Kapitola:
Pridaná: 30.9.2009, 18:48:30
Čítaná: 1382×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Carole McJimmová
Stručný dej: Carole McJimmová bolo takmer obyčajné dievča. Mala osem rokov a rodičov čarodejníkov. S nimi napäto vyčkávala, kedy sa jej konečne začnú prejavovať schopnosti. Nedokončená poviedka.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » 1 2 » Konečne doma 3 » Tomova teória a sen 4 » Mágia, ktorá vybuchuje 5 » Dva talenty v jednom 6 » Legilimencia 7 » Počiatočné úmrtia 8 » Habitalio Texo 9 » Tajomná a ľúbostná budúcnosť 10 » Bez priateľov 11 » Začiatok budúcnosti 12 » Prvý bozk je najkrajší 13 » Skúšky 14 » Havária 15 » Kameň oživenia 16 » Viac o Remusovi 17 » Zase sama 18 » Deborah 19 » Animais 20 » Napadnutá 21 » Dementori

Drahí priatelia, toto bude trošku dlhšie, tak som sa snažila. Venujem kvetinovej víle a Nati Prvosienke, za to,že napísali aj niečo kritické :) A poučili ma !

A ozaj, na stránke www.nestastievstasti.blog.cz pribudli kapitoly, takže taq. A sú tam oveľa skôr!

DEBORAH

Bol tam nápis: Privolaj Emmu McJimmovú.Ale až keď príde ten čas, a ty to budeš vedieť!

Carole až od ľaku nadskočila a namiesto jej unavenej tváre teraz vyzerala prekvapene. Mala sto chutí roztrieskať všetko, Hlbinu Pravdy, Knihu pravdy a všetky tie hlúposti ktoré jej hovoria to, čo vlastne ona sama ani netúži vedieť.

Spomenula si, ako po pravde dychtila v prvom ročníku na Rokforte. A to jej pripomenulo fakt, že bude musieť urobiť opravné skúšky, aby neopakovala ročník. To sa nestávalo na Rokforte príliš často.

Carole bola červená od hnevu a tak sa iba okolo seba rozhliadla. Veľkú časť jej okolia zaberala vysoká burina, cez ktorú nebolo takmer nič vidieť, po jej boku sa nachádzal vysoký a starý dub, na ktorom boli krásne vlnkované listy. Celé toto miesto by malo pre ňu nádherný účinok, inokedy by sa ako osemročná poriadne na poli vybláznila, utekala by doňho a zabávala by sa s mamou, otec by ich zavolal domov a prezradil, že na večeru pripravil jednu zo svojich špecialít...

Lenže takéto myšlienky boli úplne zbytočné, nereálne a Carole sa s nimi iba príliš zaťažovala . v každom momente sa jej chcelo plakať a zo srdca si priala, aby bol jej život opäť taký bezstarostný...

Jej myšlienky narušilo sovie zahúkanie a nejaké zvuky, ktoré sa podobali žabiemu kvákaniu - objavila sa krásna plamienka dravá – Hortenzia. Vyzerala dosť zúbožene a bola poriadne smädná. Carole si čosi o Trelawneyovej pomyslela – musí to byť zlá žena, keď nedala aspoň trochu vody napiť unavenej sove.

Hortenzia mala na sebe pripevnenú obálku. Carole ju bez slov okamžite strhla preč od sovy a začala ju zúrivo trhať.

Trelawneyová nemala veľmi pekný rukopis. Jej písmo bolo presným opakom písma jej mamy – tá písmenká nádherne ozdobila maličkými oblúčikmi, Sybila písala nepravidelne a kostrbato, jej slová boli občas pod linajkami na pergamene. Navyše bol pergamen pokvapkaný atramentom a preto vyzeral dvojnásobne neúhľadne.

Carole sa po prezretí listu zhlboka nadýchla a začala čítať:

Moja milá,

po prvé, ja na sovy zvyčajne neodpovedám a túto som si všimla ako prvú, obsahuje toľko nezmyslov, ktoré nie sú na úrovni. Ako niekto môže takto osloviť významného veštca, umelca, ako som ja?

