Kapitola:
Pridaná: 2.8.2009, 22:37:37
Čítaná: 4219×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Albus Severus, Rose, rokfortskí profesori

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » 1. zápis 2 » 2. zápis 3 » 3. zápis 4 » 4. zápis 5 » 5. zápis 6 » 6. zápis 7 » 7. zápis 8 » 8. zápis 9 » 9. zápis 10 » 10. zápis

Objaviteľom zdar! Ale nie... Ahoj Denníček!

Tak sme späť z objaviteľskej výpravy. Bolo to úplne super! Mám plno dobrodružstiev, ktoré ti chcem porozprávať.

Najprv sme išli preskúmať areál, pretože bolo zamračené a chceli sme to stihnúť, kým sa rozprší. Tak sme sa rovno po raňajkách vydali vstupnou halou von. Prešli sme sa popri jazere, po ktorom sme sa prvý krát preplavili v člnkoch do Rokfortu. Potom sme išli okolo Zakázaného lesa a hrali sme s Rose hru na odvážlivcov. Pravidlá boli jednoduché; išlo o to, kto sa viac priblíži k lesu. Ja som sa trochu bál, no Rose je odvážnejšia a prišla takmer až na okraj lúky, no potom čosi, čo vyzeralo ako nejaká postavička z konárov zoskočilo zo stromu, vrhlo sa to na Rose a videl som, ako jej škriabe tvár dlhými pazúrmi. Rozbehol som sa k Rose, ktorá už spadla na zem, čo sa tak snažila zbaviť tej potvory. Metala sa na zemi a pokúšala sa dostať si ju z tváre, na ktorej som už videl pramienky krvi. Načiahol som sa za tým stvorením, no akurát som schytal poriadnu ranu a na ruke som mal hlboký škrabanec. Vedel som, že musím rýchlo konať. Rose vzlykala a nevedela sa zbaviť tej veci, tak som vybral prútik a zamieril som ním na to malé, drevené telo.

"Petrificus Totalus!", vykríkol som. Vedel som, že kúzlo fungovalo, pretože hneď som videl, ako telo znehybnelo. Nanešťastie to však nebolo telo tej potvory, ale Rosino telo, ktoré teraz ako socha ležalo v tráve s krvavou tvárou a rukami obopínajúcimi tvora, ktorý sa snažil vyslobodiť, čo sa mu za krátku chvíľu podarilo a snažil sa zaútočiť na mňa. Neváhal som, opäť som použil kúzlo Petrificus Totalus a tentoraz som trafil správne. Tvor skamenel vo vzduchu a bezmocne dopadol na zem.

Vedel som, že Rose musí ísť okamžite do Nemocničného krídla, no nepoznal som kúzlo, ktorým by som jej znova umožnil hýbať sa. Tak som ju teda musel odvliecť sám. Nevedel som ju zdvihnúť, pretože bola v čudnej polohe s rukami pred tvárou, kolenami skrčenými a navyše bola priťažká. Skúsil som použiť Wingardium Leviosa, ale nič sa nestalo; buď toto kúzlo na ľudí nefunguje, alebo bola Rose taká veľká, že som ju nedokázal zdvihnúť pomocou kúzla.

Nezostávalo mi nič iné, než Rose chytiť sa ruky, a ťahať ju po tráve. Asi po pätnástich minútach sme prišli k hradu. Dúfal som, že stretnem niekoho, kto mi s Rose pomôže, ale nikto už vonku nebol - začínalo pršať. Vo vstupnej hale nás však zbadala nejaká študentka z Bifľomoru a povedala, že mi pomôže, utekala hore schodmi a onedlho sa vrátila s profesorom Macmillanom. Ten vyčaril len tak zo vzduchu nosítka, zdvihli sme Rose a položili sme ju na ne. Spýtal som sa ho, či nevie nejaké kúzlo, vďaka ktorému by sa mohla opäť hýbať.

"Viem," povedal, "no kým prídeme do Nemocničného krídla, necháme ju takto, aby jej rany nekrvácali." Prišlo mi to celkom rozumné a tak sme sa pobrali do nemocnice, pričom nosítka aj s Rose sa vznášali za nami. Cestou sa ma profesor pýtal, čo sa stalo. Opísal som mu toho čudesného tvora a on mi povedal, že sa volá Stromostrážca.

Do Nemocničného krídla sme prišli za pár minút. Madam Pomfreyová oživila Rose a rany na tvári jej ošetrila nejakou voňavou masťou. Takmer hneď sa zahojili a nezostali po nich žiadne jazvy. Potom to isté spravila aj s mojou rukou a obom nám dala vypiť upokojujúci elixír. Profesor Macmillan mi dal 20 bodov za to, že som tak skvelo odrovnal Stromostrážcu!

