Kapitola:
Pridaná: 21.6.2009, 19:18:26
Čítaná: 1302×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Hayley Greyová, Dean Blake
Stručný dej: Hayley sa stane hrozná autonehoda a musí bojovať o svoj život. Nedokončená poviedka.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: Prológ 1 » I. 2 » II. a III. 3 » IV. 4 » V. a VI.

Ďakujem veľmi pekne za komentíky k prológu. Dúfam, že sa bude páčiť aj prvá kapitola. Tak šup prečítať!

,,Podáš mi prosím mlieko, Daisy?“ zdvorilo som požiadala našu kuchárku. S úsmevom sa ku mne otočila a podávala mi mlieko. Úsmev som jej opätovala a popri tom som si zalievala vločky. Hlavu som mala plnú nezmyslov a preto som si nevšimla, že sa mlieko prelialo ponad okraj misky. Škaredo som zanadávala, keď som zbadala mláku pod mojimi nohami. Daisy ma pleskla handrou po hlave a ihneď ma začala poučovať o vhodnosti mojej slovnej zásoby.

,,Hayley! Nemôžeš si to nechať pre seba? Som už stará žena a vulgarizmy mi neprospievajú.“ Kľakla si a poutierala mliečnu spúšť.

,,Prepáč. Bude to nervami. Stále si niesom istá.“

,,Zvládneš to! Si hlavička. Všetkých ich poľahky schováš do vrecka.“

Vždy ma vedela povzbudiť. Daisy bola v našej rodine už keď som sa narodila. Zbožňovala som ju. V mnohých ohľadoch mi nahrádzala oboch rodičov. Vo vrecku mi zazvonil mobil. Misku som odložila na kuchynský stôl, vybrala mobil a s povzdychom si ho priložila k uchu.

,,Áno Rebeka?“ tak to bude nadlho. Keď mi volá mladšia sestra, vždy je to nadlho.

,,Hayley.“ Oslovila ma. ,,Okamžite pre mňa príď do školy. Som na ošetrovni. Asi mám niečo s rukou.“ Pokračovala veselým hlasom.

,,Aha. Preto si taká šťastná. Mohlo ma to napadnúť.“ Na chvíľku som sa odmlčala. ,,Prečo po teba neskočí otec alebo mama?“ skepticky som sa spýtala. ,,Ak pre teba pôjdem pravdepodobne nestihnem skúšku.“ Zahľadela som sa na hodinky. Skúšku by som stihla. Ale to Rebeka nevie. Usmiala som sa.

,,Skúšku máš o pol tretej, mala si to zapísané v elektronickom diári...“

,,Ty čítaš môj...“ prerušila som ju zvýšeným hlasom. Totálne ma ignorovala.

,,Otec je niekde so svojou sekretárkou, akože sa to volá? Á...Amanda, celkom pekná. A mama je so svojím fitnes trénerom. Ktorý to bol naposledy? Paolo...trochu zasnený, ale inak fajn. Tak prídeš?“

Ústa sa mi otvárali naprázdno. Rebeka bola vždy vyspelejšia ako jej rovesníčky. Len som neveriacky pokrútila hlavou. ,,Rebeka...“

,,No tak, Hayley. Nazývajme veci pravými menami. O pol hodinu ťa budem čakať pred školou. Nemeškaj.“ Dopovedala a zložila. Asi minútu som ešte vyvaľovala oči na mobil. Najhoršie na tom bolo, že Rebeka mala pravdu. Naši sú si neverní a ignorujú sa. Presne tak, ako ja ignorujem ich. Už len štyri mesiace a vypadnem odtiaľto. Je mi jedno kam. Myslím, že v tomto prípade, aj keby som sa odsťahovala na Pluto, nebolo by to dostatočne ďaleko. Toľko k rodinným vzťahom u Greyovcov. Obrátila som sa k Daisy.

,,Idem po Rebeku do školy. Spravila si niečo s rukou. Asi skočíme k lekárovi.“

Neveriacky pokrútila hlavou. ,,Na to, že má IQ 150, si mohla vymyslieť lepšiu výhovorku.“

S úsmevom som prikývla, pobozkala ju na obe líca a schmatla zo stola kľúče od auta.

,,Za hodinku – dve, sme doma.“ Zakričala som a vybehla do dažďa. Prehodila som si kapucňu na hlavu a utekala k svojmu autíčku. Moje autíčko. Moje krásne BMW. Jediná vec na ktorú som v tejto rodine hrdá. Otvorila som dvere a pohodlne sa usadila v koženom kresle. Netrpeli sme nedostatkom. Keby som chcela, mohla by som si utierať zadok tisícdolárovkami. Samozrejme, že som to nerobila. Naštartovala som a zapla rádio. Opatrne som vyšla na cestu a pridala plyn. Zbožňujem rýchlosť. Akúkoľvek. Mobil mi znova zazvonil.

,,Rebeka, už som na ceste. Nemôžeš doriti chvíľu počkať!“

,,Slečna Greyová, nie som Rebeka. Pri telefóne Michael Trent.“ Hups.

,,Pán Trent! Panebože! Ospravedlňujem sa! Naozaj ma to...“

,,Nemusíte sa ospravedlňovať. Nič sa predsa nestalo.“ Prerušil ma. ,,Ako sa vám darí?“

,,Chcete počuť pravdu?“

,,Je to až také zlé?“

,,Ešte horšie.“ Zašepkala som.

,,Tak v tom prípade som rád, že vám vylepším náladu.“

,,To nemyslíte vážne!“

,,Áno, presne tak. Komisia prešla váš prípad a keďže výsledky máte výborne, nemal by s tým byť žiaden problém. Radi by sme vás na budúci rok privítali na Yale.“

Zvýskla som. Zbohom rodina!

,,Ďakujem, neviete si predstaviť aká som šťastná! Dostala som sa na Yale!“

,,Bol by som rád, keby sme sa behom tohto týždňa stretli a doladili detaily. Keďže ste plnoletá, súhlas rodičov nepotrebujete. Ešte sa vám ozvem. Gratulujem, Hayley Greyová, vitajte na Yale!“ zablahoželal mi a zložil.

Myslím, že by som dokázala vyskočiť meter dvadsať. Možno aj vyššie. Som neuveriteľne šťastná. Yale. Cieľ mojej cesty. Som tam. Bola som príliš zabratá myšlienkami o mojej novej budúcnosti. Nevnímala som svet okolo seba. Nedávala som pozor na cestu. Nevšimla som si ten kamión. Nevidela som ho. Všetko stíchlo. Nič som nepočula. Nič som nevidela. Nič som necítila. Bola som stratená v temnote. Všetko ňou bolo zrazu pokryté. Akoby sa rozliala fľaša temnoty a celú ma pohltila. Jej vlny ma vtiahli pod hladinu. Viac som sa nevynorila.

P.S. pre Luciusa : Myslím, že s názvom to bude súvisieť, ale až trošku neskôr. Dúfam, že ťa to neodradí od čítania!:)

[ » na začiatok « ]