Kapitola:
Pridaná: 11.8.2009, 14:29:01
Čítaná: 4781×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Sachette
Stručný dej: ...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1

Stalo sa to už veľmi dávno. A keď myslím dávno, tak naozaj myslím veľmi dávno...

Na moje 16. narodeniny sa mi prisnil jeden sen, na ktorý si síce nepamätám, ale jeho následkom som sa zobudila. Čo sa stalo potom si veľmi jasne pamätám...

Na okraji mojej postele sedela nejaká žena alebo skôr dievča. Ale nebola len taká obyčajná. Bola prekrásna ako anjel. Mala po pás dlhé, jemne vlnité blond vlasy, ktoré sa v mesačnom svite ligotali ako diamanty. Mala neopísateľne nádhernú tvár, jemnú pokožku a žiarivé zelené oči. Oblečené mala biele hodvábne šaty bez ramienok, v ktorých vynikla pekne opálená pokožka. Nevyzerala o moc staršie ako ja, mohla mať tak okolo 17 rokov.

Nesmelo sa na mňa usmiala. Stále som sa na ňu pozerala s vyvalenými očami. Otvorila som ústa a dúfala že z nich vylezie niečo zmysluplné, no nič neprichádzalo, tak som sa len nepresvedčivo usmiala. Dievčina v bielych šatách sa postavila a ,,pretancovala“ k môjmu nočnému stolíku a bez jediného slova sa mi začala prehrabávať v hornom šuplíku. Zostala som ako nemá a len som sa nehybne prizerala. Po chvíľke dievča vybralo striebornú retiazku so srdiečkom, ktorú som mala už odjakživa. Znova sa na mňa pozrela ale už sa neusmievala, ale až žiarila radosťou. Podávala mi retiazku a ukazovala pritom na svoju hruď. Mala presne takú istú retiazku ako ja. Predtým som si ju vôbec nevšimla.

,,Sú rovnaké...“ povedala som nezrozumiteľne. Dievčina prikývla. Zrazu sa zarmútila.

,,Sachette,“ povedala tým najzvonivejším hláskom aký som doteraz počula. Neviem ako vedela moje meno. Nikdy som ju nevidela...

,,Ako..“ začala som, ale dievča mi priložilo prst na pery a letmo ma pobozkala na čelo.

,,Prepáč.“ povedala a odišla cez zatvorené dvere.

***

Tak toto sa stalo presne pred 50 rokmi. Áno, dnes mi je 66 a však má to jeden háčik. Mám síce toľko rokov, ale od ,,návštevy“ toho dievčaťa nestarnem. A je toho oveľa viac...

______________________________________________________

Túta kapitolu venujem najmä kikuške a to z dôvodu že som jej nemilosrdne písala smsky (prepáč),

ďalej Miške, ktorá sa určite začne smiať už pri prvom slove,

ďalej veronike

a nakoniec vám všetkým, ktorý si dajú tú námahu, prečítajú si to a napíšu mi komentár alebo sovku s tým čo si o tom myslia..

jedným slovom: ĎAKUJEM VŠETKÝM

[ » na začiatok « ]