Keď sme s Rose opustili Nemocničné krídlo, vybrali sme sa po akejsi neznámej chodbe a celý čas sme sa rozprávali o predchádzajúcich udalostiach. Bolo mi treba ísť na záchod, no nevedel som ani kde sme, nie ešte to, kde sú toalety. Zrazu sme prišli na chodbu, kde na stene visel veľký gobelín s trollmi. Palicami udierali akéhosi muža. Mimovoľne som zastal a obzeral si gobelín. Odkiaľ toto miesto poznám?

"No jasné!", vykríkol som, načo sa Rose, ktorá už stála na druhom konci chodby otočila a zistila, že nestojím vedľa nej. Toto bolo to miesto, o ktorom mi hovoril ocko! Nejaká... potrebná?... Nie, nie... Núdzová miestnosť, ktorá človeku poskytne to, čo naozaj potrebuje. Ocko v nej bol viackrát. Povedal, že človek musí len trikrát prejsť popri stene oproti a myslieť na to, čo veľmi potrebuje.

Povedal som Rose, nech trochu počká, prechádzal som popri tej stene a opakoval som si dookola Potrebujem záchod, potrebujem záchod.... Pozrel som sa a - boli tam! Dvere! Otvoril som ich a uvidel som krásne toalety so všetkým, čo k tomu patrí. Vošiel som dnu, za mnou sa ponáhľala aj Rose, no keď zistila, že sú to mužské toalety, začervenala sa a povedala, že ma počká na chodbe.

Tak teda som objavil núdzovú miestnosť a to tu nie som ani týždeň! To je úžasné. Cestou ďalej som Rose rozprával o miestnosti to, čo som vedel od ocka. Zistili sme, že už je čas na obed a tak sme sa pobrali do Veľkej siene, čo bolo trochu ťažké, pretože sme nevedeli, kde sme a kam treba ísť, no našťastie jeden piatak z Chrabromilu nám ukázal cestu.

Za obedom sme pokračovali v objavovaní.

Našli sme nejakú kamennú príšeru a zistili sme, že je to vchod do riaditeľne, pretože nad hlavou mala ceduľku s nápisom:

Minerva McGonagallová

Riaditeľka Rokfortskej strednej školy čarodejníckej

Pobrali sme sa do klubovne, kde sme zobrali pergameny a brká, načmárali sme listy domov, v ktorých sme živo opisovali dnešné dobrodružstvo pri lese a potom sme sa vybrali do soviarne. Giggles a Ronelin sme našli driemajúce na bidlách, no ochotne otrčili nohy a priviazali sme im na ne listy. Obe odleteli a my sme ich ešte chvíľku sledovali, ako miznú v diaľke. Vonku už šľahal dážď, no my sme boli v teple a tak nám to nevadilo.

Cestou sme boli svedkami súboja dvoch starších študentov. Jeden bol z Bystrohlavu a druhý zo Slizolinu. Kúzlam toho druhého sa úspešne vyhýbali a kým sa stihlo niečo vážnejšie stať, pribehla nejaká profesorka, ktorú sme nepoznali a strhla obom chlapcom body. Počkala, kým sa rozišli každý iným smerom a potom bez slova odišla.

Celé popoludnie až do večere sme sa prechádzali po hrade, videli množstvo sôch, obrazov, a ďalších vecí a nakoniec sme skončili v miestnosti s trofejami. Našiel som tam môjho ocka a dokonca aj dedka pri trofejach z metlobalu. Potom ma Rose zavolala a ukázala mi veľký gobelín posiaty menami vyšitými zlatou niťou. Na vrchu bol nápis:

Hrdinovia a záchrancovia Rokfortu, v Bitke o Rokfort, dňa 2. mája 1998

Našli sme tam mnoho známych mien, mená našich rodičov, iných príbuzných a priateľov. No celkom na vrchu boli mená:

Colin Creevy, Fred Weasley, Nymphadora Lupinová (rod. Tonksová), Remus Lupin, Severus Snape.

Pod nimi bolo niťou vyšité:

V našich srdciach budete žiť navždy...

V tom tichu by bolo počuť aj cinknutie špendlíka o zem. Chytil som Rose za ruku a pomaly som ju viedol naspäť...

Po večeri sme už nikam nechodili a zostali sme v klubovni, kde sme si po celodennej chôdzi konečne sadli a oddychovali. Zahrali sme si šachy a potom sme sa pobrali do spální.

Objavovanie dopadlo podľa mojich predstáv a teším sa aj nabudúce.

Tak zatiaľ Ahoj! Denníček

Venované mojim verným čitateľom, ktorých si veľmi vážim...

[ » na začiatok « ]