Kapitola:
Pridaná: 24.8.2009, 13:30:01
Čítaná: 2045×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Narcissa Malfoyová, Lucius Malfoy, Draco Malfoy, Harry Potter
Stručný dej: Najmä prvý ročník a tak trochu pozmenený vzťah Harry&Draco. Aký teda v skutočnosti Draco je?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Vyvolený 2 » Návšteva 3 » List 4 » Cesta 5 » Slizolin 6 » Dracov 1. deň 7 » Strach 8 » Nicolas Flamel 9 » Smrťožrút 10 » Trest 11 » Pravda 12 » Plán 13 » Prichytení 14 » Jednorožec 15 » Posledný výlet 16 » Spomienky 17 » Kameň mudrcov 18 » Koniec 19 » Draco I. 20 » Draco II. 21 » Draco III.

Zobudil som sa až na strašný rámus - niežeby som spal aj dlhšie. Vystrelil som z postele, a tá hlasno zavŕzgala. Vonku bolo veľmi sychravo, a hmla. Závesy boli v celom dome pozaťahované, takže všade bola tma okrem haly. Osvetľovalo ju svetlo z kozuba.

Na silný rachot som sa však nezobudil iba ja jediný. Zo susedných izieb začali vyliezať ľudia. Avšak nie hocijaký. Všetci mali na hlavách kapucne, v rukách prútiky, a ako tak bežali hore schodiskom, čierne plášte viali za nimi. Ani jeden z nich nevyzeral, žeby sa práve zobudil. Iba ja som pobehoval po dome v krátkych trenírkach a rozťahanom tričku ako mukel. V podstate by mi to malo byť jedno, pretože ani jeden zo smrťožrútov ma nevnímal. Každý sa sústredil len nato, aby prežil a prípadne zabil.

Nemohol som iba postávať na mieste, a tak som odvážne vykročil hore schodiskom. Čakal som to, ale nie v takomto podaní. Keď som stál asi na desiatom schode, a snažil som sa kráčať, predo mnou akoby sa zjavil priesvitný štít, a ja som letel cez schody dole. Narazil som do skrine oproti, a skĺzol som sa po nej ako mucha. Videl som všetky hviezdičky. Myslel som si, že mam dolámanú chrbticu. To by však bolo nič oproti...

„ Čo to tu stváraš mladý? " dvere sa rázne otvorili, a vyšiel z nich vysoký, tmavý muž.

„ Ja... nič... prepáčte. " S veľkou námahou som sa zodvihol zo zeme, a pobral som sa do svojej izby. Muž na mňa zazeral krutým pohľadom, kým som nezašiel do chodby, a nezabuchli sa za mnou dvere.

Posadil som sa na posteľ, a stiahol som si tričko. Rýchlo som prebehol cez chodbu do malej kúpeľne, a pohľadom som zabehol ku dverám. Z ramena mi tiekla krv, a pozdĺž chrbtice sa mi tiahla fialová modrina, ktorá tmavla. Aspoňže som živý.

Takže nasadili zaklínadlá, aby sa nikto nedostal hore. Zaujímalo by ma však, čo tam robia. Musí to byť dôležité, keď sa tam nemôže nikto dostať. A navyše, uvrhli na okolie miestnosti toľko zaklínadiel, že to prvé bolo v porovnaní s nimi nič. Nebolo počuť žiadne hlasy, teda zaklínadlo Muffliato použili dobre. Otec mi o ňom rozprával keď som bol malý, a hádal sa s mamou vo vedľajšej izbe a ja som načúval. Odvtedy keď sa spolu rozprávajú, nezaobíde sa to bez neho. Pochybujem ale, žeby si nato otec pamätal, ako som načúval a preto použili Muffliato. Musím to skúsiť ešte raz, keď všetci vypadnú z domu.

Boh ma zrejme vypočul, lebo o necelú hodinu sa všetci smrťožrúti pobrali rýchlou ráznou chôdzou von z domu. Rodičia sa neunúvali mi povedať kam idú – akokeby som bol vzduch.