Po druhé, vnútorné oko nevidí na rozkaz! A nikdy som nevidela nijaké proroctvo o Tebe, moja milá. No ak som nejaké videla, rada by som sa o ňom osobne porozprávala.

A napokon po tretie, nekomunikujem s obyčajnými ľuďmi len tak bez príčiny. Predpovedať ti čosi môžem, samozrejme len za cenu galeónov a siklov. Môžeš navštíviť moju veštiareň v Amsterdame a spoločne sa o tom porozprávame.

Na túto sovu ale neodpovedaj! Ináč sa môžeme rozlúčiť skôr, než sa stretneme. Ja sama ti pošlem sovu, kedy budem mať čas a kedy budem pripravená porozprávať sa o budúcnosti.

Šťastnú budúcnosť a prítomnosť ti želá

Sybila Trelawneyová

Carole sa zamračila. V podstate, nič zlé do toho listu nenapísala a dokonca tú namyslenú vešticu slušne oslovila. Ale je pravda, že aj samotná Kniha pravdy jej oznámila, že Trelawneyová je autorka toho proroctva.

Carole sa neodvážila poslať späť nejaký list, mala strach že by tú pani nejako urazila a už by sa s ňou nebavila. Zasa ostávalo ako vždy čakať.

***

Carole už mala po krk otravného hladu a smädu. Bolo pravdou, že kúzlo na vytvorenie vody by nezvládla ani vo sne, ale predsa len by sa o to mohla pokúsiť, kebyže môže čarovať mimo školy. Preto hľadala neúnavne jahody a podobné plody, tých bolo v lete dosť veľa a navyše Carole celkovo nasýtili.

Pre nedostatok pitnej vody sa musela rozlúčiť so svojím kamarátom – starým dubom a ísť hľadať nejakú vodu. Prešla cez vysoký strmý kopec, vďaka ktorému dovidela do poriadnej diaľky. Nech sa však rozhliadala ako chcela, Brloh nezbadala a to znamenalo, že je moc ďaleko.

Možno to bolo aj želaním Sybily Trelawneyovej – šťastie začalo Carole konečne pomáhať. V podvečer (asi bola sobota) Carole úspešne objavila čistý nádherný potok, z ktorého sa ihneď napila.

Voda bola veľmi chladná, studená a Carole štípala do jazyka. Smäd bol však oveľa silnejší, preto Carole pila ešte, ešte, stále viac... viac...

Ozvali sa zrazu kroky a akési hlasy. Bol to nejaký rozhovor dvoch mužov, ako Carole zistila podľa hrúbky hlasov.

„Áno, áno, to určite! Pozri oci, je tu jazero!“ Ten hlas jej bol až príliš známy. Bez rozmýšľania vyskočila spod kríka a nadšene vykríkla:

„Tom?! Si to ty?“

„Áno, som to ja!“- ozval sa prekvapený roztrasený hlas Carolinho najlepšieho kamaráta, Toma. Naposledy ho videla vo vlaku, v Rokfortskom exprese! A ten sa tu len tak zjavil so svojím otcom ( na ktorého bola Carole ešte stále trošku nahnevaná, aj keď sa hádka medzi nimi stala tak dávno).

„Dobrý deň.“- chladne povedala a pozrela na Martina Shinkeya, ktorý sa uškrnul a povedal:

„Vidím, že si sa nejako udomácnila v prírode. Žeby si na úteku?“ Liečiteľ bol taký odporný, že Carole mala čo robiť, aby zúrivo nevyprskla. Vôbec sa nepodobal na toho milého pána, ktorého poznala pri prvom pobyte v nemocnici. Ten sa každý deň žiarivo usmieval, pomáhal jej pri liečbe...

