Kapitola:
Pridaná: 24.8.2009, 21:28:27
Čítaná: 1567×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ:

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Príbeh o nej 2 » Vzájomný nezáujem 3 » Tá, čo zmizla 4 » Nevypitý elixír 5 » Pekné a škaredé 6 » Ťažké témy 7 » Nepochopení 8 » Kedysi teraz 9 » Vysvetlenia

Taká kratšia kapitolka... zas by to bolo príliš dlhé spolu, tak to dávam takto... neviem, či dnes stíham ďalšiu.

Upozornenie!: ak niekoho táto poviedka nudí, nech ju nečíta. Ja sa zriekam zodpovednosti za niekoho duševnú chorobu spôsobenú týmto dielom! Píšem to pre ľudí, ktorí to čítajú radi, nie preto, aby sa niekto pri tom nudil a ešte mi to aj vyhadzoval na oči! Ak niekto aj tak toto upozornenie bude ignorovať a ešte mi napíše, že je to blbosť a NUDIL SA PRI TOM, celkom vážne si zistím číslo jeho poistky.

Remus aj napriek svojim slovám išiel na druhý deň za Canis, pozrieť sa, ako vyzerá. Spala, zotrval tam len pár minút, kým ho Madam Pomfreyová neubezpečila, že Canis prežije, a odišiel.

Tonksová s ním už nešla. Bolo jasné, že ak sa tam zdrží, budú sa len hádať, a teraz už Canis nebola v ohrození života.

Na ďalší deň Remus zopakoval svoj rituál. Tentoraz tam ostal dlhšie. Sadol si k posteli, kým Canis, opretá o stenu, pila nejaký elixír. Dopila, odložila pohár a zosunula sa do ležiacej polohy.

„Zajtra ma pustia,“ vysvetľovala Remusovi. „Už ma to tu štvalo. Prespala som toľko, že terau týždeň nezaspím.“

„Môžeš si za to sama,“ odvetil chladne. Pohľady sa im stretli a Canisin stvrdol.

„Čo si si tým chcela dokázať?“ spýtal sa, zuby stisnuté.

„Do toho teba nič,“ odvetila rovnako.

„Mňa do toho veľa,“ zavrčal. „Ohrozila si na živote seba aj ostatných.“

„Remus...“ chcel ho Sirius zastaviť. Role sa vymenili.

Canis do toho skočila.

„Koho?“ vyštekla. „V uzavretom byte?“

„Dobre vieš, že vlk s tvojou silou si so zavretými dverami poradí! Si nezodpovedná, Canis!“ vyletel na ňu a vyhodilo ho zo stoličky.

Canis sa oprela o dlane a sadla si.

„Čakala som, že ty to pochopíš!“ skoro vykríkla. „Čakala som, že ty nikdy ten elixír neprijmeš! Práve ty!“

„Nikdy som nepovedal, že s tou bolesťou chcem žiť.“

„Bola pre teba vykúpením! Ubezpečovala ťa, že máš svoj trest! Nenávidel si sa! Neverím, že sa to zmenilo!“

„Canis!“ pre zmenu Sirius krotil ju. Remus vyzeral, akoby jej chcel tresnúť.

„Naopak ty si to vždy brala inak,“ povedal nakoniec ticho.

„Netušíš, ako to beriem,“ skoro zašepkala.

„Mal som čakať, že nebudeš myslieť na následky,“ otočil sa na odchod. „Ani na to, že Sirius pre teba riskuje krk. Hrad je na nohách, lebo vlkolačica sa rozhodla zabiť a nemá odvahu urobiť to poriadne.“

Zatváral dvere, keď sa na neho rozkričala.

„To hovorí ten pravý!“

Po Remusovi zostali len zabuchnuté dvere. Madam Pomfreyová sa mračila na scénku pred sebou a keď odišiel, spokojne konštatovala, že Canis sa upokojuje. Sirius sedel opretý o kolená lakťami, sledujúc Canis, ako si napráva vankúš.

Remus stál za dverami a snažil sa napraviť si golier nešikovnými prstami. Nakoniec to nechal tak a skoro zbehol po schodoch.

Prišiel december a s ním Tonksovej odchod z domu číslo 12 na Grimmauldovom námestí. Tonksová bola svedkom viacerých stretnutí Canis a Remusa, no vždy okolo seba len prešli, nevenujúc si jediný pohľad. Sirius bol jediný možný dôvod jej návštev, ak to nebola porada. Ten nemohol von, a tak sa vždy spolu zavreli k nemu, do kuchyne alebo k Hrdozobcovi. Nevyšli niekedy aj dve hodiny a Sirius bol vždy hneď veselší. Remusovi sa však kľukne mohol pozrieť do tváre, takže Tonksová predpokladala, že sa nič tak zvláštne nedeje. Remus vyzeral byť každým dňom sklesnutejšie a aj pohľad na neho bol smutný. Sirius mu niekoľko krát dohováral, ale nikdy sa ďaleko nedostal. Tonksová slovám „Canis to tak nemyslela“ celkom nechápala.

Aj teraz spolu sedeli všetci traja za kuchynským stolom a Sirius sa snažil hustiť do Remusa. Tonksová v ten večer odchádzala, priala si veselšiu tému, no aj keď vedela, že to Sirius nedotiahne ďalej ako po slová „Canis to tak nemyslela“, držala mu palce.

„Remus, len mi nepovedz, že si takýto preto, lebo mala pravdu,“ skoro poprosil Sírius a Remus sa na neho pozrel ponad granadír.

„To ma tak málo poznáš, Sirius?“

„Ale... To bolo kedysi, teraz sme dospelí, rozumnejší...“

„A viac si uvedomujeme skutočnosti. Nechaj to tak, Sirius.“

Siriusove ďalšie slová prerušil výbuch, zlatý záblesk a červené pero, pod ktorými ležal list uprostred stola.

Sirius zobral list zo stola a rozložil ho. Po sekunde zbledol.

Skrčil list, zatackal sa a v tvári sa mu zjavil výraz takého chladu, že ešte aj chladnička by sa zľakla.

Otočil sa a odišiel, list hodiac na zem. Remus po ňom po krátkom zaváhaní išiel, zodvihol ho a po krátkom nahliadnutí tiež zbledol a musel si sadnúť.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa Tonksová s obavami v hlase. Remus pokrútil hlavou a podal jej list.

[ » na začiatok « ]