Kapitola:
Pridaná: 23.6.2009, 19:50:56
Čítaná: 2159×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Hayley Greyová, Dean Blake
Stručný dej: Hayley sa stane hrozná autonehoda a musí bojovať o svoj život. Nedokončená poviedka.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: Prológ 1 » I. 2 » II. a III. 3 » IV. 4 » V. a VI.

II. kapitola

Claire Greyová sedela v jednej z najdrahších newyorských reštaurácii, keď jej zazvonil mobil. Usmiala sa na svoju najlepšiu kamarátku a zdvihla. Po lícach sa jej skotúľali slzy.

Thomas Grey sedel vo svojej kancelárii, keď mu zazvonil telefón. Plakal snáď prvýkrát vo svojom živote.

Rebeka Greyová stála pred bránou súkromnej školy pre nadané deti, keď videla ako čierne BMW jej sestry, narazilo v plnej rýchlosti do kamióna.

,,Hayley!“ zakričala plná zúfalstva a rozbehla sa.

III. kapitola

Mala som pocit, že som spala celú večnosť. Ešte sa mi nechce vstávať. Vypnite niekto to slnko! Dotieravé svetlo to nevzdalo a naďalej mi presvitalo cez viečka. Zvolila som cestu najmenšieho odporu a otočila som sa mu chrbtom. Zrazu sa podo mnou stratil akýkoľvek priestor. S hlasným AU som pristála na tvrdej zemi. To ma úplne prebralo. Rozhliadla som sa okolo seba. Som v nemocnici a to z čoho som práve spadla bol gauč v čakárni.. okolo mňa sa náhlili ľudia. Doktori, sestričky, pacienti... nikto mi nevenoval pozornosť. Fajn, mne to nevadí, nikdy som nebola rada stredom pozornosti. Vyškriabala som sa na nohy a nervózne sa rozhliadla okolo seba. Prečo som tu? Čo sa deje? V tom ako blesk s jasného neba sa mi v hlave objavilo neskutočné množstvo spomienok. Rebekin, Michaelov telefonát, Yale...a nehoda. Nehoda! Som mŕtva? Rozbehla som sa k doktorovi, ktorý stál najbližšie pri mne.

,,Prosím vás! Mohla by som...“ absolútne ma ignoroval.

,,Hej!“ zamávala som mu rukou pred tvárou. Nič. To nie je dobré. Chcela som ho chytiť za plecia a potriasť ním, ale moje ruky prešli skrz neho. Panebože. Akoby som neexistovala. Akoby prestali existovať hmotné veci. Aspoň pre mňa. Hystericky som sa zasmiala. Ha, ha. O chvíľu sa zobudím. Určite je to iba sen. Zdá sa mi to. Dvere jednej z izieb sa otvorili.

,,Mami?“ zvolala som v prekvapení a rozbehla sa k nej. Chcela som ju objať, roztvorila som náruč a ....nič, nadda. Prešla som skrz mamino telo. Moju myseľ začala opantávať panika. Prosím, povedzte mi niekto, že je to vtip. Zlý vtip. Mama zavrela dvere na izbe a unavene klesla do jednej z tých nepohodlných plastových stoličiek. Čo tu robí? Zaborila si hlavu do dlaní, akoby ju ťažila. Začula som trhané vzlyky. Moja mama neplače. Nikdy. Pozrela som sa na dvere izby. Čo je vnútri? Čo také hrozné je za nimi, že moja mama plače? Spoza dverí som zachytila hlasy. Niekto plakal.

,,Je to moja vina...keby som nechcela...aby po mňa prišla...bola by v poriadku.“ Rebeka?

,,Pššt...nie je to tvoja vina. Nie je to nikoho vina. Nemohla si to vedieť. Beky, už neplač.“ Otec? Čo ten tu dočerta robí? Rozhodla som sa. Musím vidieť, čo je za tými dverami, ale mám silný pocit, že sa mi to ani trochu nebude páčiť. Pocit-nepocit, chcela som otvoriť dvere, ale ruka mi prešla cez kľučku. Uchýlila som sa k dosť strelenému nápadu. Zavrela som oči, zhlboka som sa nadýchla a prešla cez dvere. Opatrne som otvorila jedno oko. Bola som v jednej z luxusnejších nemocničných izieb, takých aké sú na súkromných klinikách. Izbu zalievalo slnečné svetlo, ktoré v jemných zlatistých lúčoch prenikalo cez závesy na podlahu. Tam sa odrážalo a vytváralo zaujímavé vzory na stenách. Nebolo to to, čo upútalo moju pozornosť. Bola to Rebeka v otcovom náručí. Bolo to tak dávno, keď som ich videla takto naposledy. Zastierali mi výhľad na osobu ležiacu na nemocničnej posteli. Opatrne som pristupovala bližšie a bližšie. Merala som každý krok. Mala som neblahé tušenie, že to, čo o chvíľu uvidím, nebude ani trochu príjemné. Pristúpila som k posteli z opačnej strany, ako sedeli otec s Rebekou. Ani sa na mňa nepozreli. Zaostrila som na ležiacu osobu. V hrôze som zalapala po dychu a ustúpila dozadu.

P.S. Ja vážne netuším kedy bude pokračko, pretože odchádzam do nejakej osady (ideme na výlet) a už len ten názov vo mne evokuje niečo nepekné...no chápete ma, že?(teda aspoň tí čo videli horor Osada so mnou súcitia, že áno?), Takže mi držte palce, aby ma nič nezožralo/neunieslo/nemučilo. Diky moc!

[ » na začiatok « ]