Carole skoro minútu neodpovedala , tak liečiteľ už dlhšie nečakal a prehovoril ak prvý on:

„Zabudnime na to všetko zlé, čo sa udialo. Pokojne poď s nami a môžeš zvyšok prázdnin u nás prespať. Je to lepšie, než spať pod nejakým dubom.“

Odkiaľ vie o tom dube? - prebehlo jej okamžite mysľou. Bola to iba náhoda, alebo to Shinkey povedal cielene? Existovala len malá pravdepodobnosť, že by ju celý čas špehoval, Veď predsa bol nikde s Tomom.

„Hm... no a ako ste sa tu vlastne zobrali, pán Shinkey?“- hovorila trasľavým, ešte stále prekvapeným hlasom. Shinkey však mlčal a odpovedal Tom:

„Sme na dovolenke. Stanujeme tu a skúmame prírodu. Že vraj sa tu nachádzajú nejaké magické jaskyne, tak sme ich prišli s otcom hľadať. Jednu sme dokonca aj našli, ale zistili sme, že tá je už objavená. Vieš, ľudia za objavy môžu získať peniaze.“

Carole si všimla Tomov ustarostený výraz, no nechcela vyzvedať v prítomnosti jeho otca. Mohol by si všeličo namýšľať a už i tak sa ho dosť bála.

„Asi pôjdeme domov, nie otec? Nič viac nenájdeme...“- ľahostajne povedal Tom a naklonil sa k svojmu otcovi.

„Áno, to je celkom dobrý nápad. Prebádali sme už také kútiky, tak kde by sa mohli nájsť ešte ďalšie jaskyne? Carole, ty pôjdeš s nami?“- milo sladkým falošným hlasom sa spýtal starší Shinkey a ona sa usmiala:

„Mám vôbec na výber?“

***

Cesta k Tomovi bola poriadne nudná a dlhá. Tom a jeho otec mali metly, lenže pre Carole sa už ďalšia nenašla a tak musela ísť pešo.

Koncom dňa ju poriadne boleli nohy a nevládala kráčať. Trojica si musela oddýchnuť a tak Tom rozložil stan, založil oheň a sadol si na zem.

„Idem po vodu. Ostaňte tu a dávajte si pozor.“- povedal pán Shinkey a Carole bola celkom rada, aspoň sa môže porozprávať s Tomom.

Shinkey odkráčal preč, ozvalo sa nejaké puknutie a Tom prehovoril:

„Tomuto neuveríš, čo som cez prázdniny zistil! Môj otec je animágus!“

Carole otvorila ústa a prekvapene vzlykla: „Aj môj otec je animágus... Na čo sa premieňa? Ako si to zistil?“

„Raz neskoro v noci som sa pozeral von oknom a uvidel som, že sa niečo hýbe. Bol to môj otec a zrazu sa zmenil na veľkú ropuchu. Najprv som si myslel, že sa mi to len snívalo, ale bol to naozaj on.“

„Preboha! Ropucha? V tom musí mať prsty aj môj otec...“- prikryla si ústa rukou a sadla si vedľa Toma.

„Nemusí. Môže to byť predsa náhoda, že ...“ Carole mu okamžite skočila do reči:

„Náhoda! Vždy len náhoda! Mala som celý čas pocit, že ma niekto sleduje, keď som bola tu... A tvoj otec povedal... ehm... ozaj, ´je to lepšie, než spať pod nejakým dubom´. A ja som naozaj spala pod dubom!“

„Počkaj. Ako si sa sem vlastne dostala? Chápem, že si sa na prírodné prostredie akosi zvyknutá, ale zdá sa mi čudné, že sotva dvanásťročné dievča si len tak ujde preč a nasťahuje sa na opustené miesto pod strom. A nemala si byť u Rose?“

„Áno, mala. Ušla som odtiaľ. Pre jednu hlúposť... a prv, než som zistila, akú hlúposť som urobila, ocitla som sa v poriadnej kaši a zároveň som sa stratila. Brloh som už nenašla a tak som jedla nejaké jahody. Potrebovala som však aj nejakú vodu a preto som ju hľadala. Našla som potok a teba.“

Bolo ticho. Tom sa pozeral potajme do očí a všimol si nepekné čiernu špinu na jej tvári. Celá bola akási iná, unavená a menej svieža.