Sledoval som, ako kráčajú cez bránu z pokrúteného železa akoby bola dym, a potom sami ako čierny dym zmizli. Neunáhlil som sa. Počkal som kým posledný smrťožrút - ktorý bol taký tučný, že habit mu bol na prasknutie – švihol prútikom, a cez dom sa prehnal jemný vietor.

,, Bingo " povedal som si sám pre seba, pretože som vedel, že zaklínadlá sú zrušené. Pomalým a opatrným krokom som vyšiel z izby, pre prípad, žeby zostal niekto v dome. Schody som rátal, a na deviatom som zastal. Nemám veľa času, pretože sa môžu vrátiť rýchlo. Špičkou topánky som sa dotkol dubového dreva schodu, a keď som ani po minúte nebol prilepený na skrini ako mucha, kráčal som ďalej už s istotou. Neunúvali s ani zavrieť dvere, takže mi to uľahčili. Zrejme nečakali, že aj po dnešnej skúsenosti sa tam opäť vyberiem.

V miestnosti, ktorá bola namiesto našej chodby na poschodí, bola takmer tma. Nad hladkým, čiernym stolom visel ťažký krištáľový luster ktorý vrhal tmavé svetlo na celú miestnosť. Okolo stola, bolo neskutočne veľa stoličiek. Niektoré boli porozhadzované a niektoré nezasunuté. Oproti dverám bolo obrovské zrkadlo s čiernymi fľakmi, podľa ktorých sa dalo ľahko usúdiť, že je staré. Napriek jeho veku, jasne ukazovalo niečo nezvyčajne sivé nad mojou hlavou. Obzrel som sa, a... Takmer som vykríkol od ľaku. Nad dverami visel obrovský mŕtvy had, ktorý mal niečo vyryté na haďom tele. Bolo to v parselčine, ktorú som ja neovládal. Dočítal som sa to v jednej knihe, ktorú som našiel v izbe. Písalo sa tam, že parselčinou sa ľudia dokážu dohovoriť s hadmi. Nemôžeme sa ju však naučiť – musíme to mať v krvi.

Odvrátil som sa od nepríjemne zapáchajúceho hada, a tentokrát som sa pozrel pred seba na stôl. Na čiernom stole, bol rozliaty červený atrament, pri ktorom ležal zvláštny biely predmet. Podišiel som bližšie, aby som si ho pozrel.

,, Fuuuj! " nemohol som sa ubrániť. Nebol to červený atrament, ale krv ktorá vytiekla z odseknutého bieleho prsta, ktorý ležal v krvi. Bolo to odporné, pozerať sa nato, nie ešte aj vykonať. Ďalej ležali na stole iba nejaké listy, skrútené pergameny, mapy a plány. V miestnosti už nebolo nič, iba dve okná s ťažkými tmavými záclonami, aké boli v celom dome. Trochu som jednu z nich poodkryl, aby som videl na príjazdovú cestu pred domom. Nikde nebolo ani duše, a tak som siahol po jednom z plánov, ktorý sa mi najviac páčil. Nebolo na ňom nič iba nejaké obrázky, akoby znaky. HAD, MEČ, CHLAPEC, VODOVODNÝ KOHÚTIK, KRÍŽ. Vôbec to do seba nezapadalo, čo zrejme chápali aj smrťožrúti, preto si k tomu písali rôzne vysvetlivky a čarbanice. Rýchlo som odhodil pergamen, ktorý začal nadobúdať červenú farbu, pretože dopadol do kaluže krvi. Had začal nepríjemne syčať, a opäť sa domom prehnal jemný vietor. Po schodoch sa ozývali rýchle kroky.

Toto je moja smrť.

Veľmi sa ospravedlňujem za chybičky, ale neviem, čo je s mojou beta - readerkou a došiel mi nápad, preto preskočím prázdniny. Etš jedna prázdninovka, a začnem školou.:)))

[ » na začiatok « ]