Nahlas sa uhechtla. „Och zase je to tu. Psychoška, choď už spať. Dobre, už idem.“

Julie spustila smiech na celé kolo. Bolo jej to jedno, veď každý spal.

-Milujem, keď sa rozprávam sama so sebou. A nahlas.- pomyslela si s úsmevom.

Vybehla po schodoch do svojej spálne a hodila sa do postele.

„To bola noc.“ Povedala nahlas a o pár minút sa pridala k chrápajúcim kamarátkam.

[ » na začiatok « ]