„Mohla si prísť ku mne na začiatku prázdnin hneď.“- šepol sklamane.

„Tom, prosím ťa prestaň! V poslednom čase sa musím neustále krotiť, aby som na niekoho nahnevane nevyskočila. Ja proste nemám náladu riešiť také sprostosti.“- nahnevane zvýšila hlas a nahriala si ruky nad ohňom.

„Ani si sa so mnou poriadne nerozlúčila...“- pokračoval.

„Ak bol toto tvoj cieľ, potom sa ti to podarilo. Naozaj si ma nahneval a rozzúril.“ Carole sa otočila a šla si ľahnúť do stanu. Chvíľku rozmýšľala nad tým, ako zase na svojho dobrého kamaráta vyskočila, dokonca mala až slzy na krajíčku, ale potlačila to a rozhodla sa, že sa mu ospravedlní až na ďalší deň. Pokojne zatvorila oči, schúlila sa pod dekou a tvrdo zaspala.

„Vstávaj, Carole, pokračujeme v ceste...“- ozval sa ospalý hlas Matina Shinkeyho. Zrejme sa aj ten len teraz zobudil.

„Prečo tak skoro?“ Na svoju otázku však nedostala odpoveď. Vyšla ospalo von zo stanu a poobzerala sa. Uvidela krásny východ slnka a trošku sa usmiala. Toto bol naozaj šťastný deň, preto ihneď utekala po ruksak a vytiahla Odšťastňovač. Sklamane ho na seba namierila a bola opäť smutnejšia.

Cestovali tentoraz rýchlejšie, mali plno energie, ktorú bolo treba minúť. Už sa nemuseli zastavovať, dostali sa pred nejakú malebnú dedinku a Tom povedal:

„Tu bývame.“

Carole sa od údivu rozžiarili oči. Bolo to najkrajšie miesto, aké kedy uvidela. Nachádzali sa tam krásne udržiavané domčeky ako z minulého storočia, dokonalo poupravované kvetinové záhony a nádherná fontána.

„No čo, páči sa ti tu?“- nadhodil ľahostajne Tom. Carole hodnú chvíľu nenašla vhodné slová.

„Krása... naozaj.“- zašepkala úprimne a ešte sa stále rozplývala nad dedinkou.

„Tak potom, vitaj v Dolných Plechoviciach. Tridsať percent dediny sú čarodejníci, preto je to tu také pekné. Na dochádzanie do práce a Londýna je síce dosť otravné, ale od čoho je hop-šup sieť?“- zasmial sa Martin Shinkey a vykročil po peknom chodníku.

***

Po prezretí dedinky sa Carole vybrala s tými dvomi nájsť Tomov dom. Oni dvoja dedinu dobre poznali a ihneď ho našli.

Patril k tým pekným udržiavaným domom, no bolo vidieť, že nie je až taký krásny. Farbu na stenách mal doobíjanú a železná bránka bola trochu zhrdzavená.

Tom ju s hrkotom otvoril a na Carolino prekvapenie sa otvorili aj vchodové dvere. Objavila sa nádherná, asi tridsaťročná žena a Carole niekoho veľmi pripomínala... Podobala sa na ňu, na jej podobizeň z budúcnosti. Dotyčná však bola černoška.

„Ooo, my máme aj návštevu. Volám sa Deborah Harperová, veľmi ma teší, moja milá.“- ozvala sa neznáma. Zrejme si tú podobnosť nevšimla.

„Hm..ja som Carole McJimmová.“ Pri počutí jej mena sa Deborah ani len nemykla, len sa povzbudzujúco usmiala a chytila Carole za ruku. Viedla ju smerom do domu.

Chodba bola nádherná miestnosť, so zlatým botníkom a krásnym kobercom. Táto miestnosť vyzerala dvakrát tak pekne ako celý dom z vonku. Podľa toho sa dalo usúdiť, že pán Shinkey musí zarábať v nemocnici veľmi veľa peňazí, alebo prípadne zarábal veľmi veľa peňazí.

„Kto vlastne ste?“- narušila ticho Carole a naklonila sa jemne k Deborah.

„Som Martinova snúbenica. Tom ti o tom nepísal?“ Carole zakývala hlavou, že nie.

„Ach, je taký tichý. Ale veľmi inteligentný a o tebe mi narozprával toho veľmi veľa. Napríklad, že je tvoj najlepší kamarát a má ťa veľmi rád.“

Rozprávanie Deborah bolo z jednej časti zaujímavé, no zasa nepríjemné. Carole vrcholne neznášala, keď niekto o nej hovoril akoby s ním nebola v jednej miestnosti. Toto bol ten prípad.

„Ach, vitajte chlapi!“- rozžiarila sa Deborah pri pohľade na unaveného Toma a pána Shinkeya.

„Poďte sa pekne najesť, moji. Ty si hladná, Carole?“- srdečne sa opýtala a pozrela svojimi modrými očami na Carole.

„Nie, ďakujem.“- zaklamala, hoci chýbalo len málo, aby jej nezaškvŕkalo v bruchu. Chcela sa však dozvedieť o Deborah viac, prečo, napriek tomu že je černoška sa na Carole tak veľmi podobá.

„Ale čo? Tak poď pekne do obývačky. Porozprávame sa.“- prívetivo sa usmiala a ukázala na vysokú klenbu.

Obývačka bola ešte krajšia než chodba. V jej strede sa nachádzala kožená sedačka (vyrobená asi z dračej kože) a na tú určite z liečiteľského platu pán Shinkey peniaze nemal.

„Páči sa ti môj nábytok?“- zachichotala sa Deborah a usadila sa.

„Áno, je krásny. Môžete mi niečo povedať?“- zasmiala sa aj ona a mala oveľa lepšiu náladu, napriek tomu, že smrdela ako tchor a mala obavy, že krásnu sedačku zašpiní.

„Môžem. Ale záleží, čo.“

„Prečo sa na seba podobáme. Ja viem, že máme inú farbu pleti, aj to všetko... ale stále mám čuný pocit pri pohľade na vás, ako keby som sa dívala do zrkadla.“

„Moja milá, to naozaj netuším. Aj mne sa zdáš akási podobná, ale prečo ti povedať neviem. Čosi mi o tebe porozprávaj.“- povzbudzujúco žmurkla Deborah na Carole a tá spustila:

„Nuž, keď som mala desať- jedenásť rokov, zomrela mi mama.“- povedala smutným hlasom a Deborah si vzdychla:

„Bože, to je mi tak ľúto! A ako sa volala? Možno som ju poznala.“

„Emma McJimmová.“- so slzami v očiach zašepkala Carole a Deborah zrazu odpadla. „De...Deborah! Pani Deborah! Pán Shinkey!!!“- vykríkla zúfalo.

Okamžite do obývačky pribehol Martin Shinkey, dotkol sa s rukou Deborahinho čela a skonštatoval: „Nič jej nie je.“ Zdvihol prútik, čosi zamrmlal a ona sa prebrala.

„Martin, Tom, môžete nás dve nechať samé?“- ticho povedala a pretrela si rukou oči. Boli plné sĺz.

„Pani Harperová, čo sa deje?“- zašepkala Carole a pozorne počúvala odpoveď:

„Emma ...bola mojou sestrou. Keď som mala asi dvadsať rokov, veľmi sme sa pohádali a nič som už o nej nepočula. Nikdy som ťa preto nepoznala, lebo mi Emma a tvojom narodení nič nepovedala... Bože, ona nežije...“ Deborah sa beznádejne rozplakala a Carole ju utekala utešiť.

„Prečo ste sa vlastne pohádali?“

„Ale...kvô...kvôli tvojmu ot...otcovi... Bol veľ...veľmi zlý, na Rokforte ro...robil nebez...nebezpečné pokusy, ale nikto o tom nevedel. Len ja som ho raz pris...pristihla, keď čosi stváral. Bola som fakultná prefektka ... ale sestra mi neverila. Keď sme mali dvadsať, chcela sa zaňho vydať. Povedala som jej, že...že je nebezpečný človek... ale ona mi neverila. A odvtedy som ju nevidela.“- dopovedala a trochu sa upokojila. Naozaj ju to mrzelo.

„Chcela som tvoju matku len ochrániť, nič viacej... no skončilo sa to tak, že ma ani na tú prekliatu svadbu nepozvala...ani na tvoje krstiny... nič.“

„Takže... to znamená, že ste moja teta. Ale... moja mama...“ Nevedela, ako má Deborah taktne povedať, že ona je čierna a jej mama bola biela.

„Jasne... farba pleti, však? Emma bola moja dvojička, no nikto si nás nemýlil. Mama bola černoška a otec beloch. Narodili sme sa každá úplne iná... A ja som bola vždy tá druhá, tá zlá.“- hovorila trpko.

„Prosím, už sa zbytočne nerozrušujte.“- pohladkala Carole Deborah po pleci.

„Pokojne mi tykaj. Žiadne vykanie.“- trasľavo povedala Deborah.

„V poriadku, teta.“

***

Na ďalší deň to Carole všetko povedala Tomovi.

„Deborah je naozaj veľmi milá, môžeš byť rada že nemáš nejakú hroznú tetu.“- zasmial sa a pozrel Carole do očí.

„Prepáč mi, Tom. Dokážem byť niekedy naozaj veľmi nepríjemná a prchká, ale v skutočnosti ma to vždy až príliš veľmi mrzí. A to čo som urobila Rose bolo hrozné.“

„Ďakujem, že si to povedala. Vlastne, takto si si odčinila všetky tie tvoje výbuchy hnevu.“

Aj Deborah vyplakala všetky svoje slzy a bola neskutočne prívetivá. Carole mala niekedy pocit, že je to jej druhá mama.

Ešte stále zvierala v rukách Kameň oživenia a uvažovala... je toto ten moment? Môže prostrednítvom Kameňa privolať mamu, aby sa porozprávala s Deborah?

To bolo dosť pravdepodobné. Nevedela však nájsť odvahu dotknúť sa vôbec toho Kameňa. No napokon ho prevrátila vo svojej izbe trikrát v ruke a želala si, aby sa zjavila jej matka...

Zrazu sa objavila postava, ktorá vyzerala presne tak priesvitne ako Remus Lupin. Emma McJimmová mala svoj vždy veselý úsmev na tvári a vyzerala takmer ako predtým.

„Prišiel ten čas?“- ozval sa hlas , po ktorom bola ešte ozvena. Carole celkom tú otázku nepochopila, no i napriek tomu prikývla a povedala:

„Áno, prišiel. Dozvedela som sa o Deborah. Nemusíš mi nič vysvetľovať, ja to chápem.“- pripomenula, keď videla, že sa otvárajú mamine ústa.

„Máte si toho asi dosť veľa povedať. Teta je v obývačke. Myslím, že ja vás nebudem vyrušovať.“- otočila sa a sadla si na posteľ. Obávala sa len jednej veci a to toho, že Deborah dostane infarkt, keď zbadá svoju mŕtvu sestru.

Ešte pred dverami sa Emma McJimmová otočila a povedala:

„Prepáč mi, že som ti o nej nepovedala. Ale bolo to tak lepšie.“

Carole už chcela namietať, že to lepšie nebolo, ale práve vtedy zistila, prečo sa so všetkými háda. Pokojne sa zhlboka nadýchla a potlačila tú chuť vykríknuť na matku.

[ » na začiatok